Mierové dohovory a rokovania s Talibanom

Keď sa pozrieme na začiatok dohovorov a ich priebeh, asi najprekvapujúcejším aspektom je nízka úroveň pozornosti, ktorá sa tomuto procesu venovala už od začiatku. Mnoho expertov už dávno zvonilo na poplach a kritizovali rokovania pre ich neinkluzivitu, ignoráciu afgánskej vlády, nevyváženosť a nedostatok ústretovosti zo strany Talibanu splniť čo i len najmenšie požiadavky USA.

Širšia medzinárodná komunita však zostala relatívne pasívna a začala sa touto problematikou reálne zaoberať až pred pár mesiacmi. Zaujímavé je aj to, že špeciálny zástupca pre mier v Afganistane Zalmay Khalilzad viedol rokovania až do samého konca, i keď počas dvoch desaťročí svojho pôsobenia nedospel k žiadnemu výsledku ohľadom mierových rokovaní. Dokonca sám  údajne chcel kandidovať na post prezidenta Afganistanu, čo vyvoláva otázku o jeho reálnych zámeroch v tomto procese.

Po amerických voľbách a zmene v Bielom dome mnoho ľudí dúfalo, že Prezident Biden sa rozhodne v rokovaniach pokračovať. Už vtedy bolo jasné, že dohoda s Talibanom vo svojej finálnej podobe pôsobí veľmi nevyvážene a pre Taliban z nej nevyplývajú takmer žiadne záväzky a penalizácia pri ich porušení.

USA, a tým pádom aj európske štáty, v tejto dohode ponúkli Talibanu Afganistan na striebornom podnose a to iba za prísľub, že Taliba udrží zahraničných militantov mimo krajiny. Vzhľadom na dlhú históriu vzťahov medzi Talibanom a Al Káidou zostáva mnoho expertov a analytikov naďalej skeptických , že Taliban pretrhne svoje vzťahy s touto militantnou organizáciou. Obávajú sa, že Afganistan sa opäť raz stane inkubátorom pre teroristické skupiny.

Avšak zmena amerického kurzu neprišla. Už po prvých týždňoch Bidenovej vlády bolo jasné, že proces odsunu vojsk z Afganistanu bude naďalej pokračovať. Do posledných momentov pritom nebolo úplne zrejmé, aké budú podmienky tohto odchodu a či sa Amerrika rozhodne nejaké jednotky v Afganistane ponechať.

A práve tu leží jedna z hlavných príčin nie len rýchleho víťazstva Talibanu, ale i chaosu, ktorým si zahraničné vojská prešli pri posledných evakuáciach – je to nepripravenosť USA a euróskych štátov na tak komplexný a dôležitý proces ako je opustenie krajiny po dvoch dekádach občianskej vojny.

Chyby USA i Európy

Za jednu z najväčších chýb západných spojencov sa dá považovať naivita ohľadom reálnej stratégie Talibanu a nedostatok politickej vôle konať, keď už to bolo jasné – Taliban len predstieral záujem o mierový proces, aby ho čo najviac predĺžil a získal čas spustiť masovú kampaň na vojenské ovládnutie Afganistanu. Toto bolo jasné už v posledných mesiacoch. 

Mnohí ľudia dnes argumentujú, že afgánske vojenské jednotky neboli schopné a ochotné nad Talibanom zvíťaziť vojensky, ale neprihliadajú pri tom na skutočnosť, že Taliban začal posilňovať svoje útoky na afgánske jednotky už od Mája.

Mesiac jún 2021 bol dokonca zaznamenaný ako najkrvavejší za posledných 20 rokov. Počas útokov Talibanu vtedy zahynulo približne 638 afgánskych jednotiek a civilistov. Americká vláda to však vôbec nebrala do úvahy.

Boli to však dôležité týždne, počas ktorých Taliban pravdepodobne sledoval americkú reakciu. V praxi si tak otestoval, či sú USA ochotné zakročiť proti takémuto vojenskému ťaženiu. Vtedajšie útoky a vojenská mobilizácia však ostala takmer nepovšimnutá, čo pravdepodobne presvedčilo Taliban, aby v tejto ofenzíve pokračoval.

Je zaujímavé, či dokonca tragické, že takmer žiadni experti, ktorí sa konfliktu venujú už od začiatku invázie, nepredpokladali taký rýchly kolaps afgánskych vojsk. Neočakávala to dokonca ani americká spravodajská služba, ktorá predpovedala, že Kábul a afgánska vláda by mohli podľahnúť v rozmedzí šiestich mesiacov.

Rýchly pád afgánskej vlády a bleskové víťazstvo Talibanu bolo teda spôsobené akumuláciou systematických a taktických chýb. Niektoré bolí pretrvávajúcimi problémami, ktoré sme v Afganistane videli počas posledných rokov. Z vojenského hľadiska išlo najmä o neadekvátne vybavenie a prípravu afgánskej armády, ktorá sa takmer úplne spoliehala na technickú pomoc USA.

Keď väčšina dodávateľov technickej asistencie Afganistan v júli opustila,  afgánska armáda ostala bez personálu, softvéru a hlavne svojej najväčšej výhody – leteckej presily. Mnohé jednotky to vnímali ako zradu a tak sa rozhodli Talibancom vzdať. Toto rozhodnutie umocnil aj fakt, že im dlhé týždne nechodili zásoby či technická podpora z Kábulu. Taliban tak bez väčších problémov postupne získaval čoraz viac miest v rôznych provinciách.

Avšak z dlhodobého hľadiska bola vojenská prehra USA iba otázkou času. Americká vláda sa roky riadila stratégiou postavenou na dátach, ktoré nezodpovedali skutočnosti. Či už to bol aktívny počet vojakov v afgánskej armáde alebo prítomnosť a veľkosť Al Káidy v Afganistane.

Asi jediný orgán v rámci americkej administratívy, ktorý dlhodobo upozorňoval na systematické problémy a medzery v stratégii USA, bol tzv. SIGAR alebo špeciálny inšpektorát pre Afganistan. Po ukončení amerického pôsobenia v krajine, SIGAR publikoval dôležitý report , Ten dokumentuje nie len chyby, ale i opakované upozornenia americkej administratívy na rastúcu korupciu a nedostatočnú ochranu pre tých, ktorí sa rozhodli opustiť Taliban a pridať sa na stranu vlády. Väčšina varovaní zostala nevyslyšaná a tak sa mnohé z týchto problémov zaslúžili o výhru Talibanu.

Nová éra, či inkubátor terorizmu?

I keď sa Taliban opakovane zaručil, že nedovolí zahraničným teroristom v krajine fungovať, šanca na dodržanie tohto sľubu je mizivá. Svedčí o tom nielen dlhá história blízkych vzťahov medzi Al Káidou a Talibanom, ale aj fakt, že novovymenovaný minister vnútra Sirajuddin Haqqani je stále hľadaný CIA a správa OSN report z tohto júna ho dokonca označila za člena širšieho vedenia Al Káidy.

Taliban síce dlhodobo tvrdí, že zahraniční militanti neoperujú na jeho území, prax ukazuje niečo iné. Americká armáda zabila niekoľko lídrov Al Káidy (dokonca i v marci tohto roku), ktorí boli nielenže prítomní v provincii pod vládou Talibanu, ale dokonca ich sprevádzali Talibanci.

Počas posledných mesiacov sa objavili správy, že Taliban sa snaží obmedzovať reštrikcie na skupiny ako Al Káida, Islamské hnutie Uzbekistanu (IMU) alebo Tehreek-e-Taliban. Avšak podobné kroky sme videli v Afganistane i v deväťdesiatych rokoch. Niektoré dokumenty naznačujú, že tieto obmedzenia majú skôr za úlohu teroristické skupiny kontrolovať s cieľom ochrániť Taliban pred obvineniami, že im pomáha.

Ďalšou hrozbou je aj prítomnosť Islamského štátu (ISK), ktorý za posledné mesiace opäť zosilnel. Hoci je vnímaný ako nepriateľ Talibanu, je tu vysoká šanca, že sa stane úspešnejší v naberaní nových militantov, ak by bol Taliban až príliš umiernený pre niektorých radikálnejších bojovníkov.

Zvýšenie rizika terorizmu sa primárne najviac prejaví v priľahlom regióne, ako je India, Bangladéš či Pakistan. Al Káida a iné miestne skupiny sa určite pokúsia uskutočniť útoky na Západe, ale od 11. septembra 2001 sa toho veľa zmenilo.  Mnohé západné štáty sú na to pripravené a majú oveľa väčšiu schopnosť predísť prípadným atakom.

To sme videli aj pri nedávnych útokoch na letisku v Kábule, kde USA o tejto hrozbe vopred vedeli a dokonca vydali bezpečnostnú výstrahu iba zopár hodín pred explóziami. Otázkou ale zostáva, či si štáty túto schopnosť dokážu udržať a to najmä bez akejkoľvek prítomnosti v Afganistane.