Kľúčová zmluva New START v roku 2021 takmer padla, čo mohlo destabilizovať globálnu bezpečnostnú situáciu. Dohoda bola síce na poslednú chvíľu predĺžená, ale jadrové riziko rozhodne nezmizlo. Pri moci je nový americký prezident, ktorý však zatiaľ nenapravil škody po svojom predchodcovi. Centrifúgy v Iráne sa stále točia, kolaps zmluvy INF znížil bezpečnosť v EÚ, americké a ruské nebo je zrejme neodvratne zatvorené.

Medzi spomenutými dohodami je New START svetlým bodom, ktorý sa podarilo zachrániť lídrami Ruska a USA. Výhrady zmluvných strán však ostali nezmenené. USA a Rusko majú teraz päť rokov na to, aby sa dohodli, čo by malo byť v ďalšej zmluve zahrnuté a aké krajiny by mali byť signatármi tejto zmluvy.

Veľký malý úspech

Príchod Joe Bidena a najmä odchod Donalda Trumpa predpokladal ukľudnenie vzťahov, zmenu komunikácie so spojencami a väčšiu podporu multilaterálnych dohôd, ktorých Donald Trump nebol veľkým fanúšikom. Niektoré nádeje, ktoré sa vkladali do nového amerického prezidenta, však neboli naplnené. Príkladom môže byť chýbajúca komunikácia so spojencami pri stiahnutí vojsk z Afganistanu, alebo podpísanie dohody AUKUS poza chrbát európskych spojencov.

V oblasti kontroly jadrových zbraní sa však podaril prezidentovi Bidenovi veľmi dôležitý krok, a to dosiahnuť dohodu o predĺžení zmluvy New START s Ruskou federáciou. Pri vláde Donalda Trumpa to nebolo isté, keďže okrem iného podmieňoval predĺženie zmluvy účasťou Číny, čo bolo málo pravdepodobné.

Joe Biden spolu s Vladimírom Putinom teraz získali ďalších päť rokov, počas ktorých môžu vyjednávať o podmienkach novej zmluvy. Samotná dohoda bola podpísaná v roku 2009. Jej ustanovenia experti označovali ako efektívne, ale súčasná situácia a technologický pokrok si vyžadujú ich rozšírenie.

Na stole sú otázky obranných systémov, strely s plochou dráhou letu (glide vehicles), či už obyčajné alebo hypersonické, konvenčné zbrane, nestrategické jadrové zbrane a taktiež ďalšie aspekty, medzi ktoré môžeme zaradiť aj samotné množstvo rozmiestnených jadrových hlavíc, ktoré je v súčasnosti obmedzené počtom 1550.

Čo zmienené číslo hlavíc vlastne evokuje? Len málokto rozumie všetkým konsekvenciám, ktoré by útok s týmto množstvom hlavíc znamenal. Všetci však poznajú prípad pádu bomby na Hirošimu a Nagasaki. Boli to bomby, ktoré mali silu výbuchu 15 kiloton. V súčasnosti sú takéto hlavice skôr považované za hlavice s nižšou jadrovou náložou.

Priemerná dnešná hlavica môže mať v až 100 kiloton, ako napríklad v prípade typu W-76. Takáto hlavica by napríklad dokázala zničiť celú Bratislavu, usmrtila by takmer stotisíc ľudí a ďalších takmer 150-tisíc by vážne zranila.

Ide pritom iba o jednu hlavicu, naloženú na interkontinentálnej balistickej strele (ICBM). ICBM môžu byť podľa zmluvy rozmiestnené v maximálnom počte 700 a na jednej môže byť naložených aj viacero hlavíc.

Znamená to, že 1550 hlavíc môže byť odpálených naraz, čo by spôsobilo nepredstaviteľné škody na životoch a majetku. Tam to však nekončí. New START síce upravuje počet rozmiestnených hlavíc, neupravuje však počet hlavíc, ktoré sú “v sklade“. Takých má, podľa najnovších informácií Rusko 6257 a USA 5600.

Keď vysoká predstaviteľka OSN pre odzbrojovanie povedala, že riziko jadrovej vojny je vyššie ako počas studenej vojny, človek si mohol povedať, že predsa počet jadrových hlavíc je najnižší v histórií a ich kontrola, minimálne medzi USA a Ruskom, nikdy nebola tak transparentná, aká je dnes. Na druhej strane však majú jadrové mocnosti viac podnetov, ktoré spôsobujú nervozitu a obavy pred útokom svojho súpera.

Ako z toho von?

Ak chcú veľmoci udržať kontrolné mechanizmy vysoko a počet jadrových hlavíc nízko, potrebujú dohodu. Také dohody už existujú, od množstva z nich však signatári odstúpili, a to najmä zo strany USA. Dôvody odstúpenia od zmlúv boli viac či menej relevantné. New START, zmluvu ktorá bola zachránená a je jedným z nástrojov ako udržať mier medzi krajinami a minimalizovať riziko eskalácie konfliktu, čaká ťažká skúška.

Niektoré aspekty zmluvy sa týkajú oboch strán rovnako. Jedná sa napríklad o samotný počet hlavíc, ktorý je veľmi vysoký. Nikto však neočakáva, že sa v roku 2026 krajiny odhodlajú ku global zero, teda zbavenia sa všetkého jadrového arzenálu tak, ako o tom hovoril prezident Obama v Prahe pri podpise New START. 

Ďalším prejednávaným aspektom by mala byť problematika zahrnutia nukleárnej triády, teda pozemných, vzdušných a vodných síl. Krajiny si dnes môžu vybrať štruktúru svojho arzenálu, čo napríklad predchodca zmluvy nedovoľoval. Ešte dôležitejšie môže byť stanovenie limitov pre spomínané nerozmiestnené strely ( non-deployed delivery vehicles) a nenaložené hlavice (non-deployed nuclear warheads).

Pre korektnosť je nutné povedať, že New START určuje ako majú byť tieto strely a hlavice uskladnené, ako ďaleko musia byť od už rozmiestnených striel, alebo akým spôsobom majú byť skladované. New START určuje aj unikátny systém kontroly, ktorý dovoľuje inšpektorom zmluvných strán navštíviť 18-krát do roka druhú krajinu a skontrolovať, či dodržuje záväzky vyplývajúce zo zmluvy.

Krajiny však majú množstvo výhrad, ktoré sa netýkajú len štrukturálnych problémov. Sú to výhrady, ktoré takmer zabránili predĺženiu zmluvy na začiatku roku 2021. Jednou z nich sú obranné systémy USA na území Spojených štátov ale aj v krajinách spojencov.

Tieto obranné systémy, pozostávajúce nielen zo samotných antiraketových systémov, ale aj z radarov, kontrolných a riadiacich centier, sú jedným z problémov ruskej strany. Vladimír Putin, ruský prezident, tvrdí, že obranné systémy USA a spojencov dokážu znehodnotiť ruský jadrový arzenál, keďže ruské strely budú v prípade útoku jednoducho vychytané.

Mohla by to byť pravda, ak by sa jednalo o strely krátkeho alebo dlhého doletu, ale nie v prípade striel dlhého doletu (ICBM). Podľa Nuclear Threat Initiative (NTI) je protiraketová obrana efektívna pri strelách krátkeho a stredného doletu, ale pri strelách dlhého doletu je zachytenie strely výrazne náročnejšie.

Až do nedávna nebolo isté, či je protiraketová obrana vôbec schopná takúto strelu zachytiť. Pred niekoľkými mesiacmi prišla správa, že USA sa strelu dlhého doletu zachytiť podarilo, ale jednalo sa len o jednu strelu v móde testovania. Rusko teda nie je krajina, ktorú by mali konsternovať americké obranné systémy.

Popravde, efektivita amerických obranných systémov by mala byť starosťou práve USA, keďže Ruská federácia disponuje zbraňami, ktoré by dokázali preniknúť cez americkú obranu veľmi jednoducho a tým sa dostávame aj k jednej z výhrad USA.

Ruské hypersonické zbrane, akým je napríklad Avangard, sú odpálené do vyššej časti atmosféry podobne ako ICBM, potom však klesnú a letia rýchlosťou 1,6km za sekundu, čiže sú veľmi ťažko spozorovateľné radarmi. Na rozdiel od ICBM sú veľmi presné a predstavujú nebezpečnú predzvesť závodov v zbrojení v budúcnosti.

Keďže USA dokázateľne nedisponujú takýmito zbraňami, nachádzajú sa v strategickej nevýhode v porovnaní s Ruskom. V čom majú ale Spojené štáty výhodu, sú konvenčné zbrane v rámci systému Conventional Prompt Global Strike. Tento systém bol vyvinutý USA a jeho rakety dokážu v priebehu hodiny zasiahnuť akékoľvek miesto na zemi.

Takýto útok bezpochyby dokáže spôsobiť vysoké škody, obranné systémy by nedokázali zachytiť ICBMs naložené konvenčnými hlavicami. Strely by dokázali zasiahnuť mestá, aj keď konvenčné strely by boli efektívnejšie pri použití na bojisku alebo proti konkrétnym cieľom ako sú ponorky alebo bojiská, kvôli ich nižšej sile výbuchu.

Faktom je, že konvenčných, teda nejadrových zbraní má USA značne viac ako Rusko. Na druhej strane Rusko disponuje nestrategickými jadrovými zbraňami, ktorých má 10x viac. Sú to stále zbrane s jadrovými hlavicami, ich sila výbuchu je však nižšia ako pri bežných jadrových zbraniach a sú určené najmä pre použitie v boji alebo na malé ciele.

Bipolárne rozdelenie už nie je aktuálne

Ako sa s takouto spleťou rôznych zbraní s rôznymi vlastnosťami vysporiadať? Je zjavné, že nie je možné zahŕňať do zmlúv len kvantitatívny aspekt ale aj kvalitatívny charakter zbraní. Nadchádzajúcich päť rokov bude určených práve na vyriešenie tejto problematiky, teda ako porovnávať jednotlivé zbrane, ako obmedziť konvenčné zbrane a nestrategické jadrové zbrane, keďže ide o iné typy, či sa vracať k zmluve ABM a obmedziť obranné systémy, a ak áno tak ako?

Tieto a ďalšie otázky určite zapríčinia neľahké diskusie medzi Ruskom a USA. A možno nie len medzi nimi. Veľmi želaný, minimálne zo strany USA, potenciálny člen tejto dohody je Čína. Tá bola pozvaná k negociáciám už pred prolongáciou New START, avšak zástupcovia krajiny sa nedostavili. Pobúrilo ich však umiestnenie čínskych vlajek na prázdne miesta pri stole a označili to za neseriózne.

Odpoveď na otázku, prečo sa Čína nedostavila a neprejavuje záujem o participáciu, je pomerne jednoduchá: nemá ani desatinu jadrových hlavíc v porovnaní s Ruskom a USA. Aj napriek zvyšovaniu jadrového arzenálu Číny zostáva počet predpokladaných hlavíc na čísle 350 v porovnaní s 5600 na americkej strane a 6257 ma strane Ruskej.

Stále však existuje možnosť, že Čína môže hrať takzvanú shell game, kedy jadrové silá v skutočnosti nie sú naplnené a slúžia len ako nástroj odstrašenia alebo ako pasce pre prípadný útok, kedy by boli rakety súpera použité zbytočne. Ak by bola Čína pripojená k dohode, takáto shell game by vďaka verifikačným mechanizmom nebola možná.

Každopádne, podľa expertov z inštitúcií EÚ a NATO ale aj autora článku, neexistuje v súčasnosti logický dôvod na pripojenie Číny do tejto dohody. Ak by bola zapojená Čína s 350 hlavicami, malo by byť zapojené aj Francúzsko a Pakistan, ktoré majú nižší ale podobný arzenál. Na druhej strane je nutné sledovať kroky Číny v najbližších rokoch, keďže jej jadrová sila v priebehu posledných rokov signifikantne rastie a do roku 2026 môže nastať stav, kedy bude viac ako opodstatnené od Číny žiadať participáciu v tejto alebo inej jadrovej dohode.

Päť rokov plných kompromisov

Veľmoci čaká do roku 2026 množstvo práce a dlhých rozhovorov. Je veľmi dobrým znakom, že sa krajiny dohodli na vytvorení pracovných skupín už teraz. Bude určite veľmi zaujímavé sledovať, akým smerom sa tieto skupiny budú uberať a aké mechanizmy aplikujú pre vyriešenie zmienenej situácie s rozmanitým arzenálom USA a Ruska.

Ďalej sa ponúka otázka, či sa prejednávané provízie budú týkať len tém, ktoré sú zmienené v tomto článku, alebo sa krajiny posunú ďalej a pokúsia sa implementovať do budúcej zmluvy aj provízie týkajúce sa kyberbezpečnosti alebo vonkajšieho vesmíru. Isté však je, že ďalšia podoba a funkčnosť zmluvy bude mať výrazný vplyv nielen na bezpečnosť USA a Ruska, ale aj Európskej únie a množstva ďalších krajín.