>
Zahraničná politika
>
Lukašenko je ako šialenec. Sankcie proti Bielorusku treba nastaviť inak

Lukašenko je ako šialenec. Sankcie proti Bielorusku treba nastaviť inak

Eva Mihočková, 27.10.2021
Autor: Lucia Hanusinová

Eva Mihočková

Autorka je šéfredaktorka portálu Zahraničná politika od septembra 2021. Ako novinárka začala pracovať v STV v roku 1998 a odvtedy postupne pôsobila v redakciách televízií TA3, RTVS, portálu Euractiv.sk a týždenníkov Plus7dní a Trend. Okrem SFPA spolupracuje aj s Nadáciou Zastavme korupciu.

Ako Poľsko prekrúca právny štát a prečo nepožiada Frontex o pomoc

Poľský ústavný súd odmietol uznať nadradenosť európskeho práva nad poľskou ústavou. Europoslanec za Progresívne Slovensko Michal Šimečka v rozhovore vysvetľuje, prečo je to len zástupný problém a ako by EÚ mohla pomôcť riešiť migračnú krízu na poľsko-bieloruských hraniciach.

Aj pracovníci online platforiem musia mať nárok na dovolenku, PN a minimálnu mzdu

Európska legislatíva prijíma zásadné opatrenia, ktoré reagujú na zmenenú sociálnu situáciu pracujúcich ľudí v čase pandémie koronavírusu a rastu cien energií. Čo sa zmení?

Nová česká vláda môže mať podobné problémy ako slovenská

V Prahe sa formuje nová vládna koalícia, ktorá sľubuje zmenu politického štýlu. Vláda zložená z piatich strán však môže čeliť názorovým rozporom.

Nemeckí zelení a liberáli prenesú svoje témy aj do európskej politiky

“Dajme Nemcom čas. Rokovania o novej vláde nie sú ľahké a v minulosti sa už stalo, že výsledkom boli aj prekvapenia,” hovorí v rozhovore pre Zahraničnú politiku Tomáš Kozák z Ministerstva zahraničných vecí SR. Zatiaľ je jasné len to, že v Nemecku sa skončila veľká éra, ktorá ovplyvnila aj Európu a celý svet. Čo ju nahradí a ako to ovplyvní Slovensko?

Masívnejšia vlna utečencov z Afganistanu môže prísť aj o päť rokov

Riaditeľ Migračného úradu MV SR Ján Orlovský vysvetľuje, ako sa Európska únia snaží zabrániť ďalšej utečeneckej vlne, ktorú uvoľní dianie v Afganistane. Slovensko z tejto krajiny evakuovalo 64 ľudí, z ktorých väčšinu tvoria ženy a deti. Hlásia sa však ďalšie stovky záujemcov. Aký bude ich ďalší osud?

Ales Alachnovič je súčasťou bieloruskej opozície združenej okolo Svetlany Cichanovskej. Dlhodobo žije v poľskom exile a v rozhovore vysvetľuje, prečo je život v Bielorusku pre expertov nebezpečný. Podrobne analyzuje, prečo prvotné európske sankcie voči Bielorusku nemali žiadny efekt a v akom nastavení by mohli fungovať.

Čo je obsahom vášho pobytu na Slovensku?

Na Slovensku pôsobím ako účastník programu SlovakAid. Je zameraný na desať ľudí z Bieloruska, ktorí aktívne pôsobia v rôznych oblastiach – v ekonómii, médiách, energetickej bezpečnosti a podobne. Je to jeden z prvých programov, prostredníctvom ktorého slovenská vláda podporuje bieloruskú spoločnosť s cieľom zdieľať poznatky napríklad v oblasti ekonomiky.

Takže sa tu školíte?

Áno, každý z nás má svojho mentora, mojím je Ivan Mikloš, významný ekonóm a úspešný reformista, ktorý je známy aj u nás v Bielorusku, najmä pre jeho špecializáciu na ekonómiu. Okrem toho máme priestor aj na výskum konkrétnej oblasti, v mojom prípade je to reštrukturalizácia a privatizácia štátnych podnikov. Máme príležitosť stretnúť sa s ľuďmi, ktorí v danej oblasti aktívne pôsobia. Je to pre nás možnosť  porozprávať sa s nimi, pýtať sa otázky a spoznať overenú prax.

Prečo dlhodobo žijete v Poľsku?

Žil som tam už pred poslednými prezidentskými voľbami. V súčasnej situácii je život v Bielorusku nebezpečný nielen pre politických aktivistov, ale už aj pre expertov. 

Prečo? 

Pretože sa môžete dostať do väzenia prakticky za nič – za kritické komentáre na sociálnych médiách, za vyjadrenie svojho názoru na ulici, za spochybňovanie politiky štátu, ktorá týra ľudí, či za to, že ste vo voľbách volili opozičného kandidáta. Vláda trestá ľudí nie len za ich súčasné konanie, ale aj za to minulé. No ešte pred májom tohto roka expertom väzenie nehrozilo.

Čo zásadné sa zmenilo v máji?

Nastal známy únos civilného lietadla nad územím Bieloruska. Vládne orgány teraz môžu uväzniť aj expertov, nie však pre to, že sú experti, ale preto, že sa zúčastňovali na protestoch. Odborníci utekajú z krajiny na Ukrajinu, do Poľska, Litvy, Gruzínska, možno aj na Slovensko, či do mnohých iných krajín. 

To ale musí mať negatívny dopad na bieloruskú ekonomiku a spoločnosť, nie?

Pre ekonomiku sú dôležité skôr podniky, nie experti. Lukašenko  vyvíja silný tlak na firmy, ktoré mu počas prezidentských volieb alebo po ich skončení neboli lojálne. Stovky prevažne malých a stredných podnikov, aj keď sa nájdu aj príklady veľkých firiem, sú teraz v procese presídľovania. Napríklad veľa firiem z IT oblasti, predtým pôsobiacich v Bielorusku, sa spolu s ich zamestnancami premiestňujú do Varšavy, Kyjeva či Londýna, pretože sa v Bielorusku necítia bezpečne. 

To by mal byť pre Lukašenka problém. 

Pre racionálne zmýšľajúceho človeka by to bol problém. Lenže Lukašenkov hlavný cieľ je udržať sa za každú cenu pri moci. Tu na Slovensku sa prezident, či vláda sústreďujú najmä na ich voličov, správne? V prípade Lukašenka je to iné. On sa nezaujíma o ľudí ani o počet hlasov, ktoré dostane, pretože výsledky volieb jednoducho sfalšuje. Posledné voľby vyhrala Svetlana Cichanovská, o tom niet pochýb. Lukašenko je teraz pri moci iba kvôli brutalite a použitiu špeciálnych síl, ktoré sa podriaďujú jemu a nie ústave. V Bielorusku sú, naneštastie, polícia, KGB a špeciálne sily verné Lukašenkovi. 

Zdalo sa, že verejná mienka bola počas minulého roka pre Lukašenka veľmi dôležitá. Po zmanipulovaných voľbách boli v Bielorusku masívne demonštrácie a do úvahy pripadal aj generálny štrajk. Ale Bielorusi to takto ďaleko nehnali a zo štrajku nebolo nič. Nesúvisí to s tým, že Lukašenko sa snaží udržať určitú úroveň prosperity v krajine, aby sa ľudia až tak veľmi nebúrili?

Treba chápať širšie súvislosti – bieloruská ekonomika rástla medzi rokmi 2000 až 2008 veľmi rýchlo, v priemere až 9 % HDP ročne, čo je porovnateľné s čínskou ekonomikou. Nie však preto, že by prechádzala transformáciou ako napríklad slovenská ekonomika za vlády Mikuláša Dzirundu. Rástla z dôvodu enormných dotácií do energetiky a inej finančnej podpory zo strany Ruska. Po roku 2008 začala táto podpora klesať a Bielorusko sa to snažilo vyvážiť prostredníctvom pôžičiek zo zahraničia. Napriek tomu bieloruská ekonomika od roku 2012 stagnuje, pričom dosahuje priemerný rast len niečo okolo 1 % HDP ročne. Nie je to síce recesia, no ekonomický rast je pomalý. My ekonómovia to nazývame tzv. ,,stratenou dekádou“. Reálne mzdy už desať rokov viac-menej stagnujú, ale ceny idú hore. 

Prečo teda nakoniec neprišlo ku generálnemu štrajku, ktorý by prinútil Lukašenka vzdať sa moci?

Ľudia boli prekvapení, že nás toľko vyšlo do ulíc a že aj po 27 rokoch autokratického režimu ešte stále existovala možnosť, že sa niečo zmení. Lukašenko falšoval výsledky volieb aj v minulosti, z 55 % hlasov v jeho prospech spravil hoc aj 80 %, no vždy bol zároveň aj legálnym víťazom.  Toto boli však prvé prezidentské voľby, kedy opozičný kandidát, v tomto prípade Svetlana Cichanovská,  získal väčšinu hlasov. Na to, že Svetlana Cichanovská získala o niečo viac ako 50 % hlasov a Lukašenko len niečo medzi 20% až 25 %, existuje mnoho nespochybniteľných dôkazov. Voliči, ktorí išli odovzdať svoj hlas Svetlane, mali napríklad v deň volieb na ruke biely náramok. V rade na volebnú urnu ste tak mohli jasne vidieť, že ho minimálne polovica voličov mala na sebe. Ďalším príkladom je skladanie volebných lístkov pre opozíciu do tvaru harmoniky, takže keď sa začali hromadiť na stole pred ľuďmi zodpovednými za počítanie hlasov, bolo jasne vidieť, že ich je tam naozaj veľa. 

Prečo teda nebol generálny štrajk? Ako je možné, že sa Lukašenkovi v konečnom dôsledku podarilo odradiť ľudí a zostať pri moci? Podľa analytikov by pre neho generálny štrajk znamenal definitívny koniec. Ten však nenastal. 

Môžeme povedať, že spoločnosť bola ku generálnemu štrajku blízko.  V auguste sa vo veľkom množstve podnikov uskutočnili protesty. To znamená, že ľudia asi hodinu demonštrovali, no potom sa vrátili do práce. Nebol to však štrajk ako napríklad v Poľsku v 80. rokoch, kedy si vo firmách a na uliciach ľudia posadali na zem a odmietali pracovať, kým nebudú splnené podmienky, ktoré požadovali. 

Dá sa teda povedať, že ľudia na štrajk nemali odvahu? Pre Československo bol totiž generálny štrajk v roku 1989 bodom zlomu. 

Neviem, ako to vysvetliť, nie som sociológ, chápem to však tak, že významnú úlohu v Bielorusku hrala neexistecia nezávislých odborov alebo lepšie povedané neexistencia odborových hnutí vo všeobecnosti. Tým pádom boli ľudia, ktorí sa snažili dať najavo svoj nesúhlas, stále len samostatní jedinci. Nemali lídra, ktorý by vedel, ako štrajkovať v súlade so zákonmi. V každom štátom vlastnenom podniku je zástupca riaditeľa zodpovedný za ideológiu. Tí chodili za zamestnancami a hovoril im, že to, čo robia, je protiústavné a že za to pôjdu do väzenia. Vyhrážali sa im. Myslím si, že to fungovalo. Zamestnanci významného podniku  Grodno Azot, ktorý na západe Bieloruska vyrába hnojvá, plánovali na protest vynechať ďalšiu smenu. Prišla však ZOMO, čo je špeciálny druh bieloruskej polície a zhabali najaktívnejších protestujúcich do áut, kde ich zbili. 

Vy ste blízky spolupracovník Svetlany Cichanovskej…

Áno, formálne som predstaviteľ pre ekonomické reformy.

Takže hovorím správne, že ste časťou bieloruskej opozície?

Preferujeme názov demokratické hnutie. Nemáme radi slovo opozícia, pretože my sme väčšina. Necítime, že by sme boli opozícia.Svetlana Cichanovská reprezentuje väčšinu Bielorusov. Minimálne mala väčšinu počas volieb. 

Máte vy, ako demokratické hnutie, konkrétny plán, ako Lukašenka odstaviť od moci, alebo len trpezlivo čakáte na ďalšie voľby?

Snažíme sa hrať aktívnu rolu. Pred prezidentskými voľbami som považoval za veľmi nevhodné volať po uvalení sankcií na vlastnú krajinu. Ale teraz to vnímam ako jediný právny nástroj medzinárodného spoločenstva, aby zastavilo násilie v Bielorusku. V Bielorusku je nemožné ísť na súd a domáhať sa svojich práv. V Bielorusku je nemožné zorganizovať štrajk. Je nemožné hovoriť slobodne do médií, pretože zavrú buď novinárov alebo vás. Vo väzeniach sú tisíce ľudí, ako Maria Kolesnikova alebo manžel Svetlany Cichanovskej, Sergei Cichanovski. Takže ak chcete zastaviť túto represiu, ak chcete oslobodiť našich ľudí, potrebujeme použiť všetky možné legálne nástroje a takými nástrojmi sú sankcie. Nie len symbolické slová, ktoré sa roky používajú zo strany EÚ, v zmysle „sme smutní, že sa také niečo deje.“

EÚ uvalila sankcie na Bielorusko, ale máte pocit, že fungujú? 

Budem úprimný. Pred májovým únosom civilného lietadla boli sankcie EÚ veľmi slabé a pomalé. Dovtedy sa prijali tri balíky opatrení. Prvé dva boli len personálne sankcie, teda na desiatky ľudí blízkych režimu, ktorí potom nemohli cestovať povedzme na Mallorku alebo do Tatier. Ale stále majú Turecko, arabské krajiny, Maledivy… Aký je to problém? Potom im zmrazili účty v EÚ, ale oni už sú zvyknutí nechávať si peniaze vo vrecku alebo v arabských bankách. Takže prvé dve kolá boli naozaj symbolické.

Potom sa to zmenilo?

Potom prišiel tretí balík. Prvý bol v októbri, druhý v novembri a tretí v decembri a práve v decembri to bolo prvýkrát, kedy boli na sedem bieloruských spoločností namierené ekonomické sankcie. Bohužiaľ, ich väzby na EÚ boli minimálne. Boli to štyri zbrojárske spoločnosti, ktoré do EÚ nič nepredávajú. Obchodujú s arabským svetom, Áziou, Ruskom, Ukrajinou, ale nie s EÚ. Potom tam bola developerská spoločnosť, ktorá pôsobila prevažne na vnútornom bieloruskom trhu. Ďalšia bola bezpečnostná firma vyrábajúca napríklad kamery. Takže to bola ďalšia symbolická akcia, ktorá mala ukázať, že sa niečo robí, ale vo všeobecnosti nebola EÚ ochotná obetovať svoje vlastné európske záujmy.

V čom bola potom tretia vlnka sankcií iná?

Okamžite po májovom únose lietadla, do 24 hodín bolo vyhlásené, že Lukašenko bude potrestaný. Zrazu vznikol v EÚ politický konsenzus. Pred tým, keď Bielorusi umierali na uliciach,  bolo ťažké dohodnúť sa na účinnom sankčnom mechanizme. Ale keď boli dotknutí európski občania, hneď sa dali veci do pohybu. Zavreli sa hranice pre bieloruskú aerolinku Belavia a európske lietadlá prestali lietať do Bieloruska. Podľa mňa to bol zlý nápad, vznikol väčší tlak na Bielorusov, ktorí stratili možnosť utiecť z krajiny, pretože hranica bola uzavretá.

A čo účinné ekonomické sankcie, ktoré tiež prišli?

Potom prišli ďalšie balíky sankcií, ktoré už konečne zasiahli firmy s reálnym prepojením na EÚ. Až vtedy sa začal ekonomický tlak. Následne prišiel prvý sektorový balíček, ktorý zasiahol paušálne všetky ropné produkty z Bieloruska. Takže nešlo o konkrétne firmy alebo osoby, ale o produkty a to je skvelé! Lebo ak je to namierené proti osobe, môžete biznis prepísať na partnera a všetko ďalej funguje. Ak je to na spoločnosť, môžete si nájsť inú firmu, ale ak je sankcia zameraná na celý sektor, je veľmi ťažké sa jej vyhnúť. Zameranie na ropné produkty bolo veľmi bolestivé, pretože tie sú najdôležitejšie pre ekonomický sektor Bieloruska. Tvoria až 40% celkového exportu. Bohužiaľ, sankcie postihli len 15% sektora hnojív. Bielorusko produkuje 20% svetovej produkcie tejto komodity, takže hnojivá sú pre jeho ekonomiku kľúčové. Chybou tiež je, že EÚ nesankcionovala aj surovú ropu a Bielorusko ju stále môže exportovať do Nemecka. Slabinou je aj to, že zákaz sa vzťahuje len na nové kontrakty, ale tie staré stále fungujú. V prípade ropných produktov a hnojív sú kontrakty jednoročné alebo dlhšie. Takže tieto sankcie boli uvalené v júni, ale doteraz sa neuplatňujú, pretože kontrakty sú stále platné. Každopádne, napriek nedostatkom bol tento posledný sankčný balík extrémne dôležitý a takto by to malo vyzerať. EÚ a USA by mali spustiť koordinovaný tlak na kľúčové bieloruské sektory dôležité pre ekonomiku štátu a nie len na spoločnosti.

Myslíte si, že sankcie by mali byť ešte tvrdšie? 

Omnoho tvrdšie, áno. Najlepšie by bolo zasiahnuť slabiny ekonomiky. Nikdy sme nechceli, aby sa uvaľovali sankcie voči celej ekonomike alebo voči súkromnému sektoru. My nechceme zničiť bieloruské hospodárstvo. Chceme zvýšiť tlak na štátny sektor. Dôvodom je, že Lukašenko si môže so štátnymi firmami robiť čo chce. Ľudia z KGB môžu zavolať riaditeľovi, aby dal výpoveď zamestnancom a on to urobí. V súkromných spoločnostiach je to iné. Preto chceme tlačiť na štátne firmy. Tie tvoria 50% ekonomiky. Najdôležitejšie sú tie, ktoré dokážu priniesť cudziu menu, teda sú proexportne orientované, pretože Bielorusko má veľmi drahý a relatívne veľký zahraničný dlh a potrebuje množstvo peňazí, aby to mohlo financovať.

Veríte, že to zmení Lukašenkove metódy? Pretože ste pred chvíľou povedali, že mu nezáleží na ekonomike ani na ľuďoch. Takže zmení to niečo? 

Veríme, že áno. Na základe empirických údajov z celého sveta, sankcie sú v 30% prípadov efektívne. Na 70% nefungujú. Toto je dôvod, prečo kritici tvrdia, že sankcie nemajú zmysel. Ak sa ale pozriete na detaily, ktoré sankcie fungujú a ktoré nie, uvidíte, že existujú vzorce, ktoré zvyšujú pravdepodobnosť ich fungovania. Podľa týchto vzorcov musíte zasiahnuť najdôležitejšie sektory ekonomiky. Potrebujete koordinovať svoje akcie s ďalšími partnermi zo zahraničia. Ak napríklad bude vytvárať tlak len EÚ, ale USA, Rusko a Spojené kráľovstvo nebudú, tak to nebude fungovať.

Lukašenko povedal, že sa za sankcie pomstí a príjme vlastné kroky proti európskym záujmom. Teraz môžeme vidieť tisíce nelegálnych migrantov prúdiacich z Bieloruska do Poľska a Pobaltia. Je toto spôsob Lukašenkovej odplaty? 

Určite áno. Robí problémy členským štátom EÚ, aby zabudli na porušovanie ľudských práv v Bielorusku a začali s Lukašenkom vyjednávať. Tým by ho znovu museli brať ako rovnocenného partnera.

Takže jeho taktika môže fungovať?

Ja dúfam, že európski politici s ním vyjednávať nebudú, tak, ako sa nevyjednáva s teroristami, pretože on sa tak správa. A to nie len voči Bielorusom, ale aj voči ďalším krajinám. 

V tomto momente je realitou, že Poľsko a Pobaltské štáty stavajú múry na hraniciach, čo je v 21. storočí hanbou. Existuje aj iný spôsob riešenia?

Myslím si, že sú aj lepšie a efektívne riešenia. Pretože stavanie múrov nikdy nepomohlo. Lukašenko sa správa ako šialenec. Tak poďme hrať jeho hru. Poďme na neho vyvinúť rovnaký tlak. 

Takže ako by sme sa k nemu mali správať? 

Treba uvaliť zákaz aj na nákladnú dopravu. Bielorusko je tranzitnou krajinou. Až 90% čínskeho tovaru prepravovaného kontinentálnou trasou z Číny do EÚ prechádza Bieloruskom. Nie cez Litvu alebo Ukrajinu, cez Bielorusko. 

To by ale bolo proti záujmom samotnej EÚ. 

Nemuselo by to platiť do nekonečna. Po týždni by Čína a Rusko našli riešenie ako donútiť Lukašenka, aby zmenil svoje praktiky.