>
Zahraničná politika
>
Francúzsko je stále na križovatke. Rozhodne sa v júni

Francúzsko je stále na križovatke. Rozhodne sa v júni

Miroslava Pisklová, 10.05.2022
Zdroj: Elysee.fr

Miroslava Pisklová

autorka je doktorandka na FSV Karlovej univerzity so zameraním na európsku integráciu v oblasti obrany a transatlantickú spoluprácu. V SFPA pôsobí od septembra 2021 ako analytička a koordinátorka v rámci výskumného programu Európska únia. Pracovala tiež v pražskom Inštitúte pre európsku politiku EUROPEUM a ešte predtým počas štúdií tri roky vo vydavateľstve týždenníka .týždeň. Zaujíma sa o záležitosti EÚ, európsku bezpečnosť a obranu, hybridné hrozby, transatlantické vzťahy.

Francúzsky prezident je po voľbách oslabený. Extrémisti oslavujú

Emmanuel Macron stratil väčšinu v parlamente. Na presadenie svojich návrhov bude musieť venovať veľa úsilia na vyjednávanie s posilnenou opozíciou. To ho môže oberať o energiu potrebnú na leadership v rámci EÚ.

Emmanuel Macron úspešne obhájil svoj prezidentský mandát. Aj keď sa radoval z víťazstva a prisľúbil obyvateľom, že urobí z Francúzska viac nezávislú a zelenú krajinu, zjednotí rozdelený národ a posilní Európu, jeho víťazstvo nie je zatiaľ až takým veľkým úspechom. Rozhodujúca bitka o reálnu moc v krajine ho ešte len čaká.

E. Macron bol zvolený druhýkrát po sebe, čo sa jeho predchodcom nepodarilo posledných 20 rokov a upevnil tak jasné proeurópske smerovanie krajiny. Okrem toho posilnil aj svoju líderskú pozíciu v rámci EÚ, čo je tiež dobrou správou vzhľadom na odchod Angely Merkel ako významnej líderky v rámci Únie. Jej nástupca, Olaf Scholz, ju zatiaľ nedokázal presvedčivo nahradiť.

Či už jednotliví európski lídri súhlasia s Macronovou víziou silnej a strategicky autonómnej EÚ alebo nie, je nepochybným pozitívom mať v Únii naďalej aspoň jedného lídra spomedzi významných členských štátov, ktorý má ambíciu byť hnacím motorom európskej súdržnosti, rozvoja a integrácie.

Krehké víťazstvo

Voči svojej protikandidátke v druhom kole, Marine le Pen, zvíťazil E. Macron so ziskom len  58,5%, čo je významne menší rozdiel ako v predošlých prezidentských voľbách (tam bol výsledok 66 % ku 34 %). 

Je tiež dobré nezabúdať na to, že medzi Macronovými hlasmi sa neskrýva v plnej miere reálna podpora jeho vízie Francúzska a plánovaných reforiem, ale časť jemu odovzdaných volebných lístkov reflektuje tzv. „voľbu menšieho zla“. To priznal aj samotný E. Macron počas svojho povolebného prejavu. 

E. Macron a M. Le Pen v druhom kole volieb jasne predstavovali dva veľmi odlišné pohľady na svet a výsledok volieb odzrkadľuje spoločnosť, ktorá je výrazne rozdelená medzi viaceré tábory. 

Samotná Marine Le Pen výsledok druhého kola volieb napriek svojej prehre označila za víťazstvo, keďže si pripísala historicky najvyššiu získanú podporu. Pomôcť jej k tomu mohla aj snaha zmierniť svoje predošlé extrémne pozície voči európskemu spoločenstvu, keďže sa vzdala ambície stiahnuť Francúzsko z EÚ, Schengenu, či opustiť euro. 

Efekt vojny

Vojna celkovo zmenila francúzsku prezidentskú kampaň a priviedla zahranično-politické témy do popredia, pričom tie zvyčajne bývajú okrajové. Predošlé vyjadrenia sympatie voči Putinovi či stigmatizovanie NATO uvrhli tieň ako na kampaň Marine Le Pen, tak aj Érica Zemmoura a Jean-Luc Mélenchona.

Veľa tiež vypovedá samotná voličská účasť, ktorá dosiahla 72 %. Na slovenské pomery sa to môže zdať ako výborné číslo, ale vo Francúzsku išlo o najnižšiu volebnú účasť v prezidentských voľbách od roku 1969. 

Víťazstvo za takýchto podmienok preto zákonite pôsobí o niečo trpkejšie. Voľby poukázali na silnú polarizáciu spoločnosti a bude Macronovou významnou úlohou snažiť sa počas svojho druhého mandátu Francúzov zjednotiť a zmierniť podporu radikálnych hnutí.

Dočasná úľava

Výsledok volieb vyvoláva neisté reakcie aj preto, že poukazuje na trend rastúcej podpory nacionalistických a euroskeptických krajne pravicových hnutí  (okrem už spomínanej Marine le Pen, Éric Zemmour v prvom kole získal až 7 %), ktoré tak spolu vykazujú podporu zhruba 30 % Francúzov. 

I keď je dnes Macronovo víťazstvo dôvodom na prvotný pocit úľavy, tá bude len dočasná. Francúzov v júni čakajú parlamentné voľby, ktoré ukážu, či bude mať prezident aj dôležitú podporu v parlamente, alebo sa počas svojho druhého mandátu bude musieť vysporiadať s tzv. kohabitáciou s premiérom z inej strany a s odlišnými prioritami. 

Marine le Pen je po výsledku druhého kola volieb povzbudená sústrediť sa teraz na výsledok tých parlamentných a urobiť všetko pre to, aby svoj volebný úspech pretavila do čo najlepšieho výsledku v júni a zvýšila počet poslancov svojho hnutia. 

V hre je taktiež ľavicový Jean-Luc Mélenchon, okolo ktorého sa po jeho nezanedbateľnom úspechu v prvom kole prezidentských volieb (bol tretím v poradí a len tesne neprešiel do druhého kola, keď za Marine Le Pen zaostal iba o 1,2%) začína tvoriť podpora ľavicového spektra politických strán. V prípade, že sa tieto strany dohodnú, môže mať Macronova En marche v parlamentných voľbách ďalšieho silného súpera. 

Aliancia zložená z Mélenchonovej La France insoumise, strany zelených, komunistickej strany a potencionálne aj socialistov by mohla spojiť ľavicovo orientovaných voličov, ktorí odporujú Macronovej pro-businessovej a pro-EÚ agende.

Je isté, že definitívne sa o Macronových možnostiach v úrade rozhodne až po júnových parlamentných voľbách, na základe rozsahu podpory s akou v parlamente bude môcť počítať. 

Bez ohľadu na to, či by sa v nich podarilo významnejšie uspieť M. Le Penovej alebo potenciálnej ľavicovej koalícii strán pod vedením Mélenchona, Macronove vládnutie a akékoľvek významnejšie reformy, by boli významne sťažené kohabitáciou s premiérom, ktorý zastáva a sleduje diametrálne odlišné hodnoty a ciele. 

Smer doľava!

Macron by sa mal preto aktuálne napriek znovuzvoleniu za prezidenta snažiť až do volieb správať obzvlášť zmierlivo, aby neprišiel o cenné hlasy pre jeho hnutie. Už jeho povolebný prejav pod Eifellovou vežou a spôsob akým sa prišiel svojim voličom poďakovať za ich dôveru na slávnostnú ceremóniu naznačujú, že sa prezident snaží Francúzom ukázať ľudskejšiu tvár. 

Je otázne, či mu to vydrží a bude sa snažiť polarizovaný francúzsky národ zjednotiť, vzdialiac sa od svojho predošlého elitistického pôsobenia. Bez toho, aby sa otočil aspoň mierne doľava a vnímal potreby pracujúcej triedy sa mu nepodarí situáciu podstatne zlepšiť. 

O jeho doposiaľ nedostatočnej snahe riešiť tieto témy svedčí aj chovanie Mélenchonových voličov v druhom kole volieb. Tí prešli významnejšie k Macronovi (42 %) než k Le Pen, čo bol scenár budiaci obavy a nemusel byť reálny, keďže v rámci svojej kampane sa Le Pen snažila rámcovať celé voľby ako referendum o aktuálnom prezidentovi a vyzývala na principiálnu voľbu proti nemu. 

Zároveň je ale zaujímavé, že 45 % Mélenchonových voličov sa v druhom kole vôbec nedostavilo k volebným urnám, demonštrujúc tak jasný protestný hlas voči výberu kandidátov, ktorých mali k dispozícii. Ani centristický Macron pre nich zjavne nepredstavoval uspokojivú alternatívu k ich ľavicovým hodnotám.

Prerod francúzskej politiky

Každopádne sme v týchto rokoch svedkami prerodu tradičnej francúzskej politiky, ktorej historicky dominovali strany republikánov a socialistov, z ktorých kedysi pochádzali prezidenti aj premiéri krajiny. 

V aktuálnych voľbách však utrpeli opätovne významnú porážku (kandidáti oboch týchto strán dosiahli v prvom kole spoločne menej ako 7 %). Prvýkrát k tomu prispel práve E. Macron pri posledných prezidentských voľbách, kedy sa mu podarilo využiť priestor medzi tradičnými stranami. 

E. Macron má teraz päť rokov v úrade na to, aby Francúzsku pomohol vybudovať zdravú politickú kultúru a súťaž. Inak po jeho odchode ostane veľa voľného priestoru, po ktorom by sa určite pokúsili siahnuť nacionalisti či extrémisti, keďže tretíkrát už do prezidentského úradu kandidovať nemôže.

Pokiaľ sa vo Francúzsku do politickej súťaže opätovne nezapoja strany, ktoré budú stáť viac na hodnotách než na osobnostiach svojich lídrov, ľahko sa môže stať, že budeme o pár rokov svedkami znepokojujúceho vývoja. 

Mohlo by dôjsť k hromadnejšiemu odchodu členov tradičných strán, ktorí sú cieľavedomí a nechcú prísť o šancu zaradiť sa rýchlo do strany, ktorá má výtlak a ktorá by ich mohla dostať do zmysluplnejšej pozície. 

Na druhej strane nie je úplne vylúčené, že by sa mohli tradičné strany ešte vzchopiť, poučiť sa z vlastných chýb a do ďalších volieb pozbierať sily. Mohli by tak vyplniť vákuum, ktoré ostane po odchode Macrona, recipročne tomu, ako to urobil on sám v roku 2017.

Rozhodne sa v júni

Ďalšie zloženie parlamentu je naďalej otázne a môže sa sformovať výrazne odlišne od toho odchádzajúceho. Podľa prieskumov verejnej mienky to zatiaľ vyzerá na prevahu Macronovho hnutia. Opozičné strany z ľavej aj pravej časti spektra sa však snažia tento stav zvrátiť, čo by im umožnilo vyhrať voľby a následne blokovať Macronove reformy a paralyzovať jeho program. 

Aj preto sa začiatkom mája Macronovo hnutie premenovalo na Renaissance s plánom spojiť sily s ďalšími dvoma centristickými hnutiami (MoDemHorizons). Táto aliancia pod označením Ensemble („Spolu“) si kladie za cieľ pomôcť Macronovi získať vládnucu väčšinu v parlamente. Až júnové voľby nám teda prinesú riadnu odpoveď na to, kam bude na ďalšie roky smerovať Francúzsko.