>
Zahraničná politika
>
Analýza sto rokov bojov o Náhorný Karabach (1. časť)

Analýza sto rokov bojov o Náhorný Karabach (1. časť)

Vladimír Tarasovič, 20.12.2023
Zdroj: Facabook/Nagorno Karabakh

Vladimír Tarasovič

Autor je Senior Research Fellow v Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku. Dlhodobo sa venuje bezpečnostno-obrannej politike. V minulosti pôsobil ako riaditeľ kancelárie štátneho tajomníka na MO SR a pracoval tiež ako expert NATO v Gruzínsku v rokoch 2015 - 2018.

Analýza sto rokov bojov o Náhorný Karabach (2. časť)

Vojna na Ukrajine ovplyvnila aj dianie na južnom Kaukaze. Keď Moskve v roku 2022 nevyšiel plán bleskového ovládnutia Ukrajiny, ukázali sa limity ruskej armády a Azerbajdžan to ihneď vyhodnotil ako veľkú možnosť na získanie rozhodujúceho vplyvu v regióne. Preto sa odhodlal na 10-mesačnú blokádu Náhorného Karabachu a jeho následné ovládnutie po bleskovom útoku. Riešenie je stále v nedohľadne.

Prečo svet stále nie je jednotný v otázke vojny na Ukrajine?

Rusko si napriek očividnej agresii na Ukrajine stále udržiava sympatie nemalej časti krajín globálneho Juhu. Západ sa zatiaľ neúspešne snaží rozšíriť tábor krajín, ktoré sa v OSN postavia proti Moskve. Práve hlasovania o rezolúciách VZ OSN jasne ukazujú globálne vnímanie vojny na Ukrajine. Do hry vstupuje množstvo pragmatických dôvodov, ako závislosť na ruských zbraniach a lacnej rope.

Podľa dostupných zdrojov prebehlo na území bývalého Sovietskeho zväzu okolo 50 konfliktov rôzneho druhu a intenzity, z toho takmer polovica z nich sa uskutočnila v regióne Južného Kaukazu a 11 konfliktov sa týkalo dlhodobého sporu medzi Arménskom a Azerbajdžanom o sporný región Náhorný Karabach (historický arménsky názov Arcach). 

Čo sa týka konfliktu v Náhornom Karabachu, ide o etnický a územný konflikt medzi spomínanými krajinami, obývaný do roku 2023 prevažne etnickými Arménmi, a sedem okolitých okresov, obývaných do ich vyhnania v 90. rokoch 20. storočia prevažne Azerbajdžancami. 

Vzájomná nevraživosť medzi Arménmi a Azerbajdžancami začala nadobúdať politický rozmer po rozpade cárskeho Ruska. V roku 1918 Arméni z Náhorného Karabachu vytvorili neuznaný štátny útvar známy ako Karabašská rada. V dôsledku azerbajdžansko-britského nátlaku bola Karabašská rada v auguste 1919 nútená dočasne uznať autoritu Azerbajdžanu, kým Parížska mierová konferencia nerozhodne o medzinárodných hraniciach republík na južnom Kaukaze. 

Tá však nerozhodla jednoznačne, čo viedlo k prvým ozbrojeným stretom medzi oboma národmi. Od roku 1921 mali kontrolu nad Náhorným Karabachom sovietske orgány, ktoré rozhodli o vytvorení Náhorno-karabašskej autonómnej oblasti (NKAO) v rámci sovietskeho Azerbajdžanu. Ani sovietska moc tento problém nevyriešila, akurát ho na dlhú dobu zakonzervovala.

Jedinečný konflikt

Hoci ide o jeden z viacerých „zmrazených“ konfliktov na území bývalého Sovietskeho zväzu, prípad Náhorného Karabachu je jedinečný, pretože vypukol dávno pred vyhlásením nezávislosti Arménska alebo Azerbajdžanu. 

V čase reforiem glasnosti a perestrojky, ktoré inicioval sovietsky vodca Michail Gorbačov, začalo v roku 1987 miestne arménske obyvateľstvo v Náhornom Karabachu občiansku kampaň, ktorá obhajovala legálne odtrhnutie územia od Azerbajdžanu a snažila sa o zjednotenie so susedným Arménskom. 

Tento krok, ktorý bol starostlivo právne formulovaný v súlade s vtedajšou sovietskou ústavou, bol navyše podporený aj referendom, ktoré sa vyznačovalo veľkou podporou „nezávislosti“ od Azerbajdžanu. Napätie medzi Arménmi tvoriacimi na spornom území väčšinu a menšinovou azerbajdžanskou komunitou sa rýchlo vystupňovalo a vyústilo do série medzietnických stretov. 

Po referende o nezávislosti parlament Náhorno-karabašskej autonómnej oblasti (NKAO) 20. februára 1988 formálne odhlasoval zjednotenie s Arménskom a vyhlásil vznik (nikdy neuznanej) Republiky Náhorný Karabach (RNK), známej tiež aj ako Republika Arcach.

Hoci RNK získala značnú podporu Arménska, diplomatické uznanie získala len od troch štátov, z ktorých ani jeden nebol členom OSN: Južné Osetsko, Abcházsko a Podnestersko. Tieto tri entity vznikli v dôsledku iných zmrazených konfliktov Ruska, v Gruzínsku a Moldavsku, a prežili najmä vďaka podpore Kremľa. Rovnako sa Rusko postavilo na stranu odtrhnutého Náhorného Karabachu a jeho hlavného podporovateľa, Arménska. 

Prvá vojna o Náhorný Karabach

Rozpory medzi oboma „sovietskymi republikami“ prerástli po sérii vzájomných pogromov do prvej vojny o Náhorný Karabach (koniec roka 1988 – máj 1994). Jej víťazmi bola tzv. Republika Náhorný Karabach a Arménsko, čo viedlo navyše k okupácii regiónov okolo sovietskeho Náhorného Karabachu a následnému vyhnaniu etnických Arménov z Azerbajdžanu a etnických Azerbajdžancov z Arménska a Arménskom kontrolovaných oblastí. 

V roku 1993 Bezpečnostná rada OSN prijala štyri rezolúcie, ktoré podporovali územnú celistvosť Azerbajdžanu a požadovali okamžité stiahnutie arménskych síl zo všetkých azerbajdžanských území. 

Vyjednávacie a sprostredkovateľské úsilie vyvinula aj Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) prostredníctvom Minskej skupiny, ale ani to neprinieslo trvalé riešenie konfliktu. Minská skupina bola vytvorená v roku 1994 na riešenie sporu a spolupredsedajú jej Spojené štáty, Francúzsko a Rusko. Títo traja spolupredsedovia sú oprávnení organizovať rokovania s vedúcimi predstaviteľmi Arménska a Azerbajdžanu, a to samostatne a na samitoch. 

Hoci skupina úspešne vyjednala prímerie, územné spory zostávajú rovnako neriešiteľné ako predtým. Navyše vzhľadom na blízkosť azerbajdžanských a arménskych vojenských síl v Náhornom Karabachu a nedostatok otvorenej komunikácie medzi oboma skupinami existuje vysoké riziko, že neúmyselná vojenská akcia by mohla viesť k eskalácii. Okrem toho obe strany majú aj vnútropolitické záujmy, ktoré by mohli podnietiť provokáciu druhej strany.

Nepriateľské akcie sa skončili v máji 1994 uzavretím prímeria sprostredkovaného Ruskom a podpísaného v hlavnom meste Kirgizska Biškeku. Tento krehký status quo viedol k vytvoreniu približne 200-kilometrovej „kontaktnej línie“ oddeľujúcej obe strany a následným dvom desaťročiam relatívnej stability. Napriek jej opakovanému porušovaniu, ktoré bolo spôsobené základným napätím medzi obidvoma štátmi, vydržalo až do septembra 2020, kedy začala tzv. Druhá vojna o Náhorný Karabach.

Kým sa dostaneme k druhej vojne, je potrebné povedať, že patová situácia sa dramaticky zmenila už v apríli 2016, keď Azerbajdžan spustil rozsiahlu vojenskú ofenzívu, známu ako „štvordňová vojna“. Azerbajdžanské jednotky začali dobre koordinovanú ofenzívu na troch frontoch proti arménskym pozíciám brániacim Náhorný Karabach. S nasadením a použitím ťažkých zbraní, ale aj napr. dronov začali najintenzívnejšie boje za viac ako predchádzajúce dve desaťročia. 

Ofenzíva v roku 2016 sa výrazne líšila od predchádzajúcich stretov z dvoch dôvodov. Po prvé, azerbajdžanská kampaň mala po prvýkrát po viac ako dvoch desaťročiach nové taktické ciele – obsadiť a zabezpečiť teritórium. Druhý kľúčový rozdiel sa prejavil v dĺžke trvania bojových operácií, ktoré trvali len štyri dni. Potom, čo arménske a karabašské sily odpovedali vlastným protiútokom a získali späť väčšinu, ale nie celé územie, Rusko na štvrtý deň bojov rýchlo pristúpilo k sprostredkovaniu neformálneho, ale okamžitého ukončenia bojov. 

Druhá vojna o Náhorný Karabach

V roku 2020 Azerbajdžan začal operácie s cieľom zatlačiť arménske sily v Náhornom Karabachu a jeho okolí. Rozsiahle boje sa začali 27. septembra 2020 ráno azerbajdžanskou ofenzívou pozdĺž kontaktnej línie, ktorá bola vytvorená po prvej vojne. Azerbajdžan sa poučil z chýb z operácie v roku 2016 a v 44-dňovom konflikte využil nielen technickú pomoc ale aj skúsenosti svojho regionálneho spojenca Turecka z jeho dlhodobých konfliktov podobného charakteru proti Kurdom. 

Vojna sa vyznačovala moderným vedením bojových činností ako aj nasadením nových vojenských technológií (najmä bezpilotných lietadiel, senzorov, ťažkého delostrelectva s ďalekým dostrelom a raketových úderov, ale aj štátnou propagandou a využívaním oficiálnych účtov na sociálnych sieťach v rámci online informačnej vojny). 

Rozhodujúcou zbraňou v tejto vojne bolo nasadenie „lacných dronov“, ktoré dokázali zničiť stovky obrnených vozidiel ale aj systémy protivzdušnej obrany arménskych síl. Azerbajdžan by však nebol schopný dosiahnuť tieto výsledky, ak by mu nepomohlo dodávkami zbraní a výcvikom Turecko, a ak by Rusko, dovtedy považované za „ochrancu“ Arménska, nezostalo nečinné. 

Vďaka týmto dvom atribútom Azerbajdžan obnovil kontrolu nad väčšinou území, ktoré stratil začiatkom 90. rokov, vrátane približne jednej tretiny pôvodne sporného územia v samotnom Náhornom Karabachu. V tejto situácii si Rusko začalo uvedomovať, že ak nezasiahne dostatočne rýchlo, stratí úplne už aj tak slabnúci vplyv v regióne. 

Prímerie sprostredkované Ruskom ukončilo vojnu 10. novembra 2020. Zásadnou klauzulou prijatej dohody bolo ustanovenie o nasadení ruských mierových síl v Náhornom Karabachu s počtom 2 000 príslušníkov na obdobie minimálne piatich rokov. Tie mali, okrem iného, zabezpečovať aj ochranu Lačinského koridoru spájajúceho Arménsko s Náhorným Karabachom. 

Súčasťou dohody bolo aj stiahnutie arménskych jednotiek z teritórií obklopujúcich Náhorný Karabach. Arménsko a Azerbajdžan sa zaviazali vymeniť si navzájom vojnových zajatcov a Jerevan súhlasil aj s umožnením nerušeného tranzitu cez južné Arménsko medzi Azerbajdžanom a jeho exklávou Nachičevan.

Vyhliadky na trvalý mier v Náhornom Karabachu však zostali aj naďalej neisté. Už po podpísaní dohody o prímerí, ktorá ukončila nepriateľské akcie v roku 2020, sa objavili hlasy, že kým nebudú vyriešené všetky kľúčové otázky, vrátane právneho postavenia regiónu, bezpečnostných záruk a povojnového usporiadania v regióne, nie je možné s istotou očakávať vyjednanie konečnej mierovej dohody. 

Navyše, po tom, čo Rusko napadlo v roku 2022 Ukrajinu, sa ukázalo, že úloha „súčasného“ Ruska ako jediného bezpečnostného garanta čoraz asertívnejšieho Azerbajdžanu a oslabeného Arménska skomplikuje vyhliadky na rýchle riešenie.

Jednou zo zásadných výziev pri diplomatických rokovaniach o konflikte boli protichodné názory azerbajdžanského a arménskeho obyvateľstva v Náhornom Karabachu. Rozdielnosť sa prejavuje v tom, že každá strana zdôrazňuje protichodné zásady medzinárodného práva, pričom Arméni z Náhorného Karabachu uprednostňujú právo na sebaurčenie a azerbajdžanská strana zdôrazňuje zásadu územnej celistvosti. Úplne sa zanedbala bezpečnosť miestnych obyvateľov, ktorá sa stala závislou od prítomnosti a konania 2 000-členného ruského kontingentu mierových síl.

Vývoj po druhej vojne potvrdil, že okrem dlhodobého vplyvu Ruska, vďaka svojej reálnej prítomnosti v regióne, sa v ňom postupne etablovalo aj Turecko. Kým sa Moskva snažila zabezpečiť si závislosť Arménska, pokiaľ ide o bezpečnosť a vojenskú podporu, Turecko si posilnilo svoju pozíciu vojenského patróna Azerbajdžanu.

Čiastkový záver

Bezprecedentné a neočakávané straty, ktoré vznikli počas vojny v roku 2020, boli pre Náhorný Karabach šokom. Podľa dostupných zdrojov si druhá vojna vyžiadala približne 6 500 obetí a celý konflikt približne 30 000 obetí na životoch. 

Po rokoch sebauspokojenia a nadmernej sebadôvery táto porážka ukázala dve skutočnosti: koniec „mýtu neporaziteľnosti“ na arménskej strane a zánik odstrašovania, keďže sa ukázala slabosť ozbrojených síl Náhorného Karabachu a Arménska. To zároveň viedlo neskôr aj k rýchlemu a zreteľnému poklesu dôvery verejnosti vo vládu a inštitúcie v NKR. Tento faktor bol obzvlášť deštruktívny a ovplyvnil schopnosť brániť sa v rokoch 2022 a 2023.