S obdobím letných prázdnin prichádza aj čas horúčav, sucha a búrok. Hoci tieto javy nie sú nové, v posledných rokoch sa ich nepredvídateľnosť a intenzita výrazne zvyšujú. Tento vývoj sa pripisuje klimatickej zmene, ktorá sa stále viac prejavuje aj v regióne strednej Európy.

Zatiaľ čo na globálnej úrovni sa klimatickej zmene venuje zvýšená pozornosť najmä v poslednom desaťročí, a to najvýraznejšie prostredníctvom Parížskej dohody, sú to práve mestá a obce, ktoré dopady klimatickej zmeny pociťujú priamo a prichádzajú aj s konkrétnymi riešeniami na jej zmiernenie. Tie sa sústreďujú predovšetkým na dve hlavné oblasti, ktorými sú znižovanie emisií skleníkových plynov a adaptačné opatrenia, teda prispôsobenie sa dôsledkom klimatickej zmeny. V oblasti mitigácie emisií zohrávajú kľúčovú úlohu sektory ako energetika, doprava, budovy či poľnohospodárstvo.

V posledných rokoch sa do popredia dostáva najmä diskusia o energetickej transformácii. V Európe ide predovšetkým o odklon od uhlia, prechod na obnoviteľné zdroje energie a zároveň o zvyšovanie energetickej efektívnosti. Tieto snahy sú podnietené nielen z dôvodu klimatickej zmeny, ale aj s ohľadom na zvýšenie energetickej sebestačnosti. Európska únia zároveň presadzuje koncept tzv. „zdieľaného líderstva“, v rámci ktorého spolupracujú všetky úrovne správy a zdieľajú príklady dobrej praxe, a to od iniciatív na úrovni EÚ, ako je Európska zelená dohoda, cez národné stratégie až po regionálne a lokálne riešenia v obciach a v komunitách.

Doterajší výskum poukazuje na potrebu prispôsobiť energetické technológie geografickým špecifikám jednotlivých regiónov a upozorňuje, že úspešnosť energetickej transformácie do veľkej miery závisí od opatrení na miestnej úrovni. Práve subnárodní aktéri zohrávajú kľúčovú úlohu pri zabezpečovaní rozvoja obnoviteľných zdrojov energie (OZE), pretože technologické riešenia musia reflektovať konkrétne regionálne podmienky. Investície do OZE tiež umožňujú regiónom znížiť závislosť od centralizovanej výroby energie z fosílnych palív a zároveň podporujú lokálny hospodársky rozvoj. Regionálne iniciatívy na zavádzanie decentralizovaných energetických systémov tak zásadne prispievajú k napĺňaniu cieľa energetickej sebestačnosti.

Tento článok sumarizuje analýzu prístupov regiónov strednej Európy v oblasti podpory OZE. Zameriava sa na regionálne stratégie a ich plány rozvoja OZE. I keď problémom stratégií je, že aj kvalitne vypracované regionálne plány môžu zlyhať v štádiu implementácie, ich existencia určuje smerovanie politík a praktických krokov. Je preto dôležité tieto trendy skúmať a pochopiť, ako regióny prispievajú k napĺňaniu klimatických a energetických cieľov.

Národné rámce energetickej politiky v krajinách strednej Európy 

Krajiny strednej Európy (Česká republika, Maďarsko, Poľsko, Rakúsko a Slovensko) majú rozdielne energetické mixy a politické preferencie v oblasti energetickej transformácie. Zatiaľ čo Česko a Poľsko sa stále výrazne spoliehajú na domáce uhlie, ostatné krajiny ho postupne vyraďujú. Na Slovensku uhlie ostáva súčasťou energetického mixu najmä pre potreby oceliarenského priemyslu. V Česku vláda oznámila plán ukončiť využívanie uhlia do roku 2033, čo je o niekoľko rokov skôr, než odporúčala tzv. Uhoľná komisia, ktorá navrhovala termín ukončenia do roku 2038. 

Z iných fosílnych palív zohráva zemný plyn významnú úlohu vo všetkých krajinách, a to najmä v Maďarsku, Rakúsku a na Slovensku, kde tvorí základ teplárenstva a je dôležitý aj pre priemysel. Ropa má taktiež kľúčové postavenie, predovšetkým v doprave, kde všetky krajiny zaznamenávajú rastúci dopyt. V Rakúsku je navyše ropa základom pre petrochemický priemysel a predstavuje významnú súčasť národného energetického mixu.

Krajiny strednej Európy sa líšia aj v miere využívania jadrovej energie. Zatiaľ čo ide o dlhodobo etablovaný zdroj v Česku, Maďarsku a na Slovensku, Poľsko sa rozhodlo budovať jadrové elektrárne až v roku 2018 v rámci aktualizovanej Národnej energetickej politiky. Poľský jadrový program, schválený v roku 2020, deklaruje, že jadrová energia prispeje k energetickej bezpečnosti krajiny a zároveň nahradí starnúce a vysoko emisné uhoľné elektrárne. Naopak, Rakúsko sa odlišuje od ostatných krajín regiónu v tom, že jadrovú energiu zásadne odmieta a neplánuje budovanie jadrových kapacít. Práve nesúhlas Rakúska s jadrom je dôvodom viacerých sporov so susednými krajinami a taktiež dôvodom, prečo dosiaľ neexistuje elektrické prepojenie medzi Slovenskom a Rakúskom.

Pokiaľ ide o obnoviteľné zdroje energie (OZE), všetky krajiny Vyšehradskej štvorky majú stále relatívne nízky podiel OZE v národných energetických mixoch a naopak, Rakúsko patrí k krajinám EÚ s najvyšším podielom OZE. Väčšina z krajín sa spolieha najmä na biomasu, a to predovšetkým na vykurovanie a kombinovanú výrobu tepla a elektriny. V Rakúsku, kde OZE zohrávajú zásadnú úlohu v rozvoji energetiky, okrem biomasy dominujú vodné elektrárne a rýchlo rastie aj podiel veternej energie. Plánovaný rozvoj OZE do roku 2030, ktorý je krajinami stanovený v Národných energetických klimatických plánoch (NECP), je možné porovnať v tabuľke 1.

Tabuľka 1: Plánovaný rozvoj podielu obnoviteľných zdrojov v krajinách strednej Európy (v %)

	Ciele podielu OZE do roku 2020	Reálne hodnoty podielu OZE v roku 2020	Ciele podielu OZE do roku 2030  (1. verzia NECP)*	Ciele podielu OZE do roku 2030  (2. verzia NECP)*
Česká republika	13	17,3	22	30
Maďarsko	13	13.9	21	30
Poľsko	15	16,1	21-23	29,8**
Rakúsko	34	33,1	46-50	57
Slovensko	14	17,3	19,2	25
EÚ celkovo	20	22	32	42,5

• Zdroj: Autorka na základe Národných energetických a klimatických plánov dostupných na stránkach Európskej komisie 

* 1. verzia NECP bola štátmi EÚ odovzdaná v rokoch 2020-2021, 2. verzia v rokoch 2023-2025

** Poľsko 2. verziu NECP zatiaľ Európskej komisii neodovzdalo, v tabuľke vychádzam len z návrhu / draftu NECP

Ako regióny plánujú prechod na obnoviteľné zdroje energie

Na preskúmanie regionálneho prístupu k energetickej transformácii a snahám o rozvoj obnoviteľných zdrojov energie (OZE) boli analyzované strednodobé strategické dokumenty regiónov v krajinách strednej Európy. Tieto dokumenty definujú základné strategické ciele rozvoja jednotlivých regiónov a zároveň formulujú opatrenia a aktivity potrebné na ich dosiahnutie. Slúžia ako kľúčový nástroj pre rozhodovanie samospráv o vhodnosti projektov, plánov a iniciatív, ktoré sa uchádzajú o podporu na regionálnej úrovni. Ich význam tak presahuje rámec verejnej správy, pretože sú dôležité aj pre podnikateľský sektor, akademickú obec či neziskové organizácie. Tieto stratégie, vypracované primárne pre programové obdobie 2021-2027, zároveň predstavujú podmienku pre čerpanie štátnych a európskych fondov (napr. na Slovensku ide o Programy hospodárskeho a sociálneho rozvoja).

Analýza tak pokrývala stratégie 14 českých krajov, 20 maďarských žúp, 16 poľských vojvodstiev, 9 rakúskych spolkových krajín a 8 slovenských samosprávnych krajov. Zameriavala sa najmä na strategickú časť dokumentov, ktorá načrtáva plánované smerovanie v oblasti energetiky a klímy. Sledované boli najmä plány na rozvoj jednotlivých obnoviteľných zdrojov energie (solárna, veterná, vodná, geotermálna energia, biomasa, bioplyn), ako aj súvisiacej infraštruktúry (napr. batériové úložiská) a rozvoja technológií využívajúcich vodík. 

Analýza stratégií ukázala, že regióny bez výnimky vo všeobecnosti podporujú rozvoj OZE, no existujú významné rozdiely vyplývajúce z geografických podmienok, aktuálneho energetického mixu, politických priorít a dostupných finančných zdrojov. Regionálne stratégie nielen zdôrazňujú výhody OZE, ale reflektujú aj ich potenciálne negatíva. Napríklad české kraje Plzeň a Vysočina upozorňujú, že rozvoj OZE by nemal negatívne ovplyvniť životné prostredie ani estetickú hodnotu krajiny. Najčastejšie je podporovaná solárna energia (54 regiónov), nasledovaná biomasou (49). Naopak, vodná a veterná energia majú nižšiu mieru priamej podpory. Ich rozvoj aktívne podporuje 28 regiónov v prípade vodnej energie a 30 regiónov v prípade veternej energie.

Solárna energia je najčastejšie podporovaným OZE v regionálnych stratégiách, čo je v súlade so stratégiou EÚ, ktorá ju považuje za kľúčový nástroj čistej energetickej transformácie vďaka jej konkurencieschopnosti a schopnosti znižovať závislosť od fosílnych palív. Český Olomoucký kraj napríklad plánuje rozvoj agrofotovoltiky, teda kombináciu solárnych panelov s poľnohospodárstvom. Horné Rakúsko zas využíva umelú inteligenciu na spojenie slnečnej energie a efektívnejších procesov zvárania v priemysle. Niektoré regióny však upozorňujú aj na možné negatívne dôsledky nadmernej výstavby, napríklad kraj Vysočina varuje pred narušením vzhľadu kultúrnych pamiatok, poľské Svätokrížske vojvodstvo odporúča používať technológie, ktoré eliminujú tzv. „zrkadlový efekt“ a umožňujú migráciu drobných živočíchov.

Biomasa je v regiónoch vnímaná ako vhodný zdroj, a to najmä vo vidieckych oblastiach v Česku, Rakúsku a na Slovensku vo forme palivového dreva. Mnohé české a poľské regióny ju tiež považujú za kľúčový zdroj na nahradenie uhlia. Viaceré regióny zároveň vnímajú biomasu aj ako zdroj znečistenia ovzdušia, najmä ak sa spaľuje vlhké drevo v kombinácii s uhlím či odpadom a zdôrazňujú potrebu opatrení na správne spaľovanie v lokálnych vykurovacích systémoch. Poľské a rakúske regióny poukazujú však aj na širší potenciál biomasy, napríklad z rybárstva, lesného hospodárstva či poľnohospodárskych zvyškov. Dolné Rakúsko spomína význam biomasy v súvislosti so zachovaním rodinných podnikov v poľnohospodárstve. 

Dekarbonizácia vykurovacích systémov predstavuje v krajinách strednej Európy osobitnú výzvu. Ako perspektívne riešenia sa v regionálnych dokumentoch uvádzajú najmä bioplyn (36 stratégií) a geotermálna energia (44 stratégií). Tepelné čerpadlá sa spomínajú menej často (25 stratégií), dôležité sú najmä pre maďarské a rakúske regióny. Viaceré regióny poukazujú na potrebu rozvoja geotermálnej energie v rámci decentralizovaných vykurovacích systémov a na potrebu výskumu v tejto oblasti. Kombinácia geotermálnej energie a biomasy sa zdôrazňuje napríklad v Stredočeskom kraji. Objavujú sa však aj kritické hlasy, ktoré poukazujú na nízku účinnosť tepelných čerpadiel v chladnom počasí (Somogyská župa) alebo na možné riziká ohrozenia podzemných vôd pri nekvalitnom vŕtaní (Juhočeský kraj).

Hoci vodné hospodárstvo tvorí súčasť všetkých stratégií ako prvok krajinného manažmentu, len 28 stratégií výslovne uvádza vodu ako vhodný zdroj energie. Podpora sa ozýva prevažne z rakúskych regiónov, ktoré tento zdroj už v súčasnosti hojne využívajú aj vďaka reliéfu krajiny a prítomnosti Álp. V ostatných krajinách sa zdôrazňuje najmä význam vodnej energie pre pružnosť elektrickej siete. Napríklad kraj Vysočina považuje prítomnosť vodných elektrární za nevyhnutnú, a to aj vzhľadom na prítomnosť jadrovej elektrárne Dukovany.

Postoje k veternej energii sú podobne nejednotné a len 30 regiónov plánuje jej rozvoj. Podporu má opäť najmä v rakúskych regiónoch, ktoré dlhodobo pracujú na akceptácii tohto zdroja zo strany verejnosti. Kritické hlasy sa ozývajú najmä z Českej republiky. Liberecký kraj napríklad upozorňuje na potenciálne konflikty s ochranou prírody pri výstavbe veľkokapacitných veterných parkov, no zároveň podporuje malé veterné turbíny. Podobné obavy vyjadruje aj Ústecký kraj, najmä v blízkosti obytných zón a lesov. Slovensko pristupuje k veternej energii pozitívnejšie, hoci napríklad Prešovský kraj zároveň upozorňuje na prekážky v podobe legislatívnych a politických bariér na národnej úrovni, a to i napriek záujmu investorov. Poľsko ako jediná krajina regiónu s prístupom k moru kladie dôraz na rozvoj veterných elektrární na mori. Tie sú dôležité nielen pre energetiku, ale aj pre budovanie dodávateľských reťazcov v sektore OZE napríklad pre Pomoranské vojvodstvo. 

Podpora inovácií: od batérií po vodíkové ekosystémy

Viaceré regióny zdôrazňujú význam uskladňovania energie a potrebu rozvoja infraštruktúry pre integráciu OZE. Ich prístup sa pritom líši. Olomoucký kraj plánuje inovačné centrum so smart technológiami, Podkarpatské vojvodstvo systém dobrej praxe v oblasti OZE a Moravskosliezsky kraj spolu s Nógrádsko župou plánujú budovať systémy agregácie flexibility v inteligentných sieťach. Výstavba batériových úložísk je prioritou pre Trnavský kraj, zatiaľ čo Lubuské vojvodstvo kladie dôraz na kybernetickú bezpečnosť energetických systémov. Niekoľko maďarských a poľských regiónov poukazuje aj na podporu tzv. prosumerov, teda transformácie spotrebiteľov na výrobcov energie.

Rozvoj vodíka je čoraz častejším prvkom regionálnych stratégií v krajinách strednej Európy, takmer polovica regiónov (29) predpokladá jeho budúce využitie. Niektoré plánujú vytvoriť vodíkové ekosystémy do roku 2040 (Veľkopoľské vojvodstvo) alebo tzv. vodíkové údolia zamerané na transformáciu ťažkého priemyslu na centrá inovácií (Moravskosliezsky kraj). Vodík ako hybná sila inovácií je kľúčovým aj pre Tirolsko a Horné Rakúsko, kde prebiehajú viaceré spolupráce s priemyslom a univerzitami. Vodík sa zároveň považuje za kľúčový prvok čistejšej mobility a regióny plánujú budovanie vodíkových čerpacích staníc a nasadenie vodíkových autobusov napríklad v Moravskosliezskom kraji. V Poľsku sa vodík vyrába v rafinérii v Gdansku a do budúcnosti sa uvažuje o výrobe z jadrovej energie alebo veternej energie v Pomoranskom vojvodstve. 

Ak chceme, aby regióny zohrávali aktívnu a konštruktívnu úlohu v prechode ku klimatickej neutralite, je nevyhnutné posilniť ich kompetencie, technické kapacity a finančné nástroje. Podpora energetickej transformácie na regionálnej úrovni nie je len technickou úlohou, ale aj otázkou demokratickej samosprávy, zodpovednosti a dlhodobej vízie udržateľnej budúcnosti.

Financované EÚ Next Generation EU prostredníctvom Plánu obnovy a odolnosti SR v rámci projektu č. 09I03-03-V04-00229. Viac informácií o projekte možno nájsť tu: https://fphil.uniba.sk/katedry-a-odborne-pracoviska/katedra-politologie/politologia/veda/lotrec/