Krajiny strednej a východnej Európy sú často považované za kritické voči cieľom Európskej únie v oblasti dekarbonizácie. Ich názory sú však rozmanité a mnohé z nich podporujú rozvoj bezuhlíkových zdrojov. Bez zapojenia týchto krajín EÚ nedosiahne svoj cieľ stať sa uhlíkovo neutrálna do roku 2050. Téme sa bude venovať aj Stredoeurópska energetická konferencia, ktorú organizuje SFPA v Bratislave 22. novembra.

Dobrý začiatok

V roku 2011 publikovala Európska komisia „Plán prechodu na konkurencieschopné nízkouhlíkové hospodárstvo v roku 2050“, v ktorom navrhla, aby Európska únia výrazne znížila produkciu skleníkových plynov do roku 2050. 

V tomto období existovali už plány na zníženie uhlíkovej stopy EÚ do roku 2020, avšak tie boli oproti tomuto návrhu veľmi málo ambiciózne. Hovorili totiž len o 20% znížení produkcie skleníkových plynov do roku 2020 v porovnaní s referenčným rokom 1990. 

Pre krajiny strednej a východnej Európy bol tento referenčný rámec veľmi výhodný, keďže začiatkom deväťdesiatych rokov zaznamenali mnohé z nich prudký pokles produkcie skleníkových plynov spojený s rozpadom ťažkého priemyslu. Dosiahnuť významný pokles skleníkových plynov preto nebol pre tieto krajiny problém, no ďalšie záväzky už vyžadovali nové riešenia.

Predstava Komisie v roku 2011 výrazne zintenzívniť znižovanie produkcie skleníkových plynov však narazila na odpor nielen krajín z tohto regiónu, ale aj mnohých iných členských krajín. 

Následný energeticko-klimatický balík z roku 2014 hovoril o zvýšení cieľov EÚ v oblasti dekarbonizácie približne na úroveň 30% do roku 2030. Rovnako ako predchádzajúci balík opatrení aj tento stanovoval ciele v oblasti zvyšovania podielu obnoviteľných zdrojov, zvyšovania energetickej efektívnosti (teda celkovom znižovaní spotreby energie) a znižovaní produkcie skleníkových plynov. 

Postupne sa tieto ciele navyšovali, v súčasnosti sa hovorí už o 55% znížení produkcie skleníkových plynov do roku 2030. Hlavným dôvodom, prečo prišlo k postupnému navyšovaniu týchto cieľov bol fakt, že pri súčasnom tempe by sa nedosiahli ciele do roku 2050, ktoré sa medzitým prijali na úrovni EÚ. 

Problematické Poľsko

V roku 2019 sa Európska rada, orgán zastrešujúci vrcholných predstaviteľov členských štátov EÚ, zhodla na tom, že do roku 2050 sa Európska únia stane uhlíkovo neutrálnou – teda, že nebude produkovať viac skleníkových plynov než je príroda schopná sama pohltiť. 

Táto dohoda sa netvorila jednoducho, podarila sa až na druhýkrát. Na prvom, júnovom stretnutí Európskej rady v  roku 2019, bola dohoda vetovaná štyrmi krajinami zo strednej a východnej Európy – Maďarskom, Poľskom, Českom a Estónskom. 

Následne sa síce v decembri 2019 našla podpora aj u týchto krajín, avšak Poľsko – hoci nemenované – sa dostalo do záverov Európskej rady ako krajina, ktorá síce cieľ EÚ stať sa uhlíkovo neutrálnou do roku 2050 podporila, avšak krajina zároveň deklarovala, že „nemôže podporiť implementáciu tohto cieľa“ na domácej úrovni. Hoci sa členské krajiny dohodli, že o tomto bode budú ďalej diskutovať na nasledujúcom stretnutí, tomu už dominovala pandémia Covid-19. 

Poľsko sa nielen kvôli tomuto odmietavému postoju, ale aj svojou dlhodobou kritikou klimatických cieľov EÚ, stalo hlavným symbolom kritiky dekarbonizácie strednej a východnej Európy. 

Domáca produkcia elektrickej energie v Poľsku je takmer úplne založená na spaľovaní uhlia a ako jediná krajina v rámci EÚ bude mať podľa Medzinárodnej energetickej agentúry aj po roku 2022 stabilný dopyt po tomto type energetického zdroja. 

Krajina je veľmi viditeľným kritikom a často je vnímaná (a čiastočne sa aj považuje) za hovorcu celého regiónu v tejto politike. Poľsko má na úrovni EÚ svojich spojencov, predovšetkým Českú republiku, hoci tieto dve krajiny majú momentálne spor ohľadom znečisťovania českých podzemných vôd spôsobeného povrchovou ťažbou uhlia na poľskej strane. Ďalšie krajiny regiónu sú však omnoho viac naklonené dekarbonizácii a niektoré z nich podporujú aj ambiciózne návrhy Európskej komisie. 

Slovensko chce jadro

Slovensko nepatrí medzi veľkých podporovateľov tzv. „nových typov“ obnoviteľných zdrojov energie (slnečná a veterná) čiastočne kvôli vstupným nákladom, čiastočne z iných dôvodov. 

Krajina podporuje dekarbonizáciu aj s pomocou jadrovej energetiky, ktorú považuje za nízkouhlíkový zdroj energie a v roku 2023 končí s podporou ťažby uhlia na Hornej Nitre. Veľká väčšina elektrickej energie vyprodukovanej na Slovensku už v súčasnosti pochádza zo zdrojov s nízkou uhlíkovou stopou a po dokončení jadrových reaktorov v Mochovciach a ukončení výroby z uhlia (následkom ukončenia dotácie ťažby uhlia) tento pomer ešte narastie. 

Ako o nízkouhlíkových sa hovorí o tých zdrojoch, ktoré počas výroby elektrickej energie neprodukujú emisie (ako napríklad jadrová energetika) najmä vtedy, keď sa do úvahy berú emisie, ktoré sú vyprodukované za celý životný cyklus daného zdroja – teda napr. aj v súvislosti s výstavbou, alebo vyraďovaním atómovej elektrárne.

Inovatívne krajiny

Iné krajiny strednej a východnej Európy, ako napríklad Litva alebo Slovinsko, sú omnoho viac naklonené ambicióznym klimatickým cieľom EÚ ako Poľsko, alebo aj Slovensko. Estónsko a Slovinsko sa dokonca v roku 2013 podpísali pod vyhlásenie Skupiny za zelený rast, podľa ktorého ambiciózne klimatické ciele podporia budúci ekonomický vývoj a umožnia dlhodobo profitovať z dekarbonizácie. 

Slovinsko to urobilo napriek tomu, že dlhodobo argumentuje, že jeho schopnosť rozšíriť obnoviteľné zdroje je limitovaná tým, že veľká časť územia je chránená v rámci systému Natura 2000, čo obmedzuje napríklad výstavbu veterných elektrární. 

Litva je už niekoľko rokov aktívna v oblasti inovácií obnoviteľných zdrojov a prináša riešenia umožňujúce väčšie zapojenie obyvateľov nielen do spotreby, ale aj do výroby elektrickej energie z týchto zdrojov.

Bez ohľadu na to, aké sú postoje konkrétnych krajín strednej a východnej Európy k obnoviteľným zdrojom, alebo iným prvkom dekarbonizácie, zapojenie týchto krajín do tohto procesu je jediným spôsobom, ako úspešne dekarbonizovať európske hospodárstvo. 

Argumenty, že dekarbonizácia je drahá a majú ju robiť predovšetkým bohaté štáty západnej Európy, môžu získavať politickú podporu u verejnosti, ale celkovú uhlíkovú stopu Európskej únie nie je možné znížiť bez zapojenia všetkých jej členov. 

Drahá dekarbonizácia

Navyše, prechod zo systému výkupných cien na aukcie pri podpore obnoviteľných zdrojov všade v EÚ ukazuje, že náklady na výrobu elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov (ako slnečná energia) sa približujú trhovým cenám, a preto ich výrazná finančná podpora už nie je nevyhnutná. 

Zatiaľ čo prvý model (výkupné ceny) bol založený na predpoklade, že obnoviteľné zdroje sú veľmi drahé a len stanovenie (vysokej) výkupnej ceny spôsobí ich nárast a následne aj technologické inovácie vedúce k zníženiu produkčných nákladov týchto zdrojov, pri aukciách sa cena elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov stanovuje na základe ponuky zo strany výrobcov, ktorí sa nachádzajú na konkurenčnom trhu.

Napriek takémuto pozitívnemu cenovému vývoju je dekarbonizácia stále veľmi drahý proces, keďže nie všetky oblasti a procesy sú dnes elektrifikované a nemajú teda možnosť využiť elektrinu z obnoviteľných zdrojov (ktoré, navyše, majú ešte stále svoje technologické nedostatky). 

Predovšetkým ťažký a chemický priemysel bude náročné reštrukturalizovať tak, aby nebol závislý na fosílnych palivách. Región strednej a východnej Európy však nemôže čakať na to, kým sa nové technológie dostanú na cenovú úroveň, ktorá bude pre ne „akceptovateľná“, ale musí sa aktívne zapojiť do procesov v Európskej únii, ktoré umožnia vznik týchto nových technológií a ich aplikáciu do súčasných výrobných procesov. 

Samozrejme, globálny proces akým je zmena klímy, nie je možné vyriešiť len na európskom kontinente, ale si vyžaduje globálne riešenia, ktorých podoba sa v súčasnosti formuje napríklad i na Konferencii OSN o zmene klímy v škótskom Glasgow. 

Európska únia a jej členské krajiny však môžu benefitovať z  vedúcej pozície v tomto procese, keďže môžu vyvíjať a utvárať technológie a procesy, ktoré následne budú aplikovať ostatné krajiny. Krajiny strednej a východnej Európy, a to aj tie, ktoré sú v súčasnosti kritické voči klimatickým cieľom EÚ,  pri tomto procese nesmú chýbať.