Emanuel Macron v tomto roku potreboval obhájiť svoju pozíciu víťazstvom v dvoch po sebe nasledujúcich voľbách. Namiesto bezproblémového pokračovania vo svojom mandáte, ktorý by mu umožnil budovať dedičstvo jeho pôsobenia v prezidentskom úrade, však z volieb vyšiel výrazne oslabený. Vo voľbách naopak triumfovali opoziční radikáli z oboch strán politického spektra, ktorí mu významne sťažia pôsobenie na ďalších päť rokov, čo môže mať dôsledky nielen pre domácu, ale aj európsku politiku.

Macronovo fiasko

V apríli sa Macronovi podarilo obhájiť svoj prezidentský mandát, i keď sa jednalo o relatívne krehké víťazstvo tohto proeurópskeho kandidáta stojaceho proti euroskepckým kandidátom zastávajúcim radikálnejšie a nacionalistické hodnoty. 

O to dôležitejšia bola pre Macrona snaha získať vo francúzskych parlamentných voľbách v júni absolútnu väčšinu, aby mohol bez problémov riadiť krajinu, vyviesť ju z krízy a presadzovať plánované reformy. To sa mu však nepodarilo, nepomohol mu ani rýchly re-branding jeho hnutia, dokonca jeho výsledok sa dá považovať za fiasko. 

Z predošlej parlamentnej vládnucej väčšiny, na ktorú vo francúzskom Národnom zhromaždení potrebuje aspoň 289 z celkových 577 kresiel, dosiahol len na 245. Na druhej strane, významne posilnila pravicová strana Marine Le Pen, ktorej sa podarilo viac ako zdesaťnásobiť svoje doterajšie zastúpenie v Národnom zhromaždení a získať 89 kresiel. 

Le Pen tak dosiahla historicky najvyššiu podporu počas oboch volieb a dá sa tak zhodnotiť, že jej snaha o zmierlivejšiu komunikáciu, ako aj únava francúzskeho voliča z elitistického vládnutia Emanuela Macrona má viditeľné dopady. 

Okrem úspechu Le Penovej hnutia Rassemblement National sa zjednotenej ľavici pod vedením Jean-Luc Mélenchona (koalícia NUPES) podarilo získať 131 kresiel.

Ťazké vládnutie

Macron sa tak ocitol v značne problematickej pozícii medzi dvoma silnými opozičnými blokmi, kedy bude nútený hľadať partnerov na presadzovanie svojich reforiem a počas druhého obdobia vládnutia robiť významnejšie ústupky k prijatiu v podstate akejkoľvek legislatívy. 

To nie je ideálne, nakoľko Francúzsko sa potrebuje, podobne ako ostatné krajiny Únie, zotaviť z pandémie, riešiť dopady vojny na Ukrajine, vysporiadať sa s internými problémami a rozpoltenosťou francúzskej spoločnosti, ktorá bola práve v oboch tohtoročných voľbách významne viditeľná. 

Okrem toho je jasné, že Macron bude súlad s politickými oponentami hľadať iba ťažko, keďže hodnotovo aj prioritami sa značne líšia a už ich prvotné reakcie jasne ukazujú, že si nebudú brať servítku pred ústa.

Šťastím v nešťastí pre Macrona je, že novú premiérku krajiny si mohol vybrať priamo on a nejde o kandidáta krajnej ľavice či pravice. Taký scenár by už úplne zbrzdil akýkoľvek významnejší reformný pokrok, nakoľko by prezident a premiér zastávali značne odlišné hodnoty a priority. 

O túto tzv. kohabitáciu sa práve zjednotením ľavice pred parlamentnými voľbami snažil Mélenchon a zaujímavé je, že si ju podľa exit pollu ešte z prezidentských volieb pre Macrona želalo až 68 % opýtaných. Rozdelený francúzsky národ, na ktorý poukazujú oboje uplynulé voľby, by tak  dostal krajinu paradoxne do ešte väčšej nestability, ak by Macron musel kohabitovať s premiérom s tak radikálnym a neohľaduplným programom.

Zmierenie s ľavicou

Novou premiérkou sa stala doterajšia ministerka práce, Elisabeth Borne, ktorá by mala Macronovi pomôcť presadiť napríklad plánovanú a kontroverznú reformu dôchodkového systému. Pozitívne môžeme hodnotiť jej background, nakoľko chvíľu zastávala aj pozíciu ministerky životného prostredia a mohla by tak pomôcť usmerniť akúsi zelenú víziu a transformáciu krajiny. 

Na druhej strane sa ale dá očakávať, že práve jej nominácia bude problematická s ohľadom na želané a veľmi potrebné zmierenie Macrona a jeho vlády s ľavicovo orientovaným voličom. Už v druhom kole prezidentských volieb sme pozorovali, že väčšina Mélenchonových voličov sa protestne nevybrala k urnám, nakoľko Macron pre nich nebol dostatočne uveriteľnou variantou ich prioritnej voľby napriek tomu, že sa snažil o zmierlivejší tón a stál v súboji proti radikálnej kandidátke. 

V spojení Macrona s Borneovou na čele krajiny sa dá očakávať, že práve kroky a reformy v oblasti sociálnych politík budú jablkom sváru a ešte významnejšie odlúčia týchto voličov od vedenia krajiny, prehlbujúc tak problematické deliace čiary prítomné vo francúzskej spoločnosti.

Neistota na obzore

Potencionálny koaličný partner Macronovho Ensemble sa črtá v konzervatívnom hnutí Les Républicains, ktoré má v Národnom zhromaždení po novom 61 kresiel. Podľa doterajších rozporuplných vyjadrení jeho predstaviteľov to však vyzerá skôr na scenár, kedy bude ich spolupráca prebiehať na ad hoc princípe. 

Ten namiesto stability a aspoň nejakej predvídateľnosti logicky prinesie skôr neistotu a zdĺhavé vyjednávania pri legislatívnom procese. Macron by preto mohol mať tendenciu siahnuť po kontroverznom nástroji a snažiť sa potrebnú legislatívu presadiť priamo cez dekréty, no ani tá nie je od rozhodnutia parlamentu plne oslobodená. Je preto otázne, či by sa oplatilo po tejto možnosti siahnuť, nakoľko by s určitosťou vyvolala negatívne nálady nielen u politickej opozície, ale aj u širšej verejnosti.

Výhra extrému

Zatiaľ čo Macron vyšiel z tohtoročných volieb značne oslabený, krajná ľavica aj pravica významne posilnili. Koalícia NUPES na čele s Mélenchonom bude podľa jeho povolebných vyjadrení ako najsilnejšia opozičná strana ťažkým oponentom. 

Le Penovej hnutie sa zase môže tešiť z úspechu, ktorý im zaručí zaujímavé posty v Národnom zhromaždení ako aj prílev potrebných financií. Uplynulé parlamentné voľby teda potvrdili prerod francúzskej politiky viditeľný z posledných rokov a posilnenie, rsp. výhru extrému. Macron sa ocitol v naozaj komplikovanom postavení a v nastávajúcich piatich rokoch môžeme očakávať jeho boj s takmer paralyzovaným parlamentom.

Nové rozloženie síl vo francúzskom parlamente bude formovať budúcnosť krajiny, ktorá je kľúčovým hráčom aj v rámci EÚ a geopolitiky. Tá bude s aktuálne rozdanými kartami záležať od schopnosti prezidenta a premiérky získať pre svoje reformy a legislatívne návrhy podporu od umiernenejších poslancov z opozície. 

Nasledujúcich päť rokov tak bude jednoznačne náročných a na mieste sú tiež obavy z toho, že Macron bude z povahy situácie venovať viac svojej pozornosti interným problémom Francúzska a bude tak mať menej priestoru na leadership v rámci EÚ s ohľadom na jej súdržnosť, rozvoj, prekonanie kríz a budovanie suverenity. 

Zároveň, keďže extrémna pravica a ľavica napriek diametrálnej odlišnosti svojich postojov možno v nadchádzajúcich rokoch nájdu niektoré spoločné témy, napríklad v oblasti protekcionizmu a uzatvárania nových dohôd EÚ o voľnom obchode, budú schopné okrem blokovania Macronových domácich reforiem presiahnuť svojimi krokmi aj na európsku úroveň. Plná miera dôsledkov konca výlučnej Macronovej éry sa ešte len ukáže.