Keď sa skončila II. svetová vojna, v bavorskom Mníchove ešte koncom 40.rokov 20.storočia lemovali ulice, len sporo osvetlené, ruiny domov, ktoré sa obyvatelia snažili trochu opraviť.  Medzi nimi ale bola skupina ľudí, ktorí si okrem zháňania jedla a práce kládli otázku, ako budú po zdrvujúcej porážke Nemecka vyzerať vzťahy so susedmi a víťaznými mocnosťami, ktoré sa o pár rokov začnú „normalizovať“. 

Založili si pre strýčka príhodu Gesellschaft fur Auslandkunde ako náhradu za neexistujúce ministerstvo zahraničných vecí. A v roku 1992 ma práve táto Gesellschaft pozvala ako veľvyslankyňu Československa na prednášku. Predložili mi aj hrubé knihy, plné záznamov hostí, ktorých pozývali. S úžasom som zistila, že tí, ktorí tam rečnili začiatkom 50.rokov, boli o 15 rokov ministerskými predsedami svojich štátov, alebo dokonca prezidentami.  V tom okamihu som si uvedomila, že niečo podobné bude potrebovať aj samostatná Slovenská republika po rozdelení ČSFR s cieľom nadviazať samostatné kontakty s okolitým svetom na pôde mimovládnej organizácie. 

A tak 6. mája 1993 sa zišlo pár kamarátov u nás na Dostojevského rade 11 a založili sme Slovenskú spoločnosť pre zahraničnú politiku, dnes známe SFPA. Ako to už býva, provinční politici z HZDS sa nahnevali a rozzúrili. Obviňovali nás so založenia priamo tieňového ministerstva a podobné hlúposti. Aj samotné ministerstvo zahraničných vecí so svojím vedením pár rokov nedôverovalo konceptu kritického myslenia voči stratégiám medzinárodných vzťahov. Vydržali sme a teraz slávime 30. výročie od založenia. 

Inštitucionálna pamäť

Kam sa za ten dlhý čas posunula naša zahraničná politika, akú kvalitu majú naše medzinárodné vzťahy, si mohli každý rok záujemcovia prečítať  v Ročenke, ktorú napriek každoročným peripetiám SFPA vydáva s podporou MZVEZ. Mnohí aj napriek dôležitosti takejto publikácie nechápu, že ročenky predstavujú inštitucionálnu pamäť tak dôležitého úradu slovenskej vlády. Bude to chcieť ešte trpezlivosť.  

Arnold Gehlen, sociológ už v 20 storočí napísal: sme deficitné bytosti, lebo máme vývojom civilizácie oslabenú inštinktívnu výbavu, dokonca ju potláčame, chýba nám v porovnaní s ostatnými živými tvormi, a preto ju musíme nahrádzať inštitúciami, súbormi pravidiel. Tie sa opierajú o osobnú i inštitucionálnu pamäť. Na nej je založený celý náš svet: ako sa správame, ako hovoríme, ako pracujeme, ako myslíme, celý náš systémový svet, osobné i medzinárodné vzťahy. 

SFPA teda kultivuje pamäť  pre ďalšie generácie a  nielen dejiny našich medzinárodných vzťahov. 

Čo tvorí našu pamäť o priestore, v ktorom žijeme?

1. Romantické predstavy o našej existencii v strednej Európe, ktoré vytesnili našu dôležitú účasť v histórii Uhorského kráľovstva a prisúdili nám úlohu plebejských bírešov rodom z 19.storočia. Dones sme sa nezbavili tejto podoby primitívneho romantizmu a utiekame sa k nemu neustále. Pri preberaní Predsedníctva Európskej únie sme pre istotu nakoniec pre hostí zaradili vystúpenie folkloristického súboru, aby si snáď nemysleli, že sme moderný európsky národ. 
2. Historické anály našich susedov, počnúc od Rimanov, sediacich na skalách v Laugaríciu, a ktoré zaznamenávali existenciu našich predkov už od 10.storočía, si svojvoľne vykladáme raz ako najvýznamnejšie v okolí, premenúvajúc Veľkú Moravu na Veľké Slovensko, raz v snahe zapáčiť sa ďalším generáciám tradičným nariekaním nad našou chudobou. A to všetko v tieni nádherných stredovekých miest a pozoruhodných technických pamiatok spred storočí. 
3. Pamäť účastníkov dôležitých okamihov našej novodobej histórie, ktorá je pomaly spracovávaná historikmi a je ukladaná v starých nevyhovujúcich knižniciach, pretože sme sa za 30.rokov nedostali k postaveniu ani jednej modernej knižnice. Pamäťovými inštitúciami všeobecne v našej kultúrnej politike pohŕdame. 
4. A ako posledné novodobé prenášanie všetkých týchto troch pamätí prostredníctvom komunikačných sietí do tzv. Google pamäte, ako o tom píše Elena Esposito.

Toto všetko dnes tvorí „historické vedomie“, ktoré je podstatnou zložkou našej schopnosti byť súčasťou medzinárodných pohybov v európskom i svetovom priestore. 

V zajatí obáv

Módnym konceptom sa dnes stáva aj pátranie po identite. Pre uvažovanie v rámci medzinárodných vzťahov má zmysel len vo vzťahu k druhým štátom okolo nás a v situácii, kedy si uvedomujeme, že sme aj po 15. rokoch po úspešnej integrácii do EÚ a NATO v zajatí obáv a neistoty, čo sa týka nášho postavenia na rozhraní dvoch svetov, či dokonca kultúr. 

Ako dlho a ako intenzívne budeme ako štát a národ prežívať tieto neistoty závisí od  toho, do akej miery si naša nová európska identita vynúti reorganizáciu vnímania našej minulosti a zároveň aj budúcnosti, ako o tom písala G.H.Mead. 

Dôležitosť európskeho rekonštruovania chápania našej minulosti a stretávanie sa rôznych časových perspektív a systémov umožní skonštruovať jednu spoločnú prítomnosť a vznik jedného spoločného času, ktorý potrebujeme, aby sme znemožnili návrat iných konštruktov pamäte a identity, ktorú sa snažia presadiť reakčné a aj zo zahraničia výdatne podporované skupiny obyvateľstva.

Už 10 rokov sa stretávame s kritickými debatami a upozorneniami, že nám chýba, že sme dokonca stratili konsenzus, spoločenskú dohodu o smerovaní Slovenskej republiky v zahraničnej politike. Za zdieľaným rozhorčením je pocit absencie jednoznačného postoja jednotlivých politických subjektov a ich jednotlivých aktérov, ktorý je manifestovaný skôr aktivizmom politikov a ich zväčša bezvýznamnými návštevami  v Moskve ako zverejňovanými politickými alebo závažnými teoretickými úvahami. 

Bolo by potrebné upozorniť, že dohoda o členstve Slovenska v euroatlantických a európskych štruktúrach, ktorú sme dosiahli medzi základnými politickými subjektmi aj pomocou SFPA a iných mimovládnych organizácií od roku 1998, bola možná aj pre základný tlak na konsenzus slovenskej i maďarskej časti spoločnosti po chaose „mečiarovskej“ éry. Usilovať sa len o konsenzus pre dobro Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí, nie je možné a ani žiadúce. 

Základom usilovania musí byť snaha posilniť krehkú sociálnu štruktúru spoločnosti na Slovensku, ktorá akoby si nemohla dovoliť otvorený konflikt o jej smerovaní. Dnešná tendencia posilňovať rigiditu spoločenských skupín  oproti výzve k znášanlivosti, vytváranie izolovaných koalícií oproti posilňovaniu kolektívnej identity, chaos vo vytváraní komunikačných kanálov smerom k obyvateľstvu spôsobuje vytváranie pocitu zraniteľnej spoločnosti a nárast obáv z konfliktov. 

Úlohou všetkých príčetných osobností, stabilných štruktúr a demokratických inštitúcií je preto nutnosť posilňovania základného sebavedomia a pocitu stability Slovenskej republiky. Dá sa to bez posilňovania kultúrnej identity Slovenska v európskych štruktúrach? Pochybujem. Naši „dolní i horní“ susedia sa dnes vracajú ku konceptu historizmu, ktorý vychádza z ideologickej predstavy, že národné i štátne dejiny majú dopredu daný zmysel a smerujú k „Bohom danému cieľu, ktorý určil ich národom“. 

Zradný naivizmus

21.storočie je pre nás veľkou výzvou aj preto, že sme zatvorení za železnou oponou prežili špecifický modernizmus a rigidný režim nás „uchránil“ od postmodernizmu a diskusie o identite, ktorú začali Francúzi v 80.rokoch minulého storočia. 

Práve pre izolacionizmus, na ktorý sme si zvykli za dve generácie, sme sa nezbavili jednej z najväčších hrozieb našej zahraničnej politiky a tou je naivizmus. Preto si musíme neustále klásť otázky o tom, kto sme, kam patríme, ako sa dá ovplyvniť tradícia našej predstavivosti a ktoré mýty a predsudky chcú hrozivo  a nástojčivo otočiť kormidlo našich dejín. 

Čísla z posledných výskumov verejnej mienky o tom, aké vzájomne si odporujúce historizujúce predstavy si kolektívne nosíme v sebe, sú alarmujúce a my stále nevieme ako, alebo čim ich nahradiť.   

Mohli by sme sa utešovať, že nie sme sami so svojimi problémami. Maďarsko na čele s Viktorom Orbánom, bývalým priateľom SFPA, sa snaží zotrvávať v heroickej fáze  „svojej civilizácie“, ako o tom spomína J. Krejčí a spolu s  Poľskom propagandisticky predstavovať „nové stredoeurópske hodnoty“ voči EÚ a redefinovať „ich tradičné hodnoty“. 

Z nášho pohľadu usilujú o periodický návrat mýtických čias, čo ale znamená, že sa oni (a stále aj my) nevedia vymaniť z čias agrárnej spoločnosti, ako o tom uvažuje M. Eliade.

Vstup do európskych a euroatlantických štruktúr pre SFPA predstavoval zmysel a cieľ našej existencie, pevninu, na ktorú dorazíme a konečne spočinieme na „zasľúbenej“ zemi bohatstva a bezpečia. Pozabudli sme v našej tradičnej naivite, že otvorenie našej spoločnosti nečakaným atakom postmoderných tendencií po roku 1989 so slovami ako pokrok, cieľ, budúcnosť v ich skutočnom význame  a ako súčasť veľkej romantickej rozprávky o konečnom raji, ku ktorému smerujeme, predpokladá logicky po tridsiatich rokoch atak rozčarovania a vítaný návrat k naráciám z prelomu 19. a 20. storočia, kedy nastupuje hrozivá politická sila nacionalizmu so všetkými konzekvenciami. 

A naopak, nové „zelené“ politické vízie a vedecké správy rodom z 21.storočia predpovedajú obyvateľom len zmar a zánik celej našej civilizácie. Žiadne nádeje a optimistické vízie sa, zdá sa, nečrtajú. Pesimizmus je na vzostupe. Ale ešte nezaklopal na dvere SFPA.

Treba sa popasovať s panslavizmom

Sme presvedčení, že ovplyvňovanie verejnej mienky poskytovaním popularizačných informácií o dianí okolo nás a vo svete aj z oblasti medzinárodných vzťahov musí byť natrvalo náplňou práce diplomatov, slúžiacich doposiaľ v pomerne uzavretom systéme práce Ministerstva zahraničných vzťahov a európskych záležitostí. 

Ministerstvo si už navyklo na kritické analýzy z prostredia mimovládnych organizácií, ale potrebuje nadviazať užšiu spoluprácu nielen s médiami, kde sa jednoosobovo prezentuje cez ministra, ale potrebuje nadviazať tesnejšiu spoluprácu s historičkami a historikmi SAV pri sprístupňovaní archívov ministerstva a s popularizátormi dejín Slovenska. 

Z dejín sa nám zase vytratil Milan Hodža, ktorého knihu Federation of Central Europe nechala SFPA preložiť do slovenčiny a zúčastňovala sa aktívne každoročnej konferencie o M. Hodžovi v Sučanoch, ktorá zanikla v chaose dnešných čias. 

Zabudli sme aj na zásadnú účasť našich legionárov, napríklad J.G. Tajovského a J. Jesenského na boji proti boľševikom na Sibíri. Škoda, dnes by sme potrebovali mediálne zdôrazniť ich podiel na záchrane európskej civilizácie proti „východnej horde“. Inak zvíťazia zahraničím financované propagandy v neprospech našej západnej orientácie. „Ak vládcovia pochopia, že nie sú ničím viac iba agentami občanov, stáva sa verejná mienka aktívnym a riadiacim činiteľom v štáte, v ktorom bola predtým len spiacim a všeobecne zabudnutým partnerom“. (Šubrt, J.Bryce)

Skúsme pochopiť súčasné kverulantsvo štátov V4 ako návrat k vyskúšanej narácii tragédií, kde my, malé (menšie, malinké – viď prejavy predsedov vlád V4) štáty, ktoré vznikli toť nedávno, ale majú za sebou tragickú skúsenosť, napádané neustále silami, ktoré nás chcú oslabiť, a pritom my sme tí hrdinovia a zároveň „obetní baránkovia“ a to všetko zaobalené do neznesiteľného pátosu samoty. 

Nečudujme sa preto, že je „naša“ tragédia po pár rokoch vnímaná Európou skôr ako komédia, hraná najviac pre vlastné obecenstvo. Potrebujeme sa popasovať so slovenským panslavizmom, ktorý naštartovali pred 200 rokmi  naši dejatelia J.Kollár a P.J.Šafárik. Každý sme sa učili v škole, ako sa máme „primknúť k ruskému dubisku“. Hoci ani Kollár, ani Šafárik, Ľ.Štúr, veľkí panslávi, nikdy v Rusku neboli. 

Aj Vajanský, ktorý priživoval panslávsku ideu proti Masarykovi bol len na konci svojho života pár dní v Petersburgu. Ale tradícia snívania o Rusku je silná, hoci dodnes pasívna, ale nemali by sme sa čudovať, že je. Je to naša rodinná idea a my sa s ňou musíme vysporiadať v hlavách a emóciách našich obyvateľov.     

• Text vznikol pri príležitosti konania XXI. ročníka Hodnotiacej konferencie zahraničnej a európskej politiky Slovenskej republiky, ktorá sa uskutoční 27. marca 2023.