Vo verejnej diskusii okolo Plánu obnovy EÚ dominuje radosť z obrovského finančného balíka a obavy , či miliardy eur dokážeme minúť efektívne a načas. Skoro nikto sa už nezaoberá tým, ako nový fond prispel k nabúraniu inštitucionálnej a právnej architektúry eurozóny. Téme Plánu obnovy sa venovala aj Stredoeurópska energetická konferencia  CEEC, ktorú finančne podporila aj Nadácia MH SR.

Najdôležitejšie kritické poznámky smerom k novému programu a fondu EÚ (oficiálne plán, resp. národné Plány obnovy a odolnosti a dočasný nástroj NextGenerationEU, v skratke NGEU) sa sústreďujú na nasledujúce oblasti: 

1. Plán obnovy bol zdôvodnený najmä potrebou oživiť hospodárstva členských krajín EÚ a pomôcť im zotaviť sa z následkov pandémie COVID-19. Avšak väčšina peňazí dorazí neskoro, keď už bude po kríze, ktorú spôsobila pandémia. 
2. Peniaze z Plánu obnovy prilejú olej do ohňa inflácie, ktorú spôsobili obrovské monetárne a fiškálne stimuly centrálnych bánk a národných vlád. 
3. Vytvorenie nového fondu financovaného zo spoločného európskeho dlhu je posledným krokom v sérii opatrení, ktoré postupne nabúrali pôvodnú štruktúru eurozóny a môže prispieť k ďalšej destabilizácii menovej únie. Podľa mnohých analytikov je v rozpore s európskym právom. 
4. Napriek tomu, že fond je oficiálne jednorazový a časovo limitovaný nástroj, je dosť pravdepodobné, že  budú silnieť hlasy na jeho transformáciu na permanentný program.  

Príliš neskoro

Podľa štatistík Eurostatu európska ekonomika ako celok (priemer 27 členských krajín EÚ) už dosiahla predpandemickú úroveň v treťom štvrťroku 2021. Odhady a prognózy Európskej komisie predpokladajú okolo 5 percentný ekonomický rast v roku 2021 a trochu pomalšiu expanziu (4,3 %) v roku 2022. Čiže ekonomika EÚ sa už nielen dostala z recesie, ale už dosiahla predkrízovú úroveň a rastie ďalej – aj keď treba uznať, že existuje veľa neistôt. 

Prvé peniaze z nového nástroja NGEU mohli začať prúdiť približne v tom čase, keď sa ekonomiky dostávali na predkrízové úrovne. Európska rada schválila prvých 12 národných Plánov obnovy a odolnosti 13. júla 2021. Do konca októbra počet schválených plánov dosiahol 22. Po oficiálnom schválení plánov členské krajiny môžu podpisovať dohody o grantoch a úveroch, ktoré umožnia predbežné financovanie až do výšky 13 % výdavkov národného plánu. 

Reálne však väčšina peňazí pritečie v nasledujúcich rokoch až do roku 2026. Podľa harmonogramu NGEU peniaze na konkrétne projekty by mali byť viazané do konca 2023, a investície a reformy by mali byť dokončené do 2026.

Jednou z hlavných príčin nečakane prudkého a skorého oživenia európskych ekonomík boli bezprecedentné a obrovské menové a fiškálne stimuly. (Veľkú úlohu hrali aj očkovacie kampane) Európska centrálna banka (ECB), podobne ako ostatné veľké centrálne banky vo svete, naliala obrovské množstvo novo-vytlačených peňazí do ekonomiky. 

Národné vlády výrazne zvýšili verejné výdavky, rozpočtové deficity narástli do astronomických výšok, verejné dlhy sa rýchlo zvyšovali. (Európska komisia im dala voľnú ruku, keďže platnosť Paktu stability a rastu a fiškálnych pravidiel v EÚ bol a stále je suspendovaný.) 

Hlavný problém je v tom, že ekonomiky už rastú, vracajú sa na predkrízové úrovne, avšak bezprecedentné menové a rozpočtové stimuly stále bežia. Inými slovami, proticyklická menová a fiškálna politika sa zmenila na procyklickú. Neexistuje relevantná ekonomické teória alebo učebnica, ktorá by to odporúčala. 

Rekordná inflácia

Dôsledkom je, že sa vrátila inflácia, a nie hocijaká. V novembri 2021 inflácia na medziročnej báze v eurozóne dosiahla 4,9 %, čo je absolútny rekord. V histórii 25-ročných meraní nikdy nebola vyššia (priemer celej EÚ za rovnaké obdobie bol na úrovni 5,2 %). V Nemecku, veľmi citlivom na infláciu, za rovnaký mesiac namerali 6 percentný priemerný nárast cenovej hladiny, čo je 29 ročný rekord. 

Základný úrok ECB pritom zostáva na nule a banka zatiaľ iba postupne utlmovala svoj masívny pandemický program na nákup dlhopisov (PEPP), ktorý plánuje ukončiť v marci 2022. Ostatné štandardné programy chce však ponechať, hoci v menšom objeme. 

To nevyzerá na tvrdý protiinflačný boj. Už aj centrálni bankári priznávajú, že inflácia nebude taká dočasná ani taká mierna, ako pred tým mnohí z nich tvrdili. A tu prichádza do obrazu Plán obnovy vo forme stoviek miliárd eur, ktoré sa v nasledujúcich rokoch prilejú do tohto inflačného ohňa. Majú  tak potenciál prehĺbiť a predĺžiť už aj tak veľký inflačný problém. 

Narušené pravidlá

Dnešné inflačné problémy súvisia s postupnou eróziou fiškálnych a monetárnych pravidiel v eurozóne a EÚ. Pôvodná architektúra menovej únie bola narušená hlavne v troch oblastiach. 

Prvou je nespočetnekrát porušovaný Pakt stability a rastu a všeobecne fiškálne pravidlá na hospodárenie členských krajín. Európska legislatíva de iure dovoľuje Európskej komisii sankcionovať krajiny, ktoré nedodržiavajú limity, najmä záväzok, že deficit verejných financií by mali udržať pod tromi percentami HDP. Za viac ako dve desaťročia však nepadla ani jediná pokuta. 

V súčasnosti sú fiškálne limity suspendované do roku 2023. Či naozaj budú reaktivované a v akej forme, je stále neisté. Komisia iba nedávno, v októbri 2021, otvorila diskusiu o revízii fiškálnych pravidiel a výsledok je len ťažko predvídateľný. Je však jasné, že väčšina členských štátov bude mať záujem zaviesť čo najmenej striktné pravidlá čo najneskôr.

Zakázané menové úverovanie

Druhou oblasťou je neštandardná menová politika ECB, najmä tzv. kvantitatívne uvoľňovanie. Sú to programy, ktoré umožňujú masívne nákupy (najmä vládnych) dlhopisov známe pod skratkami OMT, PSPP a PEPP. 

Článok 123 Zmluvy o fungovaní EÚ zakazuje menové financovanie, t.j. aby ECB alebo národné banky priamo úverovali vlády, alebo kupovali od nich dlhopisy. Na druhej strane však ECB, ako každá významná centrálna banka, môžu nakupovať dlhopisy na sekundárnom trhu (čiže od komerčných bánk alebo od rôznych fondov) a tým pádom technicky obchádzať zákaz monetárneho financovania. 

Podľa pravidiel by to mala robiť len v snahe napĺňať ciele menovej politiky a nie s cieľom pomáhať financovať rozpočtové deficity jednotlivých členských štátov. Reálne však kroky ECB čoraz viac svedčia o druhej možnosti. 

Napríklad počas pandemického roka 2020 ECB nakúpila podľa vlastných dát 95,5 percenta novo-vydaných dlhopisov v eurozóne. Technicky stále legálne, na sekundárnom trhu, avšak obrovský podiel na nákupoch skôr svedčí o de facto monetárnom financovaní dlhov. To znamená, že minimálne zmysel zákona je porušený, aj keď litera zákona nie. Kroky ECB viedli k vlne protestov, súdnych žalôb a rezignácií medzi centrálnymi bankármi, najmä v Nemecku (vrátane bývalých členov výkonnej rady ECB, ako aj guvernérov a ex-guvernérov Bundesbanky). 

(Ne)vyrovnaný rozpočet

Treťou oblasťou môže byť práve novovzniknutý nástroj NGEU. Zmluva o fungovaní EÚ v článku 310 jasne stanovuje, že spoločný rozpočet EÚ musí byť vyrovnaný („rozpočtové príjmy a výdavky musia byť v rovnováhe“) a tiež, že všetky príjmy a výdavky Únie musia byť zahrnuté v rozpočte. 

Keď NGEU chápeme ako súčasť rozpočtu, tak je porušený prvý princíp. Keď ho vnímame ako mimorozpočtový fond, tak ten druhý. Každopádne, vytvorením eurobondov (spoločných európskych dlhopisoch) EÚ neprelomila len tabu, ale aj zmysel zákona. 

To neznamená, že s právnych kľučkovaním sa z toho nedá dostať. Inak povedané, je málo pravdepodobné, že Európsky súdny dvor v Luxemburgu by konštatoval, že vytvorenie NGEU porušuje Základnú zmluvu EÚ, čiže aj literu zákona. Avšak univerzálny princíp vyrovnaných rozpočtov bol definitívne prelomený. 

Silu tohto princípu dobre ilustruje fakt, že aj hlavné inštitúcie EÚ jednoznačne vysvetľovali pravidlo vyrovnaného hospodárenia na svojich webstránkach. Európska rada na svojej stránke tvrdila, že princíp vyrovnaných rozpočtov „zabraňuje Európskej únii v tom, aby si vytvárala dlh na financovanie vlastného chodu“, kým Komisia na svojej stránke tvrdila, že „pôžičky v EÚ sú povolené iba na financovanie úverov členským štátom, EÚ si nemôže požičať aby financovala svoj vlastný rozpočet.“ Po vytvorení nového nástroja NGEU tieto tvrdenia záhadne zmizli z webov oboch európskych inštitúcií. 

Dočasne trvalý nástroj

Dá sa uveriť tomu, že NGEU bude naozaj jednorazovým dočasným nástrojom? Alebo to skôr dopadne podľa známeho bonmotu Miltona Friedmana: „nič nie je také trvalé, ako dočasný vládny program“. 

Všeobecne platí, že závislosť členských krajín na monetárnych a fiškálnych stimuloch rastie a počas pandemickej krízy boli všetky brzdy vyradené. Fiškálne pravidlá sú suspendované, ECB de facto uplatňuje menové financovanie a tabu vyrovnaných spoločných rozpočtov EÚ bolo prelomené. 

Členské štáty pravdepodobne budú žiadať čo najväčšie predĺženie „krízového stavu“, čiže dočasne uvoľnených pravidiel. Ich dôsledkom sú však obrovské menové aj fiškálne stimuly, rekordné rozpočtové deficity a verejné dlhy a čoraz väčšia hora dlhopisov vo vnútri ECB, s čím úzko súvisí rekordná inflácia. 

Návrat do normálu k udržateľným verejným financiám je v nedohľadne, vládne obrovská neistota, či sa to podarí a kedy k tomu európske inštitúcie a členské štáty budú nútené pristúpiť. Už teraz ale vieme, že to nebude bezbolestné. 

Krajiny EÚ buď doplatia na negatívne dôsledky trvalo vysokej inflácie, alebo na nepriaznivé dôsledky stabilizačných opatrení (rozpočtová konsolidácia, štrukturálne reformy). 

Aby sme spomenuli aj nejaké pozitíva, NGEU môže pomôcť práve pri presadení kľúčových reforiem,  ktoré sú podmienkou čerpania peňazí cez Plány obnovy a odolnosti. Žiaduce by preto bolo prísne kontrolovať plnenie národných reformných plánov, aby sme nenechali premrhať reformný potenciál obrovských vynaložených financií na investície.