Na území Ukrajiny prebieha od 24. februára 2022 ozbrojený konflikt. Je pravda, že medzinárodné právo nepoužíva slovo vojna, no akokoľvek by sme nazvali to, k čomu od 24. februára 2022 dochádza, či už inváziou alebo agresiou, faktom je, že Rusko i Ukrajina sú zmluvnou stranou Ženevských dohovorov z roku 1949.

Spoločný článok 2 upravuje aplikovateľnosť dohovorov na akýkoľvek ozbrojený konflikt medzi zmluvnými stranami. To platí aj v prípade, keď vojnový stav nie je uznávaný jednou z nich. Podľa tohto článku sa ich ustanovenia tiež vzťahujú na všetky prípady čiastočnej alebo úplnej okupácie územia niektorej zo zmluvných strán.

Medzinárodné právo vojnu nezakazuje, no upravuje pravidlá a spôsoby vedenia vojny. Napriek konkrétnej medzinárodnoprávnej úprave dochádza k porušovaniu dohodnutých pravidiel, čo vytvára potrebu vyšetrovania tohto porušenia. V zmysle medzinárodného práva sa to vníma ako prostriedok riešenia sporu: hoci sa vyšetrovaním nepredpokladá vyriešenie sporu ako takého, objektívne zisťovanie faktického stavu má za cieľ jeho vyriešenie aspoň uľahčiť.

Nie sú to len štáty či jednotlivci, ktorí reflektujú bezprecedentné protiprávne konanie Ruskej federácie. Od 20. storočia sú reálnymi aktérmi medzinárodných vzťahov aj medzinárodné organizácie. Jednou z čŕt spolupráce aktérov medzinárodných vzťahov 20. a 21. storočia je inštitucionalizovaný multilateralizmus. 

Ten vďaka reálne prijatým a aplikovateľným pravidlám napomáha aj rozvoju medzinárodného práva. Flagrantné porušenie zásad OSN ako univerzálnej organizácie medzinárodného spoločenstva nie je jediným príkladom snahy Ruska o obchádzanie právne záväzných pravidiel, resp. nie je jediným príkladom snahy o ich relativizáciu.

Ruská hra

Ruská federácia si od februára 2022 vyberá zo štyroch možností, ktorými sa snaží ovplyvňovať možné účinky konania medzinárodných organizácií. Jej členstvo v Organizácii Spojených národov je ideálnym príkladom toho, ako koná tam, kde má možnosť zásadne ovplyvňovať prijímanie právne záväzných rozhodnutí. 

Ako stály člen Bezpečnostnej rady OSN Rusko blokuje prijímanie konkrétnych opatrení tým, že uplatňuje svoje právo veta vo všetkých prípadoch, kedy by sa mohlo rozhodnúť o právne záväzných rezolúciách tohto rozhodovacieho orgánu OSN. Výsledky rozhodovania ostatných hlavných orgánov OSN majú v podstate politický výtlak, čo môže Ruská federácia diplomaticky namietať, takto jednoduché to však nie je v prípade Medzinárodného súdneho dvora. 

Rusko nerešpektuje právne záväzné predbežné opatrenia vydané Medzinárodným súdnym dvorom, ktorý v prípade iniciovanom Ukrajinou okrem iného nariadil okamžite pozastaviť vojenské operácie. 

V tomto spore Rusko jurisdikciu Medzinárodného súdneho dvora neuznáva, vyhlásilo tiež, že sa neplánuje zúčastňovať ani samotného konania v merite veci. Ruská federácia rovnako neuznáva ani jurisdikciu Medzinárodného trestného súdu vyšetrovať najzávažnejšie zločiny podľa medzinárodného práva, hoci na výkon tohto vyšetrovania stačí uznanie jurisdikcie tohto súdneho orgánu Ukrajinou, t.j. štátu, na území ktorého k zločinom dochádza (bez ohľadu na štátnu príslušnosť podozrivých). Toto neuznávanie a spochybňovanie výkonu oprávnení príslušných súdnych orgánov je ďalším zo spôsobov relativizácie medzinárodnoprávnych noriem. 

Otázka vylúčenia

Rusko je najväčším štátom sveta, je preto rozumnejšie „mať ho v klube“, t. j. v spoločenstve štátov, ktoré spoluvytvárajú systém bezpečnosti – aj keď momentálne nefungujúci – a trvať na pravidlách, ako Rusko úplne vylúčiť, keďže je nemožné vytvoriť reálne fungujúci a efektívny medzinárodný systém bezpečnosti bez svetovej jadrovej mocnosti. 

Samozrejme, keď sa Rusko rozhodne vystúpiť z nejakej medzinárodnej organizácie, určite je politicky jasnozrivejšie radšej ho predísť a z relevantnej organizácie ho vylúčiť, ako sa to stalo v prípade Rady Európy. 

Uvedené rozhodnutie Ruskej federácie však súvisí s jej záväzkami, ktoré vyplývajú zo Štatútu Rady Európy a predovšetkým z Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý je aplikovateľný aj počas ozbrojeného konfliktu, hoci v derogovateľnej miere. 

Ide o záväzky, ktoré sú dlhodobo interpretované konzistentným spôsobom v takom rozsahu a takou autoritou, ktorú je nemožné procesne blokovať či ignorovať. Ide o ten tretí spôsob, ktorý sa vo vzťahu k svojim záväzkom snaží využívať Ruská federácia, kedy preferuje ukončenie spolupráce s príslušnou medzinárodnou organizáciou. 

Možnosti OBSE

Posledným príkladom, ktorý nám ukazuje, ako Rusko pristupuje k svojim medzinárodnoprávnym záväzkom v rámci inštitucionálnej spolupráce, je kombinácia väčšiny vyššie uvedených postupov, a to konkrétne v špecifickej regionálnej organizácii, ktorú svet pozná ako politické fórum spolupráce východu a západu v oblasti politicko-vojenskej, envromentálno-ekonomickej a ľudskoprávnej. 

V prípade Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe ide o organizáciu, pre ktorú je známy kompromis ako spôsob prijímania rozhodnutí na úrovni Stálej rady. Zároveň však ide o organizáciu, ktorá osobitne vo vzťahu k svojej ľudskoprávnej dimenzii, t. j. k oblasti sústreďujúcej sa na ochranu ľudských práv a demokraciu, umožňuje iniciovanie a fungovanie rôznych mechanizmov, na spustenie ktorých nie je potrebný súhlasný kompromis všetkých 57 členských štátov OBSE. 

Ide napr. o tzv. Moskovský mechanizmus, ktorý rozvinul svojho predchodcu tzv. Viedenský mechanizmus tým, že už stačí podnet iba jedného členského štátu na zriadenie komisie zloženej z nezávislých expertov na pomoc pri riešení špecifického problému v ľudskoprávnej dimenzii. 

V prípade rusko-ukrajinského konfliktu boli podané relevantné podnety viackrát. Vzhľadom na realizáciu samotného mechanizmu bolo diplomatickou cestou oslovené aj Rusko, aby spolupracovalo pri výkone misie, ktorej členovia vyjadrili snahu vziať do úvahy pozície oboch štátov. 

Po prvom kontakte sa však stály predstaviteľ Ruskej federácie Alexander Lukašenko písomne vyjadril, že Ruská federácia považuje ľudskoprávne mechanizmy OBSE za zastarané a nadbytočné, a to vrátane Moskovského mechanizmu, keďže stretnutia Stálej rady OBSE sa organizujú už na pravidelnej báze a je možné tam prediskutovať všetko potrebné. 

Relativizácia celého systému

Z uvedeného je zrejmé, že Rusko neberie do úvahy svoje doterajšie pôsobenie v jednotlivých organizáciách: volí si aktívny prístup v takom prípade, kedy má možnosť blokovať nejaký proces, ktorý by bol v rozpore s jeho záujmami, ako je napr. realizácia práva veta v Bezpečnostnej rade OSN alebo potreba súhlasu kompromisom pri rozhodovacej agende OBSE. 

Pasívny, príp. odmietavo verbalizovaný postoj súvisí s minimálnou možnosťou napr. vynútiteľnosti prijatých opatrení: či už rozhodnutí Medzinárodného súdneho dvora alebo Medzinárodného trestného súdu alebo správ expertných misií zriadených na základe Moskovského mechanizmu. 

Ak však ide o inštitucionálnu spoluprácu, ktorá je právne záväzná a efektívnejšia, Ruská federácia ju radšej ukončí, o čom svedčí vylúčenie Ruska z Rady Európy podnietené avizovaným odstúpením Ruska z tejto regionálnej inštitúcie.

Uvedený prieberčivý postup Ruskej federácie spôsobuje relativizáciu systému noriem medzinárodného práva. V prípade, že by si štáty mali, príp. mohli sami vyberať, ktoré normy budú rešpektovať a ktoré nie, mohlo by to viesť k relativizácii dokonca aj kogentných noriem, príp. k vzniku paralelných s(v)etov noriem medzinárodného práva. 

Je pravda, že medzinárodné právo je už tak či tak v porovnaní s vnútroštátnym právom špecifické procesom tvorby či vynútiteľnosťou, no stavia na zvýšenej úrovni recipročnosti práv a povinností a predovšetkým na dobrej viere výkonu týchto práv a povinností. V prípade, ak dochádza k zjavnému a arogantnému porušovaniu týchto základných zásad, vyšetrovanie a uchovávanie výsledkov tohto vyšetrovania môže byť nádejou pre pomoc pri urovnaní sporu medzi príslušnými štátmi v budúcnosti.