Dňa 5. februára 2025 počas tlačovej konferencie s izraelským premiérom Benjaminom Netanjahuom prezident Trump uviedol: „USA prevezmú kontrolu nad Pásmom Gazy, budeme ho vlastniť“. Prezident Trump tiež naznačil, že Spojené štáty by mohli prevziať zodpovednosť za obnovu Pásma Gazy po vysídlení jeho obyvateľstva: „Máme príležitosť urobiť niečo, čo by mohlo byť fenomenálne… riviéra Blízkeho východu“.

Tento výrok naznačuje zámer Spojených štátov prevziať kontrolu nad Pásmom Gazy po vysídlení palestínskeho obyvateľstva. V následných vyjadreniach prezident Trump spresnil, že Palestínčania by mali byť presídlení do „oveľa bezpečnejších a krajších komunít,“ vybavených „novými a modernejšími domami“, čo by im poskytlo „šanca byť šťastní, v bezpečí a slobodní“.

Regulácia vysídlenia civilného obyvateľstva podľa medzinárodného práva

Trumpov návrh je v rozpore s medzinárodným právom a môže byť považovaný za etnické čistky. Z pohľadu medzinárodného práva je totiž nútené vysídlenie civilného obyvateľstva počas ozbrojených konfliktov prísne regulované a vo väčšine prípadov zakázané. 

Ženevské dohovory z roku 1949, ktoré tvoria základ medzinárodného humanitárneho práva, explicitne chránia civilné obyvateľstvo pred násilným presunom. Konkrétne, článok 49 Štvrtého ženevského dohovoru uvádza: „Hromadné alebo jednotlivé nútené presuny, ako i deportácia chránených osôb z obsadeného územia na územie okupačnej mocnosti alebo na územie iného štátu, či obsadeného alebo nie, sú zakázané, nech už je ich dôvod akýkoľvek“. 

Násilné vysídlenie civilného obyvateľstva je tiež regulované prostredníctvom rozsiahlej judikatúry medzinárodných súdnych orgánov, vrátane Medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu (ICTY) a Medzinárodného trestného tribunálu pre Rwandu (ICTR), ktoré v minulosti kvalifikovali masové deportácie ako vojnové zločiny alebo zločiny proti ľudskosti. 

ICTY v prípade Prokurátor vs. Krstić konštatoval, že násilné presuny obyvateľstva môžu predstavovať aj súčasť genocídneho konania, ak sú vedené s cieľom čiastočného alebo úplného zničenia konkrétnej skupiny obyvateľstva. Na to poukázal aj Hovorca EÚ pre zahraničnú politiku, keď jasne povedal, že Pásmo Gazy je „neoddeliteľná súčasť budúceho palestínskeho štátu“ a že dvojštátne riešenie je jedinou cestou k trvalému mieru medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi. 

Španielsko a Nemecko, označili Trumpov návrh za „neprijateľný“ a v rozpore s medzinárodným právom. Ich postoj je správny, pretože ak EÚ naozaj verí v dvojštátne riešenie, nemôže si dovoliť diplomatickú nejednoznačnosť.

Ak by Spojené štáty prevzali kontrolu nad Pásmom Gazy a uskutočnili alebo priamo riadili proces vysídlenia Palestínčanov, mohlo by to byť kvalifikované ako porušenie ustanovení Ženevských dohovorov. V prípade, že by USA iba poskytli podporu takémuto konaniu bez priamej účasti, ich právna zodpovednosť by mohla byť predmetom právnej interpretácie a vyšetrovania na medzinárodnej úrovni. 

Snahy Trumpove slová korigovať

O tom svedčí aj rozpoltené vnímanie tejto otázky v USA. Minister zahraničných vecí Marco Rubio sa snažil zmierniť paniku, keď hovoril o „dočasnosti“ presídlenia. V praxi však neexistuje žiadna záruka, že by sa presídlení Palestínčania niekedy mohli vrátiť, najmä ak by sa takýto plán uskutočnil pod Trumpovou administratívou. 

Na druhej strane minister obrany Pete Hegseth naznačil, že armáda USA môže byť v hre – a to je moment, pri ktorom by sa mala Európa vážne zamyslieť. Ak Pentagon „zvažuje všetky možnosti“, znamená to, že Washington reálne pripúšťa vojenskú intervenciu alebo prítomnosť v Gaze. To by bol zásadný posun nielen pre Blízky východ, ale aj pre celosvetovú bezpečnostnú situáciu. Posledná veľká americká vojenská operácia na Blízkom východe – Irak – mala katastrofálne následky a Trumpov návrh môže otvoriť novú kapitolu dlhodobej regionálnej nestability.

V rámci všeobecne záväzných pravidiel zvykového medzinárodného práva existuje zákaz kolektívneho trestu, ktorý sa vzťahuje na všetky represívne opatrenia voči civilnému obyvateľstvu na základe jeho príslušnosti k určitej etnickej, náboženskej alebo národnej skupine. 

Tento zákaz, zakotvený v článku 33 Štvrtého ženevského dohovoru, sa priamo vzťahuje aj na nútené deportácie alebo hromadné presuny civilného obyvateľstva. Toto pravidlo je ďalej posilnené v článku 85 Dodatkového protokolu I z roku 1977, ktorý klasifikuje „deportácia alebo premiestnenie všetkého alebo časti obyvateľstva okupovaného územia vo vnútri alebo mimo tohto územia“ ako závažné porušenie dohovorov, teda vojnový zločin.

Obmedzené výnimky

Výnimky z tohto zákazu sú v článku 49 Štvrtého ženevského dohovoru z roku 1949 a sú veľmi obmedzené a týkajú sa len situácií, keď to vyžaduje bezpečnosť samotného obyvateľstva alebo naliehavé vojenské dôvody. Aj v takých prípadoch musí byť presun dočasný a osoby musia byť vrátené do svojich domovov hneď, ako to okolnosti dovolia. 

Medzinárodný súdny dvor vo viacerých prípadoch zdôraznil, že okupujúca mocnosť nemôže jednostranne meniť demografickú štruktúru okupovaného územia a je povinná zabezpečiť, aby sa obyvatelia týchto území nestali obeťami núteného vysídlenia. 

V rozsudku Legal Consequences of the Construction of a Wall in the Occupied Palestinian Territory (2004) Medzinárodný súdny dvor konštatoval, že všetky opatrenia, ktoré vedú k masovému presídľovaniu civilistov, sú v rozpore s medzinárodným právom a záväzkami štátov podľa Ženevských dohovorov.

Reakcia Palestíny

Palestínska samospráva už označila Trumpov plán za „vážne porušenie medzinárodného práva“, čo je reakcia, ktorá sa dala očakávať. Pre palestínske vedenie je takýto návrh nielen politicky neprijateľný, ale aj existenčne ohrozujúci – ak by sa realizoval, znamenalo by to de facto popretie práva Palestínčanov na vlastný štát. Výzva na jeho okamžité odmietnutie je preto logickým krokom, no otázkou ostáva, aké reálne páky má palestínske vedenie na jeho zastavenie.

Hnutie Hamas, ktoré ovláda Pásmo Gazy, reagovalo ešte ostrejšie a vyzvalo na zvolanie mimoriadneho arabského summitu. Hoci jeho výzva môže získať podporu v niektorých častiach arabského sveta, realita je komplikovanejšia.

Viaceré arabské vlády, vrátane Egypta a Saudskej Arábie, síce odmietajú Trumpov návrh, ale zároveň nemajú záujem podporovať Hamas, ktorý je medzinárodne označovaný ako teroristická organizácia napríklad Spojenými štátmi, EÚ či Izraelom. Aj keby k summitu došlo, je nepravdepodobné, že by arabské štáty poskytli Hamasu priamu politickú podporu.

V nadväznosti na to, medzinárodné právo v oblasti ľudských práv, najmä Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, zakazuje svojvoľné zasahovanie do práva na slobodu pohybu a výberu bydliska. Nútené vysídlenie by teda mohlo predstavovať porušenie týchto práv.

Článok 12 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v odseku 1 uvádza: „Každý, kto sa právoplatne nachádza na území určitého štátu, má na tomto území právo slobody pohybu a slobody zvoliť si miesto pobytu“. Odsek 3 ďalej stanovuje, že vyššie spomenuté práva nepodliehajú žiadnym obmedzeniam okrem tých, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné pre ochranu národnej bezpečnosti, verejného poriadku, verejného zdravia alebo morálky alebo práv a slobôd druhých a ktoré v súlade s ostatnými právami uznanými v tomto pakte.

V prípade uplatnenia medzinárodnej trestnej zodpovednosti za nútené vysídlenie by mohla vzniknúť aj individuálna zodpovednosť politických predstaviteľov alebo vojenských veliteľov, ktorí by takýto proces riadili alebo podporovali. Rímsky štatút Medzinárodného trestného súdu v článku 25 stanovuje individuálnu trestnú zodpovednosť osôb, ktoré sa podieľajú na plánovaní, organizovaní alebo vykonávaní činov, ktoré možno kvalifikovať ako zločiny proti ľudskosti alebo vojnové zločiny.

V kontexte Gazy by akýkoľvek plán na vysídlenie palestínskeho obyvateľstva musel byť posudzovaný v súlade s týmito ustanoveniami. Nútené alebo systematické vysídlenie by mohlo byť kvalifikované ako zločin proti ľudskosti podľa Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu, ktorý v článku 7 uvádza „deportáciu alebo násilný presun obyvateľstva“ ako zločin proti ľudskosti, ak je spáchaný v rámci rozsiahlého alebo systematického útoku proti civilnému obyvateľstvu.

Politické následky

Okrem právnych aspektov je potrebné zvážiť aj politickú a diplomatickú dimenziu takéhoto kroku. Masové presídlenie obyvateľstva Gazy by nevyhnutne viedlo k rozsiahlej medzinárodnej reakcii, vrátane možných sankcií, diplomatických protestov a potenciálne aj prijatia rezolúcií OSN odsudzujúcich takéto konanie. Rada bezpečnosti OSN už v minulosti prijímala rezolúcie kritizujúce nútené vysídľovanie civilistov v rôznych konfliktoch a je pravdepodobné, že by podobne reagovala aj v tomto prípade.

Takéto opatrenia by mohli byť vnímané ako forma etnických čistiek, čo je prax medzinárodným spoločenstvom jednoznačne odsúdená. Taktiež generálny tajomník OSN António Guterres v reakcii na podobné návrhy túto skutočnosť prizvukuje. Poukázala na to aj Saudská Arábia svojím odmietnutím Trumpovho návrhu. Vysiela tak jednoznačný signál – Blízky východ nie je ochotný akceptovať riešenia, ktoré ignorujú práva Palestínčanov a destabilizujú región.

Rijád už dlhší čas naznačuje, že jeho potenciálna normalizácia vzťahov s Izraelom nebude zadarmo – podmienkou je vznik nezávislého palestínskeho štátu. Trumpov plán však tento cieľ úplne obchádza a namiesto toho prináša radikálne riešenie, ktoré by mohlo celý proces mierových rokovaní poslať do zabudnutia. Saudská vláda preto nemala inú možnosť, ako sa od návrhu dištancovať.

Izraelská reakcia na Trumpov plán je roztrieštená, keďže ide o jednu z najkontroverznejších myšlienok, aké sa v súvislosti s izraelsko-palestínskym konfliktom objavili za posledné desaťročia. Pravica, najmä ultranacionalisti, vnímajú návrh ako „strategickú príležitosť“ na trvalú zmenu demografickej reality v Gaze. Presídlenie Palestínčanov by im de facto vyriešilo otázku, čo s týmto územím ďalej – no za cenu masívneho porušenia medzinárodného práva a humanitárnej katastrofy, ktorá by mohla vyvolať nový regionálny konflikt.

Vymožiteľnosť voči konaniu USA

Ak by Spojené štáty americké priamo realizovali alebo aktívne podporili nútené vysídlenie palestínskeho obyvateľstva z Pásma Gazy, mohlo by to vyvolať závažné právne, politické a diplomatické dôsledky a do hry by mohol vstúpiť Medzinárodný trestný súd. 

Hoci USA neratifikovali Rímsky štatút Medzinárodného trestného súdu, Palestína je jeho signatárom, čím by sa otvorila možnosť vyšetrovania prípadného núteného vysídlenia ako zločinu proti ľudskosti alebo vojnového zločinu (článok 7 Rímskeho štatútu).

Ak by Spojené štáty nútene presunuli palestínske obyvateľstvo do iného štátu bez ich súhlasu, mohlo by to byť kvalifikované ako etnické čistky, čo je považované za zločin proti ľudskosti a vojnový zločin podľa medzinárodného práva. Hoci Medzinárodný trestný súd nemá automatickú jurisdikciu nad občanmi USA, mohol by vydať zatykače na jednotlivých predstaviteľov americkej vlády alebo izraelských aktérov, ktorí by sa na operácii podieľali.

Okrem Medzinárodného trestného súdu by sa prípadným núteným vysídlením mohol zaoberať aj Medzinárodný súdny dvor, ktorý má právomoc rozhodovať o sporoch medzi štátmi. Hoci USA selektívne uznávajú jurisdikciu Medzinárodného súdneho dvoru, iné štáty, vrátane Palestíny alebo arabských krajín, by mohli iniciovať konanie proti USA.

Tento súd už v roku 2004 rozhodol, že výstavba izraelského separačného múru na okupovaných palestínskych územiach je v rozpore s medzinárodným právom. Medzinárodný súdny dvor konštatoval, že výstavba múru a súvisiace režimy vedú k „de facto anexii“ a porušujú práva Palestínčanov, vrátane práva na slobodu pohybu a bydliska.

Medzinárodný súdny dvor zdôraznil, že takéto opatrenia sú v rozpore s medzinárodným právom a vyzval na ich ukončenie. Podobný verdikt by mohol padnúť aj v prípade núteného vysídlenia, pričom rozsudok Medzinárodného súdneho dvora, aj keď nie priamo vynútiteľný, by mal významný diplomatický a politický dopad, najmä v kontexte OSN.

Spojené štáty by tiež mohli čeliť diplomatickým a ekonomickým dôsledkom zo strany OSN a ďalších medzinárodných aktérov. Valné zhromaždenie OSN a Rada bezpečnosti OSN by pravdepodobne odsúdili akékoľvek násilné vysídlenie Palestínčanov, čím by USA čelili diplomatickej izolácii a strate dôvery zo strany spojencov.

Aj keď by mohli využiť svoje veto v Rade bezpečnosti OSN, aby zabránili prijatiu záväzných sankčných opatrení, jednotlivé štáty, najmä v Európskej únii, by mohli uvaliť jednostranné sankcie na Spojené štáty alebo izraelské orgány zapojené do vysídlenia.

Reakcia OSN na Trumpov plán bola očakávateľne ostrá. Generálny tajomník António Guterres otvorene varoval pred „akoukoľvek formou etnických čistiek“ a pripomenul, že medzinárodné humanitárne právo nie je niečo, čo si môžu svetoví lídri ohýbať podľa politickej potreby.

Týmto postojom OSN dáva jasne najavo, že nútené presídlenie Palestínčanov z Gazy by bolo nielen morálne neobhájiteľné, ale aj právne nelegitímne. Trumpova administratíva si však už v minulosti vybudovala reputáciu, že na OSN a jej varovania nedáva veľký dôraz.

Za jeho prvého funkčného obdobia Spojené štáty odstúpili od viacerých multilaterálnych dohôd a organizácií, čo ukázalo, že Trump nemá záujem riadiť sa globálnymi normami, ak nie sú v súlade s jeho politikou „America First“. Preto je otázne, či bude súčasná americká administratíva vôbec brať Guterresove vyhlásenie vážne.

Napriek tomu je reakcia OSN dôležitá – nie preto, že by mohla sama o sebe Trumpov plán zastaviť, ale preto, že poskytuje diplomatické a právne zázemie pre širšiu medzinárodnú opozíciu. Ak sa Organizácia Spojených národov jednoznačne postaví proti takémuto návrhu, môže to posilniť tlak na EÚ, arabské štáty a ďalších globálnych aktérov, aby konali.

Guterresov varovný tón tiež pripomína, že história už podobné scenáre zažila – a ich dôsledky boli vždy tragické. Etnické čistky, nútené vysídľovanie a demografické inžinierstvo nikdy neviedli k stabilite, ale k dlhodobým konfliktom a nestabilite. Ak dnes OSN varuje pred takouto cestou, nejde o zbytočné diplomatické frázy – ide o vážne upozornenie, ktoré by svet nemal ignorovať.

Regionálne politické dôsledky.

Dôležitým faktorom sú aj regionálne politické dôsledky. Egyptská diplomacia okamžite zareagovala snahou o mobilizáciu medzinárodnej opozície voči tomuto návrhu. A niet sa čomu čudovať – ak by Trumpova administratíva skutočne presadzovala nútené vysídlenie Palestínčanov, jedným z hlavných kandidátov na ich presun by bol práve Egypt.

Prezident Abdel Fattah al-Sisi dal však jasne najavo, že myšlienka vysídlenia Palestínčanov je absolútne neprijateľná a priamo ohrozuje egyptskú národnú bezpečnosť. Inými slovami, Káhira sa obáva nielen humanitárnej krízy, ale aj potenciálneho preniknutia radikálnych skupín a destabilizácie Sinaja, kde už roky bojuje s džihádistickými skupinami.

Podobne reaguje aj Jordánsko. Kráľ Abdullah II. bol ešte priamejší: „Žiadni utečenci v Jordánsku, žiadni utečenci v Egypte.“ Tým dal jasne najavo, že Blízky východ už nemôže zniesť ďalšiu utečeneckú krízu – riešenie humanitárnej katastrofy v Gaze musí prebiehať v Gaze, nie presunom obyvateľstva do susedných krajín.

A jeho obavy sú opodstatnené. Jordánsko už teraz hostí milióny palestínskych utečencov z minulých konfliktov, a ďalšia vlna by mohla výrazne podkopať vnútornú stabilitu krajiny.

Ďalším kľúčovým dôsledkom by bolo poškodenie vzťahov medzi USA a EÚ. Európska únia dlhodobo podporuje riešenie dvoch štátov ako jedinú možnú cestu k trvalému mieru medzi Izraelom a Palestínou. 

Najvýraznejšie odmietnutie prišlo z Berlína a Paríža. Nemecká ministerka zahraničných vecí Annalena Baerbock varovala, že takýto plán by viedol len k „ďalšiemu utrpeniu a nenávisti“. Francúzsko išlo ešte ďalej – ministerstvo zahraničných vecí priamo označilo Trumpov návrh za útok na oprávnené úsilie Palestínčanov a zdôraznilo, že dvojštátne riešenie je jedinou možnosťou, ktorá dáva dlhodobo zmysel.

Pridalo sa aj Spojené kráľovstvo a Španielsko, ktoré varovali pred destabilizáciou regiónu. EÚ a jej členské štáty, vrátane Slovenska, dlhodobo podporujú riešenie izraelsko-palestínskeho konfliktu formou dvoch štátov a Trumpov návrh je v priamom rozpore s týmto prístupom. Preto akékoľvek kroky USA smerujúce k vysídleniu Palestínčanov by mohli narušiť transatlantické vzťahy a vyvolať rozpory v rámci NATO, pričom niektoré európske krajiny by mohli na USA vyvíjať ekonomický a politický tlak.

Spojené štáty by nečelili priamemu právnemu postihu na Medzinárodnom trestnom súde, keďže nie sú jeho signatárom, avšak ich individuálni predstavitelia alebo spojenci (napr. izraelskí lídri) by mohli byť stíhaní za vojnové zločiny alebo zločiny proti ľudskosti. 

Medzinárodný súdny dvor by mohol rozhodnúť v neprospech USA, čím by posilnil diplomatický tlak a oslaboval ich globálnu reputáciu. OSN by mohla iniciovať rezolúcie odsudzujúce USA, hoci Spojené štáty by ich mohli vetovať v Rade bezpečnosti. EÚ a ďalšie krajiny by mohli uvaliť sankcie na jednotlivcov alebo organizácie podieľajúce sa na vysídlení, čo by mohlo mať ekonomické a politické dôsledky. 

Hoci Spojené štáty by pravdepodobne nečelili okamžitému právnemu postihu, politické, diplomatické a ekonomické dôsledky takéhoto kroku by mohli významne poškodiť ich medzinárodné postavenie, vzťahy so spojencami a stabilitu Blízkeho východu.

Rusko označilo plán za kontraproduktívny, pričom zdôraznilo potrebu poskytovať humanitárnu pomoc namiesto eskalácie napätia. Ruské ministerstvo zahraničných vecí uviedlo, že návrh by mohol viesť k ďalšiemu zhoršeniu situácie v regióne.
Ruská reakcia na Trumpov plán je zaujímavá, no v konečnom dôsledku predvídateľná. Moskva označila návrh za „kontraproduktívny“ a postavila sa do pozície zástancu humanitárnej pomoci namiesto eskalácie napätia. Keď Moskva kritizuje Trumpov plán ako destabilizačný, nie je to len o obavách z humanitárnej krízy.

Rusko dlhodobo buduje svoju prítomnosť na Blízkom východe, najmä v Sýrii, kde podporovalo režim Bašára Asada. Ak by USA zasiahli do situácie v Gaze vojensky alebo politicky, narušilo by to mocenskú rovnováhu v regióne, kde sa Rusko snaží upevniť svoj vplyv.

Tvrdenie ruského ministerstva zahraničných vecí, že návrh by mohol viesť k zhoršeniu situácie, je v zásade pravdivé – no je otázne, do akej miery ide o úprimnú obavu a do akej o politický manéver. Rusko dlhodobo využíva konflikty na Blízkom východe ako nástroj na oslabovanie vplyvu USA.

Možné humanitárne dôsledky
Sústreďme sa preto na  humanitárne dôsledky, ktoré by sa prejavili v rôznych oblastiach života vysídlených osôb. Jedným z najvýznamnejších aspektov je prístup k základným službám, ako sú voda, sanitácia, zdravotná starostlivosť a vzdelávanie. V súvislosti s tým čelí Pásmo Gazy kritickému nedostatku základných služieb. 

Napríklad, podľa správy The Atlantic, miestni inžinieri upozorňujú na akútny nedostatok čistej vody, pričom obyvatelia majú k dispozícii len približne jeden galón vody na osobu denne. Tento nedostatok je dôsledkom dlhodobého konfliktu, ktorý zničil infraštruktúru na zásobovanie vodou.

Nútené vysídlenie by pravdepodobne tiež viedlo k preťaženiu infraštruktúry v hostiteľských oblastiach, čo by ešte viac zhoršilo prístup k týmto základným službám. Hostiteľské krajiny, ako sú Egypt a Jordánsko, už teraz čelia vlastným výzvam v oblasti poskytovania základných služieb svojim občanom. Príchod veľkého počtu vysídlených osôb by mohol spôsobiť nedostatok zdrojov a zhoršenie kvality poskytovaných služieb.

Zdravotná starostlivosť v Pásme Gazy je už teraz na pokraji kolapsu. Podľa správy Reuters z augusta 2024, blokáda a pretrvávajúci konflikt viedli k nedostatku základných hygienických potrieb, čo spôsobilo nárast ochorení, ako sú svrab a plesňové infekcie. Presídlenie obyvateľstva by mohlo viesť k preťaženiu zdravotníckych systémov v hostiteľských krajinách, čo by malo za následok zníženie kvality a dostupnosti zdravotnej starostlivosti pre vysídlené osoby aj pre miestne obyvateľstvo. Nedostatočný prístup k zdravotnej starostlivosti by mohol viesť k zhoršeniu zdravotného stavu vysídlených osôb a zvýšeniu úmrtnosti.

Vzdelávací systém v Pásme Gazy bol vážne poškodený počas rokov konfliktu, čo viedlo k prerušeniu vzdelávania pre tisíce detí. Nútené vysídlenie by mohlo ešte viac narušiť prístup detí k vzdelaniu, najmä ak by hostiteľské krajiny neboli schopné integrovať veľký počet nových študentov do svojich už tak preťažených vzdelávacích systémov. 

Nedostatok prístupu k vzdelaniu by mohol mať dlhodobé negatívne dôsledky na budúcnosť vysídlených detí, vrátane obmedzených pracovných príležitostí a pretrvávajúcej chudoby, predovšetkým na postupnú extrémizáciu mladej generácie. 

Ako uvádza The Guardian, „Egypt sa obáva, že by to mohlo viesť k vytvoreniu nových základní pre palestínskych bojovníkov na Sinaji“. V Jordánsku by nárast palestínskej populácie zasa mohol narušiť demografickú rovnováhu a zvýšiť riziko vnútorných nepokojov. Foreign Policy poznamenáva, že „Červená línia Jordánska je založená na trpkej realite: pre Palestínčanov je vysídlenie zriedka dočasné a pre Jordánsko malo vždy hlboko destabilizujúce dôsledky“.

Napokon aj samotná integrácia vysídlených osôb do nových komunít predstavuje významnú výzvu. Kultúrne rozdiely, jazykové bariéry a potenciálne nepriateľstvo zo strany miestneho obyvateľstva môžu sťažovať proces integrácie.

Navyše, nedostatok ekonomických príležitostí v hostiteľských krajinách by mohol viesť k zvýšenej nezamestnanosti a chudobe medzi vysídlenými osobami. Netreba preto zabúdať ani na varovanie egyptského ministerstva zahraničných vecí, že takýto krok by mohol „potlačiť prímerie a vyvolať obnovenie bojov“. V preklade: Trumpov plán by mohol spôsobiť  vyeskalovanie emócii na Blízkom východe do ďalšej vojny, a to doslova na egyptských hraniciach. 

Čo je pre Palestínčanov najlepšie?

Mohlo by sa zdať legitímne klásť si otázku, či by pre obyvateľov Gazy nebolo vhodnejšie presunúť sa do oblastí, ktoré nie sú zničené vojnou ako ich obydlia. Odpoveď závisí od viacerých faktorov. Aj keď sa Pásmo Gazy nachádza v katastrofálnom stave v dôsledku bombardovania a dlhodobého konfliktu, automaticky to neznamená, že vysídlenie jeho obyvateľov do iných krajín alebo oblastí by bolo pre nich lepšie. Existuje preto niekoľko dôvodov, prečo by nútené presídlenie mohlo viesť k ešte väčším humanitárnym problémom:

• Zatiaľ neexistuje konkrétny plán, kam by mali byť Palestínčania vysídlení. Aj keď sa hovorilo o Egyptskej púšti, Jordánsku alebo dokonca štátoch Perzského zálivu, žiadna z týchto krajín nesúhlasila s prijatím obyvateľstva Gazy. Egypt opakovane odmietol myšlienku masového vysídlenia Palestínčanov na Sinajský polostrov, pričom egyptský prezident Abdel Fattah el-Sisi varoval, že by to destabilizovalo celý región. 
• Aj keď by niektoré krajiny mohli mať lepšiu infraštruktúru ako súčasná Gaza, je dôležité zvážiť, či sú schopné absorbovať státisíce alebo milióny vysídlených osôb. Napríklad:

• Sinajská púšť (Egypt): Oblasť je riedko osídlená, s extrémne obmedzenými vodnými zdrojmi, minimálnou infraštruktúrou a dlhodobými bezpečnostnými problémami kvôli aktivitám militantných skupín.
• Jordánsko: Už dnes hostí veľký počet palestínskych utečencov a sýrskej diaspóry, pričom jeho ekonomika a sociálna infraštruktúra sú pod silným tlakom.
• Libanon: Má vážne ekonomické problémy, pričom existujúce palestínske utečenecké tábory sú preplnené a v zlých podmienkach.
• Perzský záliv: Napriek bohatstvu krajín ako Saudská Arábia či Spojené arabské emiráty neexistuje žiadny náznak, že by boli ochotné prijať veľký počet palestínskych utečencov.

• Nútené vysídlenie by znamenalo, že Palestínčania by stratili nielen svoje domovy, ale aj možnosť návratu do Gazy. Medzinárodné právo chráni právo na návrat vysídlených osôb do svojich domovov, a ak by bolo vysídlenie trvalé, mohlo by to byť porušenie ich základných práv. Mnohé krajiny, kam by mohli byť presídlení, neponúkajú palestínskym utečencom plné občianske práva. Napríklad v Libanone palestínski utečenci nemôžu vlastniť nehnuteľnosti ani vykonávať niektoré povolania.
• Nútené vysídlenie ľudí, ktorí celé generácie žili v Pásme Gazy, by mohlo viesť k obrovským psychologickým a sociálnym problémom. Strata domova, odlúčenie od komunity a neistota o budúcnosti by mohli vyvolať rozsiahle traumy.
• Masové presídlenie by mohlo viesť k novej vlne nestability a konfliktov. Ak by sa Palestínčania ocitli v nových krajinách v stave bez občianstva a bez možnosti návratu, mohlo by to vyvolať nové napätia medzi hostiteľskými krajinami a Izraelom. 
• Donald Trump 5. februára 2025 vyhlásil, že Palestínčania budú presunutí do „moderných, krásnych komunít“, ktoré pre nich USA pomôžu vybudovať. „Budú mať oveľa lepší život, oveľa lepší ako predtým. Krásne domovy, bezpečnosť a už žiadna vojna“. Problém je, že podobné sľuby sa v minulosti nenaplnili – podobné programy v Iraku, Sýrii a Afganistane často skončili zlyhaním kvôli nedostatku politickej vôle a financií.

Hoci je Pásmo Gazy v súčasnosti v katastrofálnom stave, nútené presídlenie jeho obyvateľov do iných krajín by mohlo priniesť ešte väčšie problémy. Ako uvádza Human Rights Watch, ak by sa jeho slová naplnili, išlo by o eskaláciu etnických čistiek Palestínčanov – a to sú slová, ktoré si nikto v západnej diplomacii nemôže dovoliť ignorovať. 

„Test Trumpom“

Tu sa dostávame k záveru – čo vlastne Trumpov plán sleduje? Je to reálny geopolitický návrh, alebo len ďalší z jeho populistických výkrikov do tmy? Pravdepodobne skôr to druhé. Trump stavia na svojej tradičnej rétorike „America First“, kde medzinárodné právo a diplomatické normy ustupujú jednoduchým, ale nereálnym riešeniam. Ak by tento plán akokoľvek nabral reálne kontúry, znamenalo by to katastrofu nielen pre Palestínčanov, ale aj pre regionálnu stabilitu – čo by malo dopad aj na Európu.

Trumpov návrh nie je len kontroverzný – je priamo v rozpore s medzinárodným právom. Nútené vysídľovanie civilného obyvateľstva nie je len eticky neobhájiteľné, ale aj trestné podľa Ženevských konvencií. Akékoľvek pokusy vykresliť ho ako „riešenie“ sú nebezpečné a vytvárajú precedens, ktorý legitimizuje porušovanie základných ľudských práv. A tu sa dostávame k zásadnej otázke: ak by podobný návrh prišiel od iného svetového lídra, bola by reakcia rovnako opatrná?

Skutočný problém však spočíva v tom, že palestínske vedenie – či už oficiálna samospráva na Západnom brehu, alebo Hamas v Gaze – má obmedzené možnosti, ako Trumpov návrh ovplyvniť. Hlavný boj o jeho odmietnutie sa neodohrá v Ramalláhu či v Gaze, ale v diplomatických kuloároch v Bruseli, Rijáde a pravdepodobne aj v samotnom Washingtone. A kým nebude existovať jednotná a silná medzinárodná odpoveď, pre Palestínčanov ostane Trumpov plán hrozbou, proti ktorej môžu protestovať – ale ktorú sami nezastavia.

Pre Slovenskú republiku, ktorá je súčasťou jednotnej európskej zahraničnej politiky, je kľúčové zachovať konzistentnú líniu s postojmi EÚ. Slovenská diplomacia dlhodobo presadzuje rešpektovanie medzinárodného práva a podpora násilného presídlenia obyvateľstva by bola v rozpore s týmto princípom. Okrem právneho aspektu je pre Slovensko dôležitý aj bezpečnostný rozmer – akékoľvek narušenie stability na Blízkom východe by mohlo viesť k zvýšenému migračnému tlaku, ktorý je pre EÚ citlivou otázkou.

Ak má mať svet po desaťročiach konfliktov v Izraeli a Palestíne aspoň nejakú šancu na trvalý mier, musí existovať realistický plán – nie populistické nápady, ktoré ignorujú historické aj právne súvislosti.