Klimatická politika Európskej únie v posledných rokoch čelí rastúcemu spoločenskému aj politickému odporu, ktorý sa prejavuje vo viacerých členských štátoch vrátane krajín Vyšehradskej štvorky (V4). Diskusie o nových politikách, ako je napríklad rozšírenie systému obchodovania s emisiami na budovy a dopravu (ETS 2) či zákaz výroby spaľovacích motorov, sa v mnohých prípadoch stali symbolom obáv z rastúcich životných nákladov, sociálnych dopadov a straty politickej kontroly nad energetickou transformáciou. 

Krajiny V4 v tomto kontexte často vystupujú jednotne na rétorickej úrovni, a to kriticky voči ambíciám EÚ v oblasti klímy a s dôrazom na ochranu národných záujmov, hoci ich konkrétne energetické stratégie a priority sa v praxi výrazne líšia. Takáto kombinácia klimatického skepticizmu, selektívnej solidarity a v neposlednom rade rozdielnych národných energetických trajektórií vytvára napäté politické prostredie, ktoré má priamy vplyv na implementáciu klimatických a energetických politík.

Napríklad aktuálne diskusie o energetickej bezpečnosti v krajinách V4 ukazujú výrazné rozdiely v politických prioritách týchto krajín. 

Slovensko-maďarský tandem

Na Slovensku a v Maďarsku naďalej dominujú politické debaty o zachovaní dodávok ruskej ropy a plynu, a to aj štyri roky po vypuknutí vojny na Ukrajine. Mnohé takéto politické vyhlásenia prehliadajú skutočnosť, že alternatívne prepravné trasy a zdroje už niekoľko rokov existujú (a to aj za podpory financií z EÚ) a že pokračovanie energetickej závislosti na Rusku sa v praxi neprejavilo ani v nižších cenách pre domácnosti či priemysel. 

Energetická bezpečnosť je predstaviteľmi týchto krajín rámovaná úzko, ako otázka krátkodobého zabezpečenia dodávok, namiesto toho, aby bola chápaná ako komplexná výzva zahŕňajúca diverzifikáciu zdrojov, podporu domácich energetických nosičov a znižovanie celkovej spotreby energie. 

Samozrejme, svoju úlohu v tom hrá aj širší zahraničnopolitický príklon politických predstaviteľov týchto krajín k Rusku a prehliadanie Ruska ako agresora a zároveň nespoľahlivého dodávateľa. 

Česko a Poľsko diverzifikujú

Naopak, Česko a Poľsko v posledných rokoch výrazne pokročili v diverzifikácii dodávateľov energetických zdrojov aj prepravných trás, čím zároveň posilnili svoju odolnosť voči prípadným vonkajším šokom. 

Skutočná diverzifikácia ale nespočíva iba v nahradení dovozu zdroja z jednej krajiny dovozom z inej krajiny, ale práve v systematickom rozvoji domácich obnoviteľných zdrojov energie, zvyšovaní energetickej efektívnosti a decentralizácii energetických systémov. Takéto opatrenia znižujú závislosť od dovozu energetických surovín z tretích krajín, obmedzujú vystavenie geopolitickým rizikám a zároveň posilňujú kontrolu nad výrobou a spotrebou energie na národnej a regionálnej úrovni.

Zároveň ide o kroky, ktoré sú nevyhnutné aj z hľadiska klimatickej politiky, keďže priamo prispievajú k znižovaniu emisií skleníkových plynov a k napĺňaniu klimatických cieľov. Energetická bezpečnosť a boj proti klimatickej tak nie sú dve protichodné, ale skôr vzájomne sa posilňujúce, agendy. Investície do obnoviteľných zdrojov, energetickej efektívnosti a úspor energie zvyšujú dlhodobú stabilitu energetických systémov, znižujú zraniteľnosť voči cenovým výkyvom a zároveň podporujú prechod ku klimaticky neutrálnej ekonomike. 

Zásadná úloha miest a regiónov

A pri napĺňaní tejto agendy nadobúdajú zásadný význam mestá, obce a regióny, ktoré sú prirodzeným priestorom pre rozvoj komunitnej energetiky, lokálnych obnoviteľných zdrojov a adaptačných opatrení reagujúcich na klimatickú zmenu. 

Extrémne prejavy počasia, suchá, povodne či vlny horúčav priamo ovplyvňujú energetickú infraštruktúru, dostupnosť vody pre energetiku aj kvalitu života v mestách a obciach. Regióny, mestá a obce sú preto dôležitými partnermi štátu pri riešení týchto rizík, no zároveň čelia viacerým prekážkam. 

Posilnenie úlohy miest a regiónov v oblasti energetickej a klimatickej politiky tak nie je iba otázkou efektivity, ale aj nevyhnutným predpokladom dlhodobej bezpečnosti a odolnosti krajín.

Tento text ponúka zhrnutie hlavných prekážok pri implementácii klimatických politík na miestnej a regionálnej úrovni a taktiež faktorov podporujúcich ich implementáciu. Vychádza z kvalitatívnych zistení získaných prostredníctvom polo-štruktúrovaných rozhovorov realizovaných v marci, apríli, septembri a októbri 2025. Respondentmi bolo 20 odborníkov a odborníčok na klimatickú a energetickú politiku pôsobiacich v inštitúciách a organizáciách EÚ a zástupcov občianskej spoločnosti v Česku a na Slovensku, ktorí sa venujú presadzovaniu a podpore klimatických politík a opatrení.

Bariéry klimatických politík 

V kontexte rastúceho politického a spoločenského odporu voči klimatickým politikám na národnej aj európskej úrovni čelia regióny a obce viacerým prekážkam, ktoré spomaľujú ich schopnosť viesť zelenú transformáciu. 

Prekážky identifikované respondentmi boli viaceré: od finančných obmedzení až po štrukturálne výzvy, ako sú nedostatok odborných kapacít, iné politické priority či nedostatočné politické posilnenie kompetencií zo strany národnej úrovne.

Zásadnou bariérou je podľa respondentov prístup k financiám na realizáciu klimatických politík či už z národných alebo EÚ zdrojov. Prostredníctvom rôznych finančných schém a programov, ako sú Európske štrukturálne a investičné fondy (najmä program Interreg), program LIFE či Fond na spravodlivú transformáciu, sa EÚ snaží posilniť miestnych a regionálnych aktérov pri implementácii klimatických opatrení a podpore inovácií. 

Ako však respondenti poukázali, účinnosť týchto nástrojov sa výrazne líši medzi jednotlivými členskými krajinami i sektormi. Zatiaľ čo niektoré finančné mechanizmy úspešne podporili implementáciu klimatických opatrení, iné narážali na zložité riadiace štruktúry, obmedzené administratívne kapacity a iné politické priority. 

Viacerí respondenti zdôraznili, že práve nedostatočné kapacity a znalosti predstavujú hlavné bariéry efektívneho využívania nástrojov EÚ. Najmä menšie obce často nemajú odborné ani personálne zázemie na prípravu žiadostí o financovanie, zvládanie požiadaviek na reportovanie či rozširovanie úspešných projektov.

Dlhodobo pretrvávajúcim problémom je jazyková a komunikačná bariéra, najmä vo vzťahu k programom a finančným nástrojom na úrovni EÚ. Viacerí respondenti uviedli, že miestne administratívy často nemajú jazykové ani technické kapacity na systematické sledovanie európskej legislatívy či výziev na financovanie. 

Menšie samosprávy tak často nedokážu priebežne reagovať na legislatívne zmeny, výzvy a administratívne požiadavky EÚ. Vytvára sa tým situácia, v ktorej sú dostupné príležitosti formálne otvorené, no v praxi zostávajú pre časť lokálnych aktérov neprístupné. 

V tomto kontexte boli zo strany respondentov inštitúcií EÚ spomenuté aj perspektívne nástroje, vrátane digitálnych riešení, ktoré by mohli uľahčiť orientáciu v informáciách, zabezpečiť preklady a pomôcť s identifikáciou relevantných projektových príležitostí.

Slovenské špecifiká

Na úrovni Slovenska bola ako osobitná bariéra identifikovaná potreba naviazať financie na jednotlivé výzvy v špecifických programoch a zároveň nedostatok priameho transferu. Respondenti takisto poukazovali na nesúlad medzi rozsahom kompetencií, ktoré majú mestá, obce a kraje a objemom dostupných finančných zdrojov, čo sa často prejavuje na úkor realizácie klimatických opatrení.

Aj keď na úrovni EÚ existujú rozsiahle finančné zdroje, problémom býva spolufinancovanie, administratívna náročnosť a rozdielna pripravenosť samospráv tieto prostriedky čerpať. Z tohto pohľadu sa ako kľúčové neukazuje iba množstvo dostupných financií, ale najmä prístup k nim a schopnosť samospráv ich efektívne využívať. V niektorých prípadoch obce navyše narážajú na obmedzené právomoci alebo pravidlá, ktoré im neposkytujú dostatočnú flexibilitu pri realizácii opatrení.

Ďalšou významnou bariérou je nedostatok kapacít a odborných znalostí na implementáciu klimatických opatrení, najmä na úrovni menších miest a obcí. Klimatické projekty a energetická transformácia sú čoraz technickejšie a vyžadujú znalosť komplexných regulačných rámcov, schopnosť navrhovať energeticky efektívne riešenia a pripravovať kvalitné projektové dokumentácie. 

Pre menšie obce sa tieto nároky bez cielenej podpory menia na bariéru, ktorá znižuje ich schopnosť čerpať financovanie, plánovať investície a implementovať úspešné projekty z iných miest či obcí. 

Respondenti opakovane zdôrazňovali, že nestačí, aby politika formálne existovala, ale miestni aktéri o nej musia vedieť, rozumieť jej a hlavne mať dostatočné kapacity ju v praxi využívať. Bez systematickej podpory budovania kapacít na miestnej a regionálnej úrovni sa preto tieto požiadavky stávajú skôr prekážkou než nástrojom zmeny.

Na Slovensku sa osobitne prejavuje aj nedostatok dát na miestnej úrovni, ktoré by umožňovali kvalifikovanejšie rozhodovanie a efektívnejšiu implementáciu opatrení. Kým mnohé mestá a obce majú vypracované plány a stratégie, často s podporou externých spolupracovníkov (firiem či univerzít), samotná implementačná fáza naráža na praktické problémy. Viacerí respondenti zároveň poukázali na chýbajúcu kontinuitu v procese implementácie, či už v dôsledku politických zmien alebo personálnych obmien na príslušných oddeleniach.

Chýba vertikálna spolupráca

S finančnými a administratívnymi bariérami úzko súvisí aj potreba podpory z národnej úrovne. Zásadným systémovým problémom zostáva slabá vertikálna spolupráca medzi jednotlivými úrovňami správy (EÚ-štát-regióny-mestá a obce). 

Mnohé regionálne a miestne samosprávy síce pociťujú vysokú mieru zodpovednosti voči obyvateľom, no zároveň nemajú dostatočné zdroje ani administratívnu kapacitu. Ak národná úroveň neposkytuje regiónom a obciam stálu podporu, nevytvára stabilné legislatívne rámce a nevedie dialóg o reálnych potrebách území, lokálny potenciál ostáva nevyužitý. 

Na druhej strane, niektorí respondenti vnímajú nedostatok podpory zo strany štátu aj ako príležitosť, v ktorej môže miestna úroveň pôsobiť ako akýsi motor pokroku, a to najmä v situáciách, keď je národná politika menej naklonená klimatickým politikám, čo je v politickom kontexte V4 obzvlášť relevantné. 

Napokon klimatickú agendu často zatláčajú do úzadia iné politické priority. Samosprávy riešia množstvo naliehavých problémov v oblasti školstva, zdravotníctva, sociálnych vecí či cestnej infraštruktúry, čo je v krajinách V4 často zosilnené sociálnymi a regionálnymi nerovnosťami. V takto nastavenom politickom prostredí môže klimatická politika pôsobiť len ako akási „nadstavba“, najmä ak nie je politickým vedením jasne rámcovaná ako prínos pre kvalitu života a miestny rozvoj.

Faktory podporujúce klimatické opatrenia 

Úspešnosť zelenej transformácie v mestách a regiónoch spravidla závisí od kombinácie viacerých prvkov: politickej vôle, dostupnosti realistických alternatív, finančnej podpory a v neposlednom rade spolupráce i aktívneho zapojenia verejnosti. Ak sa tieto faktory stretnú, prechod ku klimatickej neutralite prebieha rýchlejšie, je stabilnejší a má vyššiu spoločenskú akceptáciu.

Kľúčovým predpokladom je dostatok politickej vôle na miestnej či regionálnej úrovni na implementáciu klimatických opatrení. Na tom sa zhodli respondenti z EÚ aj zo Slovenska. Navyše tam, kde miestni politici a političky vnímajú, že klimatické témy súvisiace s kvalitou života (napr. čistota ovzdušia, dopravné riešenia, adaptácia na horúčavy) majú i podporu verejnosti, sú motivovanejší presadzovať ambiciózne opatrenia a obhajovať ich aj v politicky citlivých kontextoch. 

Zároveň sa podľa niektorých respondentov na Slovensku ukazuje, že lokálni a regionálni predstavitelia si klimatickú agendu osvojujú najmä vtedy, keď sami pociťujú konkrétny problém, či už v súvislosti s klimatickou zmenou, alebo s ohrozením životného prostredia bezprostredne vo svojej blízkosti.

Druhým významným faktorom je existencia praktických alternatív, ktoré udržateľné správanie uľahčujú. Ak napríklad regióny či mestá ponúknu kvalitnú verejnú dopravu, prípadne možnosti zdieľanej mobility alebo zavedenie nízkoemisných zón, klimatické riešenia sa stávajú pre obyvateľov viditeľné i zrozumiteľné. 

Zároveň sa ukazuje, že opatrenia orientované na klímu môžu prinášať aj okamžité benefity v podobe vyššej bezpečnosti, lepšej kvality verejného priestoru či komfortnejšieho mestského prostredia. Klimatická politika tak prestáva pôsobiť abstraktne a nadobúda podobu konkrétnych zlepšení.

Napriek už spomínaným problémom s čerpaním finančných prostriedkov viacerí respondenti poukázali na dôležitosť alokovania financií na klimatické politiky a opatrenia. Obzvlášť na Slovensku respondenti uviedli význam fondov EÚ ako kľúčový prvok pri financovaní mnohých opatrení. 

Zároveň poukázali na to, že v mnohých mestách a obciach si ľudia začínajú uvedomovať aj finančné benefity, ktoré klimatické opatrenia prinášajú (napríklad v oblasti odpadového hospodárstva či energetickej efektívnosti), a takisto vnímajú aj tzv. cenu za nečinnosť, teda situáciu, keď nečinnosť pri realizácii opatrení v konečnom dôsledku vedie k vyšším finančným nákladom.  

Posledným faktorom, na ktorý poukázali respondenti, je spolupráca, najmä v podobe zapájanie regiónov, miest a obcí do medzinárodných sietí a platforiem. Tie im poskytujú priestor pre vzájomné učenie sa, výmenu skúseností a tiež lepší prístup k podpore na vyšších úrovniach (zvyčajne na úrovni EÚ) či financovaniu. Iniciatívy typu Covenant of Mayors, C40 alebo NetZeroCities umožňujú zdieľať skúsenosti, porovnávať výsledky a získavať technickú asistenciu. Zároveň však podľa niektorých respondentov je i výzvou, aby sa príklady dobrej praxe šírili krajinami Európy rovnomernejšie, pretože prenos poznatkov naráža na rozdiely medzi krajinami, regiónmi a mestami.

Kľúčom je zapojiť i občanov 

Zelená transformácia sa podľa respondentov nezaobíde bez toho, aby sa občania stali bežnou súčasťou rozhodovania. Najmä mestá a obce majú jedinečnú schopnosť komunikovať s občanmi priamo, zrozumiteľne a v kontexte ich každodenných potrieb. Takáto komunikácia je kľúčová pre budovanie verejnej podpory, posilňovanie legitimity klimatických politík a podporu zmien správania. 

Dôležité je pritom zohľadniť potreby skupín, ktoré môžu byť zmenami v oblasti klimatických a energetických politík zasiahnuté najviac. Samozrejme, nie sú to len uhoľné regióny. Keď regionálne a mieste samosprávy berú do úvahy zraniteľné skupiny (napr. nízkopríjmové domácnosti, marginalizované komunity, aktéri v sektoroch citlivých na klimatické dopady, ako je poľnohospodárstvo), rastie legitimita a klesá riziko odporu voči klimatickým opatreniam. 

V praxi však participáciu brzdia významné kapacitné a finančné limity. Kvalitne vedené participatívne procesy si vyžadujú pomerne náročnú organizáciu, facilitáciu, kompenzácie nákladov či zabezpečenie tlmočenia. Aj preto sa participácia často redukuje na formálne konzultácie s vybranými skupinami. 

Problémom bývajú takisto online konzultácie, ktoré sú neraz technické, jazykovo neprístupné a nedokážu osloviť širšiu verejnosť. Tieto prekážky obmedzujú skutočnú inkluzívnosť a vytvárajú nerovné prostredie, v ktorom sa dokážu efektívne zapájať najmä dobre personálne a finančne zabezpečené organizácie alebo experti a nie bežní občania. 

Podmienkou úspešnej participácie je i zapracovanie spätnej väzby od účastníkov. Participatívne procesy musia byť nastavené tak, aby bolo zrejmé, ako sa vstupy občanov premietnu do rozhodovania. 

Ak občania vidia, že ich účasť je len formálna a ich podnety sú ignorované, môže to mať širšie dôsledky vrátane oslabovania dôvery v demokratické inštitúcie a znižovania ochoty zapájať sa v budúcnosti. Preto viacero respondentov zdôraznilo, že participácia nemá byť symbolická, ale má viesť ku konkrétnym výsledkom a opatreniam. 

Zároveň viacerí respondenti dodali, že ak sú participatívne procesy navrhnuté a realizované správne, môžu sa stať silnými nástrojmi inklúzie a inovácií. Opakované, pravidelné zapájanie aktérov je takisto dôležité. Je síce časovo náročnejšie, no z dlhodobého hľadiska zvyšuje akceptáciu výsledných riešení a politík.

Za perspektívne nástroje respondenti označili deliberatívne formy participaácie, napríklad občianske zhromaždenia založené na náhodnom výbere účastníkov. Zároveň zdôraznili potrebu prispôsobovať metódy participácie konkrétnym skupinám a situáciám tak, aby každý mal reálnu možnosť prispieť do diskusie. Dve respondentky napríklad poukázali na to, že v prípade zapojenia zraniteľných a marginalizovaných komunít sa ako vhodnejšie ukazujú menšie formáty, akými sú fokusové skupiny.

Aby sa participatívne procesy stali skutočne inkluzívnymi, respondenti spomenuli viaceré opatrenia. Jedným z nich je vymenovanie tzv. „dôveryhodných zástupcov komunít“, ktorí majú rešpekt v rámci konkrétnych skupín a môžu pôsobiť ako sprostredkovatelia medzi verejnými orgánmi a občanmi. 

Ďalším opatrením sú finančné kompenzácie, poskytnutie starostlivosti o deti či logistická podpora, ktoré motivujú ľudí zúčastniť sa participatívnych procesov. Tieto na prvý pohľad drobné opatrenia pomáhajú znižovať bariéry účasti a zároveň vyjadrujú rešpekt k času a životnej situácii účastníkov. 

Respondenti poukázali na to, že vyššia angažovanosť v klimatických politikách sa môže pretaviť aj do iných oblastí. Zároveň ponúka obyvateľom možnosť angažovať sa vo svojej obci či komunite. Klimatické iniciatívy často fungujú ako vstupná brána k širšiemu občianskemu zapojeniu, napríklad prostredníctvom verejných konzultácií k strategickým dokumentom, participatívnych workshopov, komunitných projektov zameraných na energetickú efektívnosť či adaptačné opatrenia, alebo zapájania miestnych aktérov do rozhodovania o využívaní verejných zdrojov. 

Záver

Respondenti, ktorými boli odborníci a odborníčky na klimatickú a energetickú politiku i zástupcovia občianskej spoločnosti, identifikovali viaceré bariéry i možnosti rozvoja miestnych a regionálnych klimatických opatrení. Bariéry súvisia primárne s využívaním financovania takýchto projektov, obmedzenou administratívnou kapacitou, potrebou riešiť iné oblasti i nedostatočnou podporou zo strany štátu. Prekonanie týchto bariér vyžaduje posilnenie administratívnych kapacít i financií a vnímanie klimatických politík ako príležitostí, nie ako záťaže. Pretože len prostredníctvom dostatočných zdrojov, vzájomnej dôvery a inštitucionálneho posilnenia môžu mestá a regióny naplno rozvinúť svoj potenciál a reálne byť hnacími silami zelenej transformácie.

Zelená transformácia podľa respondnetov funguje najlepšie tam, kde sa stretáva politická vôľa realizovať klimatické politiky s verejným povedomím o dôležitosti takýchto opatrení. Funguje i tam, kde sú viditeľné praktické alternatívy (napríklad funkčná verejná doprava, funkčná zeleň v mestách) a kde sú mestá a obce podporené na národnej úrovni. 

V praxi to znamená, že klimatická neutralita je dosiahnuteľná vtedy, keď majú miestne samosprávy nielen vôľu, ale aj prostriedky konať, a keď klimatické opatrenia nie sú vnímané ako obmedzenie, ale ako zlepšenie každodenného života.

• Financované EÚ Next Generation EU prostredníctvom Plánu obnovy a odolnosti SR v rámci projektu č. 09I03-03-V04-00229. Viac informácií o projekte možno nájsť tu: https://fphil.uniba.sk/katedry-a-odborne-pracoviska/katedra-politologie/politologia/veda/lotrec/