Izrael dlhodobo považuje Irán za svoju existenčnú hrozbu. Netýka sa to len sily Teheránu ale aj proiránskych skupín v regióne (Hizballáh v Libanone, Hamas v Gaze, Islamské revolučné gardy v Iraku a Husíovia v Jemene) označovaných aj ako Os odporu. 

Po tom, čo 7. októbra 2023 militanti Hamasu v Izraeli zaútočili a zabili približne 1 200 ľudí, skončilo relatívne kľudné obdobie. Dva dni po tomto incidente 9. októbra 2023, izraelský premiér Benjamin Netanjahu vyhlásil, že Izrael zmení Stredný východ. Regionálni pozorovatelia však tomu nevenovali dostatočnú pozornosť a vyhlásenie považovali len za izraelskú rétoriku. 

Prvý náznak, že to Izrael myslí vážne, sa objavil už v októbri 2024, keď Izrael zasadil úder iránskej protivzdušnej obrane a zariadeniam na výrobu rakiet. Tohtoročný júnový útok potvrdil, že Izraelčania počas takmer 20 mesiacov prípravy urobili maximum pre potvrdenie pravdivosti Netanjahuoveho vyhlásenia. 

S čím kalkuloval Izrael pred útokom:

• Iránsky jadrový program bol dlhodobo predmetom sporu medzi obidvoma štátmi. Rôzni izraelskí predstavitelia v priebehu rokov vyhlasovali, že by sa radšej pokúsili zničiť iránsky jadrový program vojenskými prostriedkami, než aby Irán získal jadrové zbrane. Teherán už roky investuje do svojich vedeckých schopností a je predpoklad, že nestačí len poškodiť jadrové zariadenia, pretože iránska vedecká komunita dokáže pomerne rýchlo obnoviť jadrový program. 
• V Iráne sa nachádzajú nielen verejne známe ale aj tajné jadrové zariadenia, čo sťažuje úplné zastavenie jadrového programu vojenskými útokmi.
• Presné načasovanie útoku. Napätie na Strednom východe v posledných mesiacoch stúpalo a klesalo. Obzvlášť nebezpečný bod dosiahlo v októbri 2024, keď sa Izrael a Irán nachádzali v cykle útokov a protiútokov. Izrael si bol vedomý, že nesmie dlho otáľať, aby neprepásol vhodnú domácu a medzinárodnú klímu. 

Ciele a priebeh operácií Izraela a USA proti Iránu

V dňoch 12. až 24. júna 2025 uskutočnil Izrael spolu s USA dve operácie pod názvami Rising Lion a Midnight Hammer (ďalej spoločná operácia). Prvou otázkou, na ktorú analytici začali hľadať odpoveď od prvých minút po spustení spoločnej operácie, bola prečo teraz a čo ňou chcú Izrael a USA dosiahnuť. 

Odpoveď na prvú časť otázky „prečo teraz“ je potrebné hľadať v dvoch rovinách. Prvou je dlhodobé  stanovisko Izraela, že akonáhle Iránci prekročia určitú hranicu, Izrael zasiahne. Druhou sú informácie izraelských spravodajských služieb, podľa ktorých sa Irán blížil k svojmu cieľu vyrobiť vlastnú jadrovú zbraň oveľa rýchlejšie, než sa predpokladalo. 

Ciele operácií

Čo sa týka izraelskej operácie Rising Lion, tábola zameraná na dva vzájomne prepojené ciele:

1. čo najviac poškodiť iránsky jadrový program a 
2. oslabiť režim a vytvoriť prostredie na zmenu režimu Islamskej republiky. 

Hoci podľa dlhodobých vyjadrení izraelských politikov je hlavným cieľom Izraela zmeniť iránsky režim, bezprostredným cieľom júnovej operácie bolo čo najviac poškodiť iránsky jadrový program. Je však potrebné dodať, že obidva ciele sú vzájomne prepojené, pretože iránsky režim sa spolieha,  že ak bude vlastniť jadrovú zbraň, zlepší to jeho rokovacie podmienky v regionálnom aj svetovom merítku. 

Z toho vyplýva, že oslabenie alebo zničenie jadrového programu zároveň oslabuje a podkopáva režim. Zdecimovať čo najviac jadrový program Iránu, bol aj hlavný dôvod, prečo sa do spoločnej operácie zapojili aj USA svojou operáciou Midnight Hammer.

Priebeh operácie

Prvá fáza operácie začala oveľa skôr než samotný letecký útok. Ak chcel Izrael útočiť na iránske ciele bez zbytočných vzdušných bojov, musel si vybudovať nad Iránom vzdušnú prevahu. Prvý krok urobil už v októbri 2024 úderom proti iránskej protivzdušnej obrane a zariadeniam na výrobu rakiet. To mu umožnilo „vybudovať  približne 2 400 km dlhú superdiaľnicu“ z Izraela cez Sýriu a Irak k stanoveným cieľom v Iráne. 

Prelety na ciele ponad Sýriu boli bezpečné, pretože tá v súčasnosti nemá žiadne systémy protivzdušnej obrany ani letectvo. Čo sa týka Iraku, ten síce disponuje nejakými systémami protivzdušnej obrany vrátane pilotov, schopných lietať na stíhačkách F-16, ale ani iracké politické a ani vojenské velenie nebolo ochotné postaviť sa Izraelčanom. Izraelské vzdušné sily tak mohli bez obmedzení dopĺňať palivo nad Sýriou a mať dostatok času na pôsobenie nad Iránom, namiesto toho, aby museli použiť zbraňové systémy zo vzdušného priestoru Sýrie alebo Iraku. 

Takto sa podstatne zvýšila efektívnosť izraelských leteckých útokov. Už v skorých ranných hodinách prvého dňa operácie „Vychádzajúci lev“ Izrael zaútočil na kľúčové iránske jadrové a vojenské zariadenia. Podľa izraelského premiéra to bol „preventívny“ vojenský úder. Rozsiahlemu vzdušnému útoku predchádzala tajná operácia kománd Mossadu, ktoré rozmiestnili  zbraňové systémy s presným navádzaním v blízkosti iránskych stanovíšť rakiet zem-vzduch, zriadili základne útočných dronov neďaleko Teheránu a použili pokročilé technológie proti iránskym systémom protivzdušnej obrany. 

V prvých dňoch Izraelčania sústredili veľkú časť svojej palebnej sily na zariadenie na obohacovanie uránu v Natanzi, kde sa vyrába palivo ako aj štiepny materiál pre jadrové zbrane. Zasiahli aj oblasť blízko Esfahánu, kde sa nachádza veľa zásob rádioaktívneho materiálu. Do akej miery bol zničený resp. poškodený tretí objekt útoku vo Fordow, tvoriaci kritickú časť iránskeho jadrového programu, je stále nejasné, pretože je umiestnený hlboko pod zemou. Izrael si bol vedomý, že nemá dostatočné schopnosti na zničenie zariadení umiestnených hlboko pod zemou a jedinou krajinou, ktorá tieto schopnosti má sú USA. 

Ako dokázal premiér Netanjahu presvedčiť prezidenta Trumpa, aby sa USA zapojili do projektu nie je jasné, skutočnosťou je, že po viac ako týždni operačného pôsobenia izraelských síl sa k ním pripojili USA operáciou pod názvom „Polnočné kladivo“a trvajúcej takmer 20 hodín. 

Krátko po polnoci 21. júna 2025 vzlietlo z leteckej základne Whiteman v Missouri sedem bombardérov B-2 Stealth na spiatočnú misiu dlhú viac ako 22 000 km, aby na dve iránske jadrové lokality Fordow a Natanz dopravili štrnásť masívnych bômb typu GBU-57 MOP (Guided Bomb Unit / Massive Ordnance Penetrator)  každá s hmotnosťou 13 600 kg, familiárne nazývaných aj „bunker buster“. 

Na tretí cieľ, jadrové zariadenie v Esfaháne, bolo z americkej ponorky nachádzajúcej sa v regióne, odpálených štrnásť riadených striel Tomahawk. Podľa informácií Pentagonu sa na operácii zúčastnilo viac ako 125 lietadiel, od stíhačiek, ktoré sprevádzali bombardéry, až po flotily lietajúcich tankerov, ktoré ich počas misie dopĺňali palivom. Ďalšie bombardéry B-2 slúžili ako návnady a leteli v rovnakom čase smerom k Tichému oceánu. 

Jadrový komplex Natanz 

Jadrový komplex v Natanze bol hlavným zariadením iránskeho programu zameraného na obohacovanie uránu na menej ako 5 percent. Irán ho postavil v utajenom režime, ale koncom roka 2002 bolo odhalený. Komplex pozostával z dvoch častí, v podzemnej hale bolo nainštalovaných takmer 19 000 a v nadzemných priestoroch približne 700 centrifúg. V nadzemných priestoroch sídlilo hlavné iránske výskumné a vývojove zariadenie centrifúg, kde sa tiež produkoval  aj urán obohatený na 60 percent. 

Podľa ISIS (Institut for science and International Security) pri počiatočnom útoku na podzemný závod na obohacovanie uránu Izrael pravdepodobne použil typ zemného alebo dutinového penetrátora s kumulovaným nábojom, ktorého účinok prebieha v podzemí. To je dôvod prečo je málo viditeľný na satelitných snímkach. 

Jadrový komplex Natanz bol opätovne napadnutý skoro ráno 22. júna 2025, tentoraz Spojenými štátmi. Satelitné snímky ukazujú jeden prienik do podzemných časti komplexu, spôsobený GBU-57 MOP, ale podľa Ministerstva obrany USA na lokalitu zaútočili najmenej dva bombardéry s cieľom, aby druhá bomba prenikla do objektu cez ten istý prienikový otvor. 

Obohacovací závod Fordow

Zariadenie bolo sprevádzkované začiatkom roku 2000 ako tajné miesto na výrobu uránu na výrobu zbraní z menej ako päť percent obohateného uránu, ktorý sa mal následne vyrábať v oveľa väčšom obohacovacom závode v Natanze. Pri leteckom údere skoro ráno 22. júna 2025 Spojené štáty zhodili dvanásť malých bômb typu MOP na haly na obohacovanie uránu umiestnené hlboko pod zemou. 

Bombardovanie bolo zamerané na dva pravdepodobne najzraniteľnejšie body objektu. Prvým bola „vetracia šachta“, ale podľa odborníkov ide skôr o prepracovanejšiu štruktúru chodieb, ktoré spájajú prvé podzemné podlažia s centrálnou chodbou vedúcou do dvoch hlavných podzemných hál, v ktorých sa nachádza zariadenie aj centrifúgy. 

Druhým bolo zariadenie umiestnené hlboko pod zemou, kde by malo dochádzať k výrobe vysoko obohateného uránu (20 percent uránu 235 alebo viac), dokonca aj uránu na výrobu jadrových zbraní (viac ako 90 percent uránu 235). Podľa odborníkov na satelitné snímky je zariadenie pravdepodobne vážne poškodené alebo zničené.

Jadrový komplex v Esfaháne

Rozsiahly jadrový areál v Esfaháne zahŕňa zariadenie na konverziu uránu a výrobu paliva, sklady prírodného a obohateného uránu a zariadenia na výrobu kovového uránu. V severnej časti sa nachádza aj tunelový komplex, ktorý je súčasťou jadrového areálu postaveného okolo roku 2005 a upravovaného v rokoch 2020/2021. 

Irán pôvodne deklaroval MAAE tunelový komplex ako priestor na uskladnenie citlivých materiálov a zariadení v prípade útoku a na vykonávanie malých konverzných prác. Komplex v Esfaháne sa stal terčom útokov počas operácie celkom trikrát, dvakrát Izraelom a raz Spojenými štátmi. Pri prvom útoku 14. júna 2025 došlo k poškodeniu komplexu na konverziu uránu, ale nie s vážnymi dôsledkami. Druhý útok bol uskutočnený v noci z 20. na 21. júna 2025. Podľa MAAE boli spôsobené rozsiahle škody, ale zariadenia, na ktoré bol zameraný útok, nepredstavovali „žiadne riziko kontaminácie mimo areálu“. 

Okrem týchto troch zariadení bol terčom útokov aj výrobný závod centrifúg TABA/TESA v Karadži, ktoré vyrábalo komponenty centrifúg. Na toto miesto Izrael po prvýkrát zaútočil dronom už v júni 2021 počas izraelskej kampane zameranej na narušenie výroby a montáže centrifúg v Iráne. Satelitné snímky zo 17. júna 2025 ukazujú, že takmer celý komplex bol pri náletoch zničený. 

Reakcie na spoločnú operáciu Izraela a USA

Izrael

Reakcie z Izraela naznačujú, že izraelská verejnosť prevažne podporuje vojenskú konfrontáciu s Iránom a že všetky predchádzajúce nezhody (rukojemníci, vojna v Gaze, sporný návrh zákona o oslobodení ultraortodoxných Izraelčanov od vojenskej služby) boli zatienené týmto kľúčovým momentom a odsunuté na vedľajšiu koľaj. Zdá sa, že Netanjahuova domáca pozícia sa útokmi výrazne upevnila.

Keď dnes analyzujeme výsledky vojenských útokov, k jednému z najväčších úspechov Izraelu je potrebné zaradiť aj likvidáciu riadiacich a veliacich štruktúr iránskych ozbrojených síl. Týmto krokom sa im podarilo nielen narušiť jadrový program Iránu a jeho vojenskú reakciu voči Izraelu, ale ich likvidáciou izolovala iránskeho najvyššieho vodcu ajatolláha Chamenejiho a núti ho pracovať s úplne novou skupinou ľudí, ktorých dobre nepozná.

V tomto kontexte sa vynára aj otázka, prečo Izrael nezlikvidoval aj Najvyššieho vodcu. Jednou z možnosti je, že to nebolo v záujme USA a druhou, možno pravdepodobnejšou, že likvidáciou Chamenejiho najbližších spolupracovníkov ho odsúdili na „postupnú izoláciu“. 

USA

Oveľa väčšie turbulencie a rozporuplnejšie reakcie vyvolala vojenská podpora izraelskej operácie proti Iránu v USA a to nielen v demokratickom ale aj v republikánskom sektore. Útok rozdelil aj Trumpovo hnutie MAGA, ktorého mnohí významní predstavitelia boli zásadne proti ďalšej americkej vojne na Strednom východe a  prezidentov počin považujú za zradu ideálov, s ktorými vyhral voľby „Make America Great Again “. 

Európa a Turecko

Z analýzy pozície Európy v celom procese protiiránskej operácie  vyplýva „klesajúci, ak nie okrajový vplyv“ európskych mocností v regióne. Európski lídri neodhalili stratégiu oboch protagonistov operácie, resp. ich najväčší spojenec USA im ani hmlisto nenaznačil, čo zamýšľa.

Prezident Trump ich najprv zmiatol svojou ostrou rétorikou ohľadom leteckých útokov, z ktorej vychádzalo, že Amerika v priebehu niekoľkých dní vstúpi do vojny s Iránom po boku Izraela, na čo európski lídri reagovali výzvou na pokoj, zdržanlivosť, rešpektovanie medzinárodného práva a jadrovú bezpečnosť, aby ich 19. júna 2025 Biely dom prekvapil vyhlásením, v ktorom naznačil, že prezident začína byť zdržanlivý v otázke vojenskej akcie.

Zarážajúce na tom je to, že to bolo len niekoľko hodín pred začiatkom bombardovania. Znamená to, že európske a britské výzvy na deeskaláciu boli ignorované a údajní spojenci Ameriky boli vylúčení z vojenského procesu. Najpotupnejšie pre európskych lídrov je však to, že prezident Trump aktívne využíval diplomatické úsilie svojich „európskych priateľov“, aby oklamal Irán a priviedol ho k presvedčeniu, že žiadny útok zo strany USA nehrozí. 

Rozpačité reakcie európskych politikov zároveň naznačujú, že s najväčšou pravdepodobnosťou nemali o príprave útoku žiadne, resp. dostatočné informácie. Jedným z dôvodom mohla byť rozpoltenosť Európy vo vzťahu ku Gaze ako aj to, že sa obe krajiny obávali prezradenia scenára operácie, keďže EÚ je najväčším donorom pomoci pre Gazu a konflikt rezonuje v celej európskej politike.

Podobné poníženie zažilo aj Turecko, ktoré obrátilo svoj hnev na tradičného regionálneho rivala Izrael. Turecká vláda ostro odsúdila izraelský útok na Irán a považuje ho za provokáciu v rámci izraelskej „strategickej politiky destabilizácie“ v regióne. Reakcie Turecka a Európy svedčia o tom, že Izraelu a USA sa podarilo operáciu utajiť. 

Arabský svet – oficiálne vyhlásenia verzus  strategická realita

Reakcia arabského sveta odhaľuje priepasť medzi verejnými postojmi ich vlád a strategickými kalkuláciami. Vyhlásenia arabských lídrov oficiálne podporili iránsku suverenitu a postavili sa proti izraelskej agresii, avšak ich praktická spolupráca hovorí o niečom inom. 

Dobrým príkladom toho, ako sa zmenila tradičná regionálna dynamika je Jordánsko, ktoré hrá rozhodujúcu rolu pri zachytávaní iránskych dronov a rakiet. Toto širšie regionálne preskupenie možno pozorovať aj v kedysi najdôležitejšom regionálnom spojencovi Iránu, Sýrii. Súčasná slabosť Damasku a jeho účinné odstránenie z iránskej osi znamená, že tradičné iránske trasy pašovania zbraní boli narušené a počas izraelskej operácie predstavoval sýrsky vzdušný priestor pre Izrael menej komplikácií.

Medzi krajinami regiónu existuje aj iný názor. Ten spočíva v obave možnej eskalácie  a prelievania problémov do jednotlivých krajín regiónu. Nedôverujú Netanjahuovej vláde a úroveň ich vzájomnej spolupráce sa tentoraz zdá byť nižšia než počas iránskych útokov dronmi pred rokom. Experti na región sa zhodujú, že vyhlásenia tohto druhu, ktoré sa objavili po amerických útokoch, neboli ani tak kritikou samotných útokov, ako skôr obavami z toho, čo bude nasledovať, vrátane potenciálnych útokov na ich územia.

Asi najviac pertraktovanou otázkou je, čo sa stane s geopolitickou rovnováhou síl v regióne. Arabské štáty tradične nesúhlasia s existenciou jedného silného hegemóna a nevyriešená ostáva aj otázka Gazy. Vojna tam stále prebieha, humanitárne utrpenie je stále obrovské a Hamas má stále izraelských rukojemníkov. Bez ohľadu na výsledok v Iráne sa medzinárodný tlak na riešenie situácie v Gaze vráti.

Kľúčoví partneri v regióne, ako sú Saudská Arábia a Spojené arabské emiráty, sa snažili o užšie vzťahy s USA a dokonca aj o ich obranné záruky. Otázne je, či sú tieto krajiny ochotné „podriadiť sa“ USA, alebo by chceli väčšiu slobodu rozhodovania sa v rámci regiónu.

Čína a Rusko

Prekvapujúco vlažné reakcie zazneli v prvých dňoch operácie z Číny a Ruska. Obe krajiny síce verbálne  odsúdili konanie USA, ale vyhli sa akémukoľvek náznaku vojenskej pomoci. Oveľa zložitejšie bude nájsť odpoveď na otázku, aká bude rola Číny a Ruska po zastavení konfliktu.

Irán je pre obidve krajiny dôležitým partnerom. Pre Rusko je kľúčovým dodávateľom dronov a inej munície pre ruskú vojnu na Ukrajine a Čína dováža zhruba 90 percent všetkého iránskeho exportu ropy. Hoci obe krajiny vyzvali na mier, v posledných dňoch prijali vysokopostavených iránskych predstaviteľov a odsúdili útoky Spojených štátov, ale ani jedna z nich nepodnikla konkrétne kroky na podporu Iránu. 

Irán

Prvé reakcie iránskych predstaviteľov po precitnutí z izraelskom útoku a ochabnutí paniky zo straty popredných vojenských a vedeckých kapacít boli viac politické než vojenské. Iránsky najvyšší vodca Alí Chameneí vo svojom rannom posolstve národu bezprostredne po útoku uznal, že následky izraelského útoku boli vážne a sľúbil „tvrdú reakciu“.

Počiatočná vojenská reakcia Iránu však bola minimálna, keď Irán reagoval len vypustením približne 100 dronov. Podobne Irán reagoval aj po amerických útokoch, keď odpálil malý počet rakiet na najväčšiu americkú leteckú základňu na Strednom východe Al Udeid v Katare (sídli tam aj predsunuté veliteľstvo US CENTCOM).

S najväčšou pravdepodobnosťou bol tento útok na najviac opevnený americký vojenský cieľ v dosahu Iránu naplánovaný narýchlo a kalibrovaný tak, aby poskytol priestor na deeskaláciu a zároveň umožnil režimu zachovať si tvár pred domácimi voličmi.

Asi najdôležitejšou príčinou tejto slabej reakcie je výrazné zhoršenie štruktúry velenia a riadenia iránskeho režimu potom, čo Izrael zabil značnú časť jeho vysokého velenia vrátane veliteľov Zboru islamských revolučných gárd (IRGC) a jednotiek Al-Kuds, ktorí dohliadali na iránske ofenzívy balistických rakiet a dronov proti Izraelu.

To však neznamená, že Irán bol porazený. Zástupca veliteľa CENTCOM, viceadmirál Brad Cooper, na vypočutí pred senátnym výborom pre ozbrojené sily povedal, že Irán môže byť „oslabený“ a „degradovaný“, ale stále si zachováva „značné taktické schopnosti“. Americké velenie v regióne si uvedomuje, že približne štyridsaťtisíc amerických vojakov rozmiestnených v Bahrajne, Egypte, Iraku, Izraeli, Jordánsku, Kuvajte, Katare, Saudskej Arábii, Sýrii a Spojených arabských emirátoch, môže byť kedykoľvek vystavené tak fyzickým ako aj kybernetickým hrozbám.

Prvá vážna politická reakcia prišla až po začatí amerických útokov na iránske jadrové zariadenia Fordo, Natanz a Esfahán, keďiránsky parlament schválil opatrenie na uzavretie Hormuzského prielivu. Či ho nakoniec Najvyššia iránska rada národnej bezpečnosti a najvyšší vodca ajatolláh Alí Chameneí schvália, je zatiaľ nejasné.

Prieliv, oddeľujúci Irán a Omán, spája záliv s otvoreným oceánom a je jedným z najdôležitejších ropných uzlov na svete cez ktorý prechádza približne 30 percent svetových námorných dodávok ropy. Jeho uzavretie by mohlo viesť k ešte väčšej eskalácii napätia v regióne a je málo pravdepodobné, že by sa Irán v konečnom dôsledku na taký krok odvážil. 

Ako sa vyvinie situácia v Iráne, sa môžeme v súčasnosti len dohadovať, ale je len malá pravdepodobnosť, že Irán podpíše „bezpodmienečnú kapituláciu“ a rýchlo ukončí tento konflikt, ako to po skončení operácie požadoval prezident Trump.

Oveľa pravdepodobnejším scenárom bude, že sa Irán pokúsi prečkať súčasné, pre neho nepriaznivé obdobie s čo najmenšími „stratami“ a pokúsi  sa nejakým spôsobom vrátiť do hry, aby si po tomto ponižujúcom neúspechu zachránil vlastnú tvár.

Je potrebné zdôrazniť, že bez ohľadu na škody, ktoré boli spôsobené iránskemu jadrovému programu, Irán si zachoval vedomosti potrebné na obnovenie operácií a teraz môže byť v pokušení pokračovať vo výrobe bomby a tak odradiť potenciálnych protivníkov od útokov.  Inými slovami, vzdušná sila nemôže ukončiť hrozbu – môže ju iba oslabiť alebo obmedziť. Irán sa spolieha, že ani Izrael a ani Spojené štáty nebudú riskovať nasadenie pozemných síl do Iránu, aby si ešte viac nepokazili svoju reputáciu v samotnom Iráne a v regióne. 

Možné riešenia z pohľadu súčasných iránskych lídrov

Súčasná konfrontácia medzi Iránom a Izraelom narúša rovnováhu síl na Strednom východe. Roky prevládal medzi analytikmi názor, že medzi oboma krajinami existuje voľná rovnováha teroru, pričom konvenčná vojenská výhoda Izraela je viac-menej brzdená nekonvenčnými aktívami Iránu, najmä jeho raketovými a bezpilotnými programami a podporou násilných neštátnych aktérov v celom regióne.

Irán sa vyhráža zablokovaním Hormuzského prielivu, cez ktorý sa denne prepravuje približne 20 percent svetovej ropy. Bola by to však veľmi riskantná možnosť aj pre samotný Irán, pretože by mohla vyvolať ďalšiu americkú reakciu. Po vôli by to nebolo ani štátom Perzského zálivu, z ktorých niektoré doteraz (aj keď len mierne) kritizovali Izrael. Mohlo by to spôsobiť aj napätie s Čínou, ktorá je závislá od dovozu ropy z Perzského zálivu. A nakoniec, negatívne by to ovplyvnilo aj veľmi krehkú iránsku ekonomiku.

Ďalšou možnosťou by mohli byť kybernetické útoky. Irán sa stal silnou kybernetickou mocnosťou a má schopnosť spôsobiť vážne škody, najmä útokmi na kritickú infraštruktúru, napr. vodné systémy. Aj táto možnosť by sa mohla v konečnom dôsledku obrátiť proti nemu samotnému. S veľkou pravdepodobnosťou by to vyvolalo neúmerne silné protireakcie, či už v kybernetickej alebo materiálnej oblasti. Navyše samotný Irán v súčasnosti trpí veľkým nedostatkom pitnej vody, predovšetkým v Teheráne a v jeho okolí.

Väčšina analytikov sa prikláňa k scenáru, že Irán bude aj naďalej pokračovať vo svojej stratégii  čo najrýchlejšieho získania jadrových zbraní. To by však nasvedčovalo tomu, že škody na jadrovom výskume po júnových útokoch neboli devastujúce.

Aj tento scenár má svoje úskalia, pretože Irán čelí vojensky vyspelejšiemu Izraelu podporovanému USA a niektorými ich spojencami a to aj s tichou podporou niekoľkých arabských mocností, úplne sám. Jeho Os odporu (Hamas, Hizzballáh, Husíovia a Islamské revolučné gardy) bola zdecimovaná ešte pred začiatkom operácie.

Je tiež málo pravdepodobné, že by podpora prišla odinakiaľ. Čína sa chce vyhnúť zapleteniu do vojen na Strednom východe a tiež si cení svoje čoraz bližšie vzťahy s iránskymi rivalmi v Saudskej Arábii a Spojených arabských emirátoch. A hoci sa Rusko možno viac obáva vyhliadky na oslabenie Iránu ako Čína, nebude riskovať svoje, hoci v súčasnosti značne pošramotené, vzťahy s Trumpovou administratívou, Izraelom a štátmi Perzského zálivu tým, že by ponúklo viac než len obmedzenú podporu.

V priebehu operácie a tesne po nej sa objavili aj prvé náznaky možností využiť vzniknutú situáciu na vnútropolitické zmeny v Iráne. Medzi prvými reagoval na možnosť prevziať moc po Alí Chameneím iránsky exilový „korunný princ“ Reza Pahlaví. Syn šacha zosadeného počas revolúcie v roku 1979 vyhlásil, že je pripravený viesť po zmene režimu prechod Iránu k demokracii a vyzval Západ, aby plne podporil túto zmenu. Prekvapujúco však ani svetoví a ani regionálni lídri možnosť zmeny režimu dostatočne nepodporili. Reza Pahlaví reagoval, že by to bola chyba, ak by USA a európske mocnosti hodili Chámeneímu „záchranné lano“. „Myslieť si, že tento režim sa niekedy stane rozumným, je nesprávne. Najväčšou chybou v analýze (minulosti) je myslieť si, že môžeme tento režim prinútiť, aby sa stal rozumným, aby sme potom mohli rokovať… rokovania sú márne, pretože tento režim opakovane dokázal, že svoje správanie nikdy nezmení.“ 

Budúce vyhliadky

Spojené štáty a ani Izrael nezverejnili konečné hodnotenie dôsledkov útokov, podľa uniknutých informácií z Pentagónu sa vraj nepodarilo spomaliť iránsky jadrový program o viac ako šesť mesiacov. Je potrebné tiež dodať, že nie všetky jadrové lokality boli napadnuté a pri lokalitách umiestnených hlboko pod zemou bude potrebný ešte dlhší čas na objektívnejšie posúdenie škôd. 

Napriek stálym nejasnostiam o rozsahu škôd na iránskom jadrovom programe, priebeh operácie nasvedčuje tomu, že bez pomoci zvnútra by Izraelčania len ťažko dosiahli také výsledky, aké sa im podarili. Infiltrovať agentov Mossadu na územie Iránu ako aj operátorov špeciálnych jednotiek a ich nasadenie do operácie by bolo nemysliteľné, pokiaľ by neexistovala tolerantná atmosféra v samotnom Iráne.

Uvedomoval si to aj Izrael, ktorý sa počas operácie vyhol útokom na nevojenské ekonomické ciele. Nesnažili sa odstaviť iránsky ropný a plynárenský priemysel, čo by mohlo vyvolať ťažko predvídateľné rekcie najväčšieho dovozcu iránskej ropy na svete Číny, ale aj samotného amerického prezidenta, ktorý chce, aby boli pre Američanov dostupné lacné ceny benzínu.

Rozhodnutie Donalda Trumpa pripojiť sa k aktivite Izraela bombardovať iránske jadrové zariadenia má aj „európsku dimenziu“. Spočíva v ignorancii tradičných európskych spojencov Ameriky zo strany prezidenta Trumpa. Môžeme sa len dohadovať, čo bolo v pozadí tohto rozhodnutia. Najabsurdnejšie na tom všetkom však nie je poznanie, že prezident Trump ignoroval svojich európskych kolegov, ale že ich použil ako obrovské geopolitické návnady, aby oklamal Irán a prinútil ho myslieť si, že útok nie je bezprostredný. 

Predpovedať bezpečnostné vyhliadky regiónu do budúcnosti je v súčasnosti veľmi zložité. Ak sa potvrdí, že škody na jadrovom programe Iránu neboli devastačné a nepodarí sa ani vyrokovať obojstranne prijateľné dohody, môžeme vo veľmi krátkej dobe očakávať podobnú operáciu.  Izrael si je vedomý, že len USA majú schopností zničiť zariadenia umiestnené hlboko v podzemí a bude sa snažiť presvedčiť prezidenta Trumpa, aby USA pokračovali vo vojne proti Iránu s cieľom dosiahnuť úplné zničenie jadrového programu – alebo zmenu režimu, ktorú mnohí považujú za želaný cieľ Izraela.

Aký bude ďalší vývoj bude závisieť od prezidenta Donalda Trumpa a najvyššieho vodcu ajatolláha Alího Chámaneího a ich úsudku o najlepšej voľbe riešenia.