Viac ako pol storočia sa zdalo, že zbaviť sa dynastie Asad je nemožné. Rozsiahly bezpečnostný aparát, brutálne použitie sily proti odporcom a mocní spojenci (Rusko, Irán a Hizballáh) boli základnými piliermi vládneho systému.

Systém odolal viacerým povstaniam, bezprecedentnej  občianskej vojne s obrovskými obeťami a na istý čas aj strate kontroly nad veľkou časťou krajiny. Už pred desiatimi rokmi mal Asadov režim blízko ku kolapsu, keď stratil kontrolu nad severovýchodnou časťou krajiny a  kontrolu nad veľkou časťou krajiny sa mu podarilo získať späť až v závere roka 2016 sa za pomoci ruského letectva a militantnej skupiny Hizballáh so sídlom v Libanone. Odvtedy sa konflikt v Sýrii zmenil na statický, pričom povstalci sa väčšinou obmedzovali len na ovládnutie území, ktoré neboli pre vládny režim veľmi zaujímavé.

Aj v novembri 2024 bola pozornosť odbornej i laickej verejnosti sústredená na izraelsko-palestínsky konflikt a vývoj v Sýrii unikal svetovej pozornosti. Väčšina pozorovateľov brala aktivity sýrskych povstaleckých skupín v kontexte vývoja po roku 2016 a ich aktivity hodnotila ako snahu „nedostať sa do zabudnutia“.

Desaťdňová prekvapivá ofenzíva povstalcov naprieč krajinou a nečakane rýchla kapitulácia  vládnych vojenských síl ukázala, že doterajší režim stál na hlinených nohách. Povstalci  na čele s Hayat Tahrir al-Sham (ďalej HTS) obsadili hlavné mesto Damask a bez boja prevzali moc.

Úžasný sled udalostí, ktorý umožnil HTS zvrhnúť sýrsky režim, mal mnoho príčin, vrátane dramatickej izraelskej dekapitácie sýrskeho spojenca Hizballahu a erózie iránskej moci. Bezprecedentne rýchla kapitulácia Asadovej armády  zase potvrdil dlhodobé skúsenosti, že aj armády, vyzerajúce navonok ako silné, ak sú vnútorne krehké, zrútia sa veľmi rýchlo. 

Najvážnejšie príčiny pádu režimu prezidenta Baššára al-Asada

Bezpečnostní analytici sa zhodujú v názore, že nie vždy je možné predvídať načasovanie kolapsu režimu, ale existujú príznaky, z ktorých sa dá vydedukovať, či sa k nemu režim blíži. Medzi tie najdôležitejšie patria etnické vylúčenie v rámci existujúceho režimu, všadeprítomná korupcia, ale predovšetkým strata zahraničných podporovateľov režimu. 

Etnické vylúčenie. V občianskych vojnách s etnickým rozmerom je takmer pravidlom, že vládne sily pochádzajú z jednej skupiny a rebeli z inej. Tento princíp sa neskôr prenáša aj do budovania nových armád, ktoré sú najčastejšie vytvárané z rovnakých etnických skupín, z ktorých pochádzajú lídri zmien. Obsadzovanie rozhodujúcich pozícií podľa takého princípu má síce v počiatočnom štádiu svoje výhody (väčšia súdržnosť a lojalita), ale nevyhnutne to postupne vyvoláva nevôľu medzi zainteresovanými  skupinami. 

V Sýrii bolo asi 70 percent všetkých vojakov a 80 percent všetkých dôstojníkov  členmi  Asadovej sekty alavitov a to aj napriek tomu, že táto skupina tvorila len 13 percent populácie. Dominancia alavitov bola  takmer úplná  v republikánskej garde, ktorej navyše velil jeden z Asadových bratov. Nakoniec sa ukázalo, že nealavitskí vojaci v nižších hodnostiach neboli ochotní zomierať za režim, ktorý ich nereprezentoval.

Korupcia. Korupcia je silný korozívny prostriedok, ktorý postupne nahlodáva každú armádu. Slabé vlády si často nemôžu dovoliť platy potrebné na kúpu lojality svojich síl. Radšej tolerujú alebo nevedomky podporujú prejavy korupcie. Aj sýrska armáda bola prešpikovaná korupciou, od vymáhania drobných úplatkov od vodičov áut prechádzajúcich cez kontrolné stanovištia až po multimiliardový  podnik na výrobu a predaj drogy captagon (nelegálny amfetamín), nazývanou tiež aj droga chudobných. 

Strata zahraničných podporovateľov. Väčšina poprevratových režimov zvyčajne potrebuje zahraničnú pomoc pri udržiavaní kontrolovaného územia a keď sa táto pomoc z rôznych dôvodov skončí, dochádza k postupnému rozvratu armády a aj samotného režimu. Prudké zníženie zahraničnej podpory bolo bezprostrednou príčinou kolapsu aj sýrskej armády. Rusko sa už takmer tri roky angažuje na Ukrajine a jeho letectvo nedokázalo zopakovať záplavu náletov, ktoré zachránili Asada v roku 2015. Hizballáh čelil tvrdým izraelským útokom v Libanone a už nedokázal poskytovať taký počet bojovníkov, aký mal kedysi. 

Vývoj situácie v Sýrii bezprostredne po kolapse Asadovho režimu

Sýria posledných rokov je ukážkovým príkladom postupného rozkladu v súlade s vyššie spomínanými príčinami. Sýrsky štát (rovnako jeho armáda) bol krehký, rokmi sužovaný korupciou a v poslednom období s minimálnou vonkajšou podporou. Je preto namieste tvrdenie expertov, že nebolo pozoruhodné, ako rýchlo režim padol, ale ako dlho dokázal vydržať. 

Protiasadovská „koalícia“ vznikla spontánne v rôznych častiach Sýrie a s rôznymi cieľmi. Jediné, čo ich spájalo bolo snaha o zbavenie sa Asada. (tab.1) Ich víťazná eufória sa však veľmi rýchlo zmenila na „zatiaľ“ politický boj o získanie čo najvýhodnejšej pozície v novovznikajúcom vládnom systéme. 

Súperiace skupiny	Ciele
Asadova vláda a ju podporujúce sily (vrátane Ruska a Iránu)	Zachovať a rozšíriť kontrolu režimu
Hayat Tahrir al-Sham a spojenci	Zvrhnúť Asada; nastoliť islamistický režim
USA a spriaznená sýrska opozícia (napr. SDF)	Bojovať proti Islamskému štátu (IS); podporovať sýrskych Kurdov; postaviť sa proti silám spojeným s Asadom
Skupiny podporované Tureckom (napr. SNA)	Bojovať proti kurdskej prítomnosti a autonómii v Sýrii
Sýrski Kurdi a príbuzné skupiny	Vytvoriť autonómny kurdský región; čeliť Turecku a spojeným silám; bojovať proti IS s podporou USA
Islamský štát (IS)	Zvrhnúť Asada; založiť islamský kalifát

Tab. 1: Skupiny bojujúce o kontrolu v Sýrii

Konsolidácia v novej realiteNajzložitejším problémom postasadovskej konsolidácie Sýrie je okrem kreovania politických štruktúr, predovšetkým vytváranie nových sýrskych vojenských síl. Celý proces je o to zložitejší, že v každom momente môže vyvolať sektárske napätie a vyvolať novú destabilizáciu Sýrie. 

Prvým krokom, ako predísť takému scenáru, malo byť zvolanie Konferencie sýrskeho národného dialógu, avšak začiatkom januára sýrsky minister zahraničných vecí Asaad al Shaibani oznámil, že dočasná vláda vedená HTS odložila spomínanú konferenciu. 

Podľa jeho vyjadrení, dôvodom odloženia je snaha dočasnej vlády rozšíriť prípravný výbor konferencie tak, aby zahŕňal zástupcov zo všetkých segmentov spoločnosti a geografických oblastí. Oveľa pravdepodobnejším dôvodom nezvolania je to, že za súčasného stavu vývoja v krajine môže HTS implementovať zmeny vo vláde bez konsenzu reprezentatívnej sýrskej konferencie o národnom dialógu. Vybudovanie „novej demokratickej Sýrie tak nebude vôbec jednoduché“.

Vodca HTS Abu Mohammed al Jolani začal hneď po obsadení Damasku s upevňovaním politickej a vojenskej kontroly HTS v dočasnej sýrskej vláde. HTS si najprv zaistili kontrolu nad kľúčovými civilnými a bezpečnostnými službami a následne prevzali kontrolu nad sýrskym štátnym médiom SANA a miestnymi policajnými zložkami, čo im umožnilo šíriť a presadzovať oficiálne vládne nariadenia.

V ďalšom kroku HTS obsadilo ministerské pozície lojálnymi ľuďmi a s cieľom zabezpečiť počas kritického prechodného obdobia pozície potrebné pre formovanie politík a prípravu novej sýrskej ústavy.

Sýrske médiá informovali, že dôstojníci slobodnej sýrskej armády (FSA) získajú „špeciálny štatút“ v sýrskej armáde, čo naznačuje, že HTS bude naďalej uprednostňovať lojalistov a upevňovať kontrolu HTS nad sýrskym vojenským a obranným aparátom. Sýrsky portál Al Watan s odvolaním sa na nešpecifikované zdroje 13. januára 2025 informoval, že predstavitelia sýrskeho ministerstva obrany sa dohodli na štruktúre nového sýrskeho obranného aparátu založeného na dobrovoľníkoch tiež s „väčšinou“ ozbrojených frakcií vrátane Sýrskej národnej armády podporovanej Tureckom (ďalej SNA).

Najväčšou prekážkou pre HTS sú rozdielne záujmy dvoch najvplyvnejších síl, už spomínanej SNA a Sýrskych demokratických síl podporovanými USA (ďalej SDF). Už niekoľko dní po páde Asadovho režimu začali medzi nimi prvé ozbrojené zrážky na severovýchode Sýrie a tie naďalej pretrvávajú. 

Problém nevyriešilo ani stretnutie predstaviteľov HTS s predstaviteľmi SDF koncom decembra 2024. Podľa strohých vyjadrení aktérov stretnutia diskutovali iba o „vojenských otázkach“, z čoho sa dajú dedukovať dva závery. 

Po prvé, že HTS sa snažilo presvedčiť predstaviteľov SDF, aby súhlasili s „rozpustením“ ich ozbrojených zložiek do vytváraných armádnych síl, čo SDF odmietajú a po druhé, že žiadna zo strán nepredpokladala dosiahnutie dohody pri prvom rokovaní a tak ho možno chápať skôr ako „predbežné stretnutie“, ktoré by malo pripraviť pôdu pre budúci dialóg medzi HTS a SDF.

Nezvolaním Konferencie sýrskeho národného dialógu  sa HTS odhodlala na riskantný krok, ktorý môže viesť k rozpolteniu sýrskeho politického spektra a umožniť konsolidáciu proasadovských skupín. 

Okrem tejto animozity medzi SNA a SDF je tu pre HTS aj hrozba prepuknutia sektárskeho násilia v prípade, že náboženské a iné menšiny budú pociťovať málo rešpektu od dočasnej vlády (kresťania, aláviti, šiiti, drúzi, …). Už koncom decembra 2024 oznámila začatie ozbrojeného odporu proti dočasnej vláde pod vedením HTS skupina „Sýrsky ľudový odpor“. Informácie o jej aktivitách sú veľmi nejasné a bezpečnostní analytici ju podozrievajú, že si na svoje konto pripisuje aktivity libanonskému Hizballáhu alebo skupín pašerákov. 

Ďalšou odštiepeneckou skupinou je „prápor Sayf al Bahr“, ktorý sa sformoval 3. januára 2025 po odchode z HTS. Skupina obvinila vodcu HTS Ahmeda al Shara, že zbavil HTS jej „islamského charakteru a pracoval na jej rozpustení v mene sekulárneho občianskeho štátu.“

Zdá sa, že prápor Sayf al Bahr je prvou organizovanou opozičnou frakciou, ktorá zbehla z HTS. Vo svojom vyhlásení z 11. januára 2025 oznámili „začiatok bojov“ proti silám pod vedením HTS a vyzvali Sýrčanov, aby zabránili svojim synom vstúpiť do novej sýrskej armády a aby odmietli nacionalizmus a sekularizmus. Obvinenia zo sektársky motivovaných útokov môžu vytvoriť nebezpečný okruh skupín, ktoré sa odmietnu odzbrojiť z obáv o svoju bezpečnosť. Väčšina týchto skupín sa aktivizuje najmä  pozdĺž sýrskeho pobrežia.

Napriek snahám dočasnej vlády postupne „zlikvidovať“ pozostatky Assadovho režimu v celej Sýrii, začiatkom januára 2025 sa začali objavovať malé skupiny lokálne organizovaného ozbrojeného odporu proti HTS. Niektoré z týchto skupín vedú známi predstavitelia Asadovho režimu, ktorí majú vojenské skúsenosti a ovládajú už existujúce milície.

Vládnym silám sa zatiaľ darí úspešne potláčať izolované incidenty odporu, ale ak by sa však pro-Asadovske aktivity rozširovali spolu s oživením ISIS v oblastiach ovládaných HTS, mohlo by to v budúcnosti predstavovať veľký problém. ISIS unikal dlhodobo sýrskym vládam, pretože východná Sýria a centrálna sýrska púšť boli pre nich sekundárnymi a terciárnymi prioritami. Súčasná dočasná vláda nielenže nemá dostatok síl na primerané hliadkovanie v oboch oblastiach, ale s bývalými členmi Asadovho režimu zápasí aj v západnej Sýrii. ​​

ISIS si veľmi rýchlo uvedomil túto realitu a snaží sa vyhnúť pozornosti Damasku uprednostňovaním útokov na SDF. Pretože súčasný ISIS nie je v stave zmocniť sa väčšieho územia a ani viesť dlhšiu dobu trvajúce operácie, s najväčšou pravdepodobnosťou sa v nasledujúcich mesiacoch a rokoch sústredí na zaistenie takých zdrojov, ktoré mu umožnia rozsiahlejšie aktivity.

Na druhej strane, začiatkom januára formálne oznámili svoju pripravenosť integrovať sa do ministerstva obrany pod vedením HTS dve prominentné drúzske ozbrojené skupiny v provincii Suwayda (Hnutie mužov dôstojnosti a Horská brigáda). Obe skupiny zdôraznili, že vojenské frakcie by nemali zasahovať do riadenia alebo politických záležitostí.

Rovnako aj protiasadovská ozbrojená skupina Southern Operations Room (SOR), ktorá ako prvá vstúpila do Damasku, sa snaží integrovať do novej sýrskej armády. SOR je podobne ako SDF proti plánu HTS odzbrojiť a „rozpustiť“ ozbrojené skupiny do nových sýrskych ozbrojených síl. K ministerstvu obrany HTS sa chcú pripojiť ako „organizovaný subjekt“ s vlastnými zbraňami a ťažkým vybavením. HTS zatiaľ nepredložila koherentný plán, ako bude štruktúrovať budúce ozbrojené sily.

Na „poasadovský“ vývoj  zareagovalo tiež Alavitské islamské fórum v Sýrii, ktoré vydalo 3. januára 2025 vyhlásenie, v ktorom síce vyjadrilo svoju podporu dočasnej sýrskej vláde, ale na druhej strane upozornilo, že dočasná vláda, napriek vyhláseniu, že sa bude snažiť rešpektovať všetkých Sýrčanov, doteraz nedokázala podporiť slová činom. Skupina vo vyhlásení citovala prípady sektársky motivovaných útokov a zabíjania v niektorých provinciách.

Poprevratové reakcie vybraných vonkajších aktérov so vzťahom k Sýrii

Uprednostňovanie inkluzívneho riadenia, zodpovednosti a zmierenia je nevyhnutné na prelomenie zakorenených cyklov násilia v Sýrii. Keďže konflikt sa naďalej vyvíja, úloha vonkajších aktérov bude kľúčová. Ich záväzok – alebo jeho nedostatok – podporovať politické riešenie určí, či sa Sýria môže pohnúť smerom k mieru alebo zostať uväznená v nekonečnej vojne. 

Irán a os odporu Irán je dlhodobo najväčším, najzainteresovanejším ale aj najnebezpečnejším hráčom vo vzťahu k „novej“ Sýrii. Na jej území mal desiatky vojenských základní a iných zariadení dôležitých predovšetkým pre jeho podporu libanonskej militantnej skupiny Hizballáh. 

Po odvetných útokoch Izraela v závere roka 2024 sa strategická pozícia Iránu v regióne postupne zhoršovala a pád Asada ho pripravil takmer o všetky strategické výhody získané v minulosti. Obrovská energia a zdroje, ktoré Irán investoval za posledné desaťročie do budovania svojej prítomnosti a vplyvu v Sýrii, boli pochované v priebehu niekoľkých dní. 

Protiasadovské sily v Sýrii sú voči Iránu nepriateľské práve pre jeho historickú úlohu pri podpore Asada a jeho brutálneho režimu. Asadov  kolaps tak pre Irán znamená nielen stratu hlavného vstupného bodu do oblasti Levante, ale aj  kolaps západného frontu Osi odporu, čím boli porušené dlhodobé základné predpoklady a myšlienky iránskej stratégie na Blízkom východe. S porážkou úzko súvisí aj výrazné oslabenie ďalších pilierov iránskeho vplyvu v oblasti (Hamas v pásme Gazy a Hizballáh v Libanone). 

Irán nakoniec uznal pád sýrskeho režimu vo vyhlásení svojho ministerstva zahraničných vecí, v ktorom sa uvádza, že „…sýrsky ľud by mal určovať budúcnosť svojej krajiny bez cudzieho zasahovania. Zároveň vyjadrilo pripravenosť „zapojiť všetky vplyvné strany“ a „pomôcť pri vytváraní bezpečnosti a stability v Sýrii“. 

Ministerstvo tiež prejavilo záujem o priateľské vzťahy s budúcou sýrskou vládou. Napriek tomuto vyhláseniu, je len ťažko uveriť, že by sa Irán vzdal svojich záujmov v tejto časti sveta len tak rýchlo. Svedčí o tom na verejnosť uniknuté video, v ktorom Behrouz Esbati, jeden z najvyšších predstaviteľov islamských revolučných gárd (IRGC) v Sýrii, hovoril o iránskych plánoch na prestavbu sietí proxy a partnerských milícií v Sýrii, ktoré by boli proti dočasnej vláde pod vedením HTS. 

Informácie z videa potvrdzujú názory expertov, že Irán sa bude snažiť o podnecovanie sektárskeho napätia v Sýrii a využívať ho na obnovu Osi odporu. Podľa Esbatiho Irán môže „aktivovať všetky siete“, ktoré za tie roky v Sýrii vytvoril a použiť sociálne médiá na „vytvorenie buniek odporu.“ Hoci zatiaľ nie je možné overiť Esbatiho vyjadrenia či IRGC majú plány tohto charakteru, bezpečnostní analytici sa zhodujú v tom, že Irán by mal väčšiu šancu na zabezpečenie svojich záujmov na Strednom východe, ak by Sýria upadla do chaosu. 

Turecko

Turecká vláda sa v posledných rokoch snažila o normalizáciu vzťahov so Sýriou, čo bol zásadný obrat v jej regionálnej politike, pretože po začatí občianskej vojny v roku 2011 Ankara požadovala ukončenie Asadovho režimu. 

Súčasný vývoj v Sýrii prinútil Turkov prehodnotiť svoje predchádzajúce stanoviská voči režimu a posledné udalosti nasvedčujú, že Turecko sa bude snažiť o čo najväčší vplyv v nástupníckej vláde v Damasku. Skúseností z prístupu Turecka pod Erdoğanovým vedením k „doterajším“ arabským povstaniam nasvedčujú tomu, že sa zamerajú na podporu islamistických skupín. 

Turecko dlhodobo podporuje projekt kurdskej autonómie v Sýrii, ktorej zriadenie by uľahčilo návrat miliónov prevažne kurdských utečencov, ktorí sa za posledných tucet rokov dostali do Turecka a hľadali tam bezpečie pred vojnou. 

Čo sa týka vojenskej otázky, Turecko podporuje aktivity SNA proti SDF a usiluje sa, aby sa ním dlhodobo podporované frakcie pripojili k sýrskej armáde. Potvrdil to  aj turecký minister zahraničných vecí Hakan Fidan, ktorý 27. januára 2025 povedal, že Ankara požiadala Tureckom podporované sýrske ozbrojené frakcie, aby sa integrovali do sýrskej armády. Podľa jeho slov je v severnej Sýrii viac ako 80 000 členov frakcií „lojálnych“ Turecku. Fidan o to isté požiadal aj  ozbrojené skupiny v južnej Sýrii. 

Integrácia skupín podporovaných Tureckom vrátane skupín, ktoré v súčasnosti pôsobia v rámci Sýrskej národnej armády (SNA), by Turecku umožnila mať významný vplyv v rámci sýrskych ozbrojených síl. Priamy vplyv Turecka na ním podporované sýrske frakcie sa líši od skupiny k skupine a nedá sa s určitosťou povedať, že všetky budú s návrhom súhlasiť. Za týmito vyhláseniami je potrebné chápať tureckú snahu prinútiť SDF, aby pri rokovaniach ustúpila dočasnej sýrskej vláde.  

Rusko 

Po chaotickom a rýchlom odchode ruských vojenských síl zo Sýrie v prvých dňoch povstaleckých operácií sa Rusko postupne spamätáva a snaží sa aspoň o čiastočné obnovenie svojej pozície v krajine. Pre Rusko je veľmi dôležité vrátiť sa späť na dve vojenské základne, leteckú základňu Hmeimim a prístav Tartus. Obidve základne sú dôležitými prvkami ruskej vojenskej politiky tak na Strednom Východe ako aj v Afrike.

Koncom januára 2025 pricestovala do Sýrie prvá oficiálna ruská delegácia od pádu Asadovho režimu s cieľom začať riešiť tento problém. Začiatkom februára 2025 dočasný sýrsky minister obrany Murhaf Abu Qasra v rozhovore pre Washington Post uviedol, že Sýria je otvorená tomu, aby si Rusko ponechalo svoje letecké a námorné základne v Sýrii, ak to bude „výhodné“ pre Sýriu. 

S najväčšou pravdepodobnosťou tým myslel nejakú formu ekonomickej pomoci, ktorá by pomohla riešiť zúfalú ekonomickú situáciu Sýrie. Na druhej strane, spolupráca Sýrie s Ruskom by mohla vážnou prekážkou vzťahu Sýrie s Európskou úniou, ktorá podmieňuje zrušenie sankcií voči Sýrii tým, že nová sýrska vláda sa bude usilovať o mierovú politickú budúcnosť krajiny bez extrémizmu a bez účasti Ruska a Iránu. Je preto otázne, či sa rusko-sýrske vzťahy vrátia na minulú úroveň. 

Izrael

Vzťah Izraela so Sýriou sa odvíja od Golanských výšin s životne dôležitými zdrojmi vody nielen pre obidve krajiny, ale aj pre širší región. Dosiahnutie aspoň krehkej medzinárodnej kontroly nad nimi trvalo nekonečne dlho a pádom Asada sa takmer zosypalo v priebehu niekoľkých dní. 

Hoci Izraelský premiér Benjamin Netanjahu už v prvých dňoch po páde Asadovho režimu vyhlásil, že Izrael „nemá záujem na konflikte so Sýriou“, čím myslel predovšetkým dlhoročný problém týkajúci sa Golanských výšin, nasledujúce kroky Izraela (schválenie plánu na podporu rozširovania osád na okupovaných Golanských výšinách, presun Izraelských síl do nárazníkovej zóny oddeľujúcej Golanské výšiny od Sýrie) potvrdzujú, že Izrael nečakal taký rýchly vývoj zmien. 

Spomínané kroky pravdepodobne vyplývali z jeho obavy, že  po zmene vlády v Damasku sa „zrútia“ aj doterajšie dohody o prímerí. Izrael sleduje vývoj v Damasku, ale nekomentuje ho. Určité uspokojenie s vývojom je možno vydedukovať z toho, že začiatkom februára 2025 Izrael začal s postupným sťahovaním svojich síl zo sporných oblastí. 

Izrael si uvedomuje, že Asadov pád spojený s prelomením iránsko-sýrskej osi môže prospieť izraelskej bezpečnosti, pretože bol narušený zbrojný tok pre Hizballáh, ale na druhej strane zároveň predstavuje pre Izrael výzvu, v prípade že by sa v Sýrii dostali k moci islamisti podporovaní Tureckom. 

Reakcia krajín západného spoločenstva

Pozitívne reakcie tak USA ako aj Európy boli očakávané, no možno mnohí zainteresovaní očakávali bombastickejšie odozvy. Západné spoločenstvo sa už zrejme poučilo zo svojich krokov v podobných situáciách a v chce v prvom rade záruky, že dôjde k pozitívnemu vývoju v Sýrii ale aj v regióne.

Začiatkom januára 2025 emisári bývalej americkej vlády (vrátane nastupujúcich predstaviteľov administratívy Donalda Trumpa) potvrdili na stretnutí s dočasnými vládnymi predstaviteľmi v Damasku, podporu USA pre „inkluzívny a reprezentatívny politický prechod“ moci v Sýrii. 

Jedným z prvých krokov americkej administratívy bolo vydanie všeobecnej licencie na predaj energie a osobné prevody do Sýrie Ministerstvom financií Spojených štátov. Európska únia na návrh šiestich členov únie (Nemecko, Francúzsko, Holandsko, Španielsko, Fínsko a Dánsko) dočasne zruší sankcie na sýrsky energetický, finančný a dopravný sektor. Zrušenie sankcií však podmieňuje „dosiahnutím hmatateľného pokroku“ a netýka sa bývalých členov Asadovho režimu. 

Záver

Nečakaný kolaps sýrskeho režimu nebol len porážkou samotného Asada, bola to aj ponižujúca porážka jeho dvoch najväčších patrónov – Iránu a Ruska. Keď sa už povstalci blížili k Damasku, ani jeden z nich nebol ochotný, ale ani schopný, Asadov režim zachrániť. 

Tak Irán ako aj Rusko boli natoľko preťažení vlastnými konfliktmi s Izraelom, resp. Ukrajinou, že nemali ani záujem a ani zdroje investovať do záchrany Asada. Jediné, čo nakoniec ruský prezident Vladimir Putin Asadovi ponúkol, bolo udelenie azylu jemu a jeho rodine v Moskve. 

Napriek výrazným ziskom opozície zostáva ich schopnosť udržať dynamiku neistá. Bez ohľadu na to, ktorá strana sa v tomto poslednom kole bojov ukáže ako silnejšia, je málo pravdepodobné, že by sa zdĺhavá sýrska vojna skončila. Prímerie a taktické dohody nemôžu vyriešiť oveľa hlbšie korene konfliktu. K tomu je potrebné komplexné politické riešenie s množstvom ústupkov zainteresovaných  strán, inak bude cyklus násilia nevyhnutne pokračovať. 

Podľa medzinárodnej politickej scény jedinou cestou k vyriešeniu sýrskeho konfliktu je praktická implementácia Rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN č. 2254/2015, v ktorej bol predstavený mierový plán pre Sýriu vrátane vytvorenia prechodnej vlády či návrhu novej ústavy, sa zatiaľ nepodarilo pretaviť do praxe.

Kritickou otázkou nie je, či násilie opäť prepukne, ale ako dlho si svet môže dovoliť odkladať zmysluplné konanie. Aby sa zabránilo zhoršeniu situácie, medzinárodné spoločenstvo musí konať rozhodne, aby oživilo dlho stagnujúci politický proces pod vedením OSN. To si vyžaduje trvalý tlak na všetky strany, aby sa zapojili do rokovaní v dobrej viere zameraných na dosiahnutie trvalej stability.