Od konca druhej svetovej vojny patrilo úsilie o „špeciálny vzťah“ so Spojenými štátmi medzi hlavné piliere – ak nie vôbec hlavný pilier – talianskej zahraničnej politiky. Túto víziu prijímali nepopulistické aj populistické vlády vrátane súčasnej koalície vedenej Giorgiou Meloniovou a jej stranou Fratelli d’Italia (FdI).

Meloniovej „populistický atlantizmus“ ju mal postaviť do pozície hlavnej sprostredkovateľky medzi Európou a Spojenými štátmi v čase, keď sa obe strany Atlantiku zdajú byť od seba vzdialenejšie než kedykoľvek predtým. Klesajúca popularita Donalda Trumpa v zahraničí a jeho unáhlené zahraničnopolitické rozhodnutia však túto stratégiu ohrozujú.

Povojnové Taliansko a Spojené štáty: anatómia „špeciálneho vzťahu“

Napriek zosadeniu Mussoliniho a prímeriu so Spojencami v roku 1943, následnej talianskej občianskej vojne a rozsiahlemu protifašistickému partizánskemu hnutiu na severe krajiny bolo Taliansko, ktoré vzniklo po referende z 2. júna 1946, v ktorom sa občania rozhodovali medzi monarchiou a republikou, v povojnových rokovaniach stále považované za jeden z porazených štátov. Keďže talianske mestá a hospodárstvo boli vojnou zničené, krajina prišla o medzinárodné postavenie a doma pôsobila silná komunistická strana, nové talianske elity, predovšetkým kresťanskí demokrati, sa rozhodli obrátiť na Washington ako na zdroj vonkajšej ochrany, medzinárodnej legitimity, hospodárskej podpory a domácej stability.

Takmer podriadené postavenie Talianska (a západnej Európy) voči Washingtonu bolo vedomou voľbou. Politológ Geir Lundestad preto označil americkú prítomnosť v západnej Európe pojmom „impérium na pozvanie“ (empire by invitation). S nástupom studenej vojny sa tak Taliansko pevne ukotvilo na Západe. Profitovalo z Marshallovho plánu, stalo sa jedným zo zakladajúcich členov NATO a významným aktérom európskej integrácie, ktorá sa začala Európskym spoločenstvom uhlia a ocele a neskôr vyústila do Európskej únie.

Napriek občasným sporom v súvislosti s talianskymi vzťahmi s arabskými štátmi – napríklad v roku 1986, keď sa karabinieri dostali do konfrontácie s príslušníkmi americkej jednotky Delta Force v Sigonelle – alebo napriek srdečnejším vzťahom so Sovietskym zväzom, najmä po postupnom ukončení izolácie talianskych komunistov a socialistov od vládnej moci, zostalo Taliansko spoľahlivým spojencom USA. Členstvo v NATO zároveň umožnilo talianskym politickým elitám odsunúť otázky obrany mimo verejnej diskusie.

Skúsenosť s fašistickým militarizmom a druhou svetovou vojnou zanechala taliansku verejnosť veľmi skeptickú voči témam súvisiacim s použitím vojenskej sily, čo z nich robilo politicky toxickú otázku. Vnímanie Talianska a jeho ozbrojených síl sa začalo meniť až koncom 70. rokov, keď vznikla prvá Biela kniha o obrane a krajina sa zapojila do významných medzinárodných mierových misií, ako bola operácia Italcon v Libanone v roku 1982.

Koniec studenej vojny a nárast medzinárodných vojenských operácií – vrátane mierových misií aj intervencií vedených USA – poskytli Taliansku príležitosť premeniť sa zo „spotrebiteľa bezpečnosti“ na „producenta bezpečnosti“, zlepšiť verejný obraz ozbrojených síl prostredníctvom konceptu „mierových misií“ a ďalej upevniť svoju povesť jedného z najlojálnejších spojencov Spojených štátov.

Populistické vlády Silvia Berlusconiho počas obdobia vojny proti terorizmu aktívne podporovali operácie vedené USA v rámci NATO aj mimo neho. Ani tzv. „žlto-zelená“ vláda premiéra Giuseppeho Conteho (Conte I), ktorá sa ujala moci v roku 2018 a ktorú tvorili populistické strany Liga a Hnutie piatich hviezd, sa výrazne neodchýlila od tradične prowashingtonského smerovania.

Najkontroverznejšie zahraničnopolitické postoje sa týkali odporu voči sankciám proti Rusku a podpory normalizácie vzťahov s Moskvou, ktorá nebola vnímaná ako vojenská hrozba, ale ako partner schopný prispieť k riešeniu regionálnych kríz. Taliansko však neblokovalo prijímanie nových sankcií a ideologická blízkosť vládnych strán k Trumpovi pomohla zachovať dobré vzťahy medzi Rímom a Washingtonom.

Väčšie obavy vyvolalo podpísanie memoranda o iniciatíve Pás a cesta (BRI) s Čínou v roku 2019 druhou Conteho vládou. Tento krok však zostal prevažne symbolický a bez významnejších praktických dôsledkov, pričom vláda Giorgie Meloniovej ho neskôr zrušila.

Počas pandémie COVID-19 bolo navyše malej skupine ruských vojenských lekárov a expertov na chemické, biologické, rádiologické a jadrové hrozby umožnené pôsobiť na talianskom území. Ich úlohou bolo poskytovať podporu, najmä prostredníctvom dezinfekčných prác. Misia však bola následne ukončená pre bezpečnostné obavy, keďže ruskí predstavitelia si na poskytovanie pomoci vyberali citlivé lokality, napríklad v blízkosti leteckej základne Ghedi, kde sú podľa dostupných informácií umiestnené americké jadrové zbrane v rámci systému jadrového zdieľania NATO.

Po nástupe vlády Maria Draghiho, ktorá nahradila Conteho kabinet a mala čiastočne politický a čiastočne technokratický charakter, Taliansko opäť potvrdilo svoju pevne atlantickú zahraničnopolitickú orientáciu.

Giorgia Meloniová a „atlantický obrat“ Fratelli d’Italia

V talianskych parlamentných voľbách v roku 2018 získala strana Fratelli d’Italia, hlavná talianska krajne pravicová strana popri Lige, iba 4,53 % hlasov. V európskych voľbách v roku 2019 dosiahla 6,44 %. O tri roky neskôr, po páde Draghiho vlády, už vo voľbách získala 26,04 % hlasov a stala sa dominantnou silou víťaznej stredopravej koalície. Liga aj Forza Italia sa pohybovali len tesne nad hranicou 8 %.

Posun v rozložení síl v rámci stredopravej koalície možno vysvetliť predovšetkým dvoma faktormi. Po prvé, slabé výsledky žlto-zelenej vlády výrazne oslabili podporu Hnutia piatich hviezd aj Ligy. Liga bola navyše oslabená vnútornými rozporami, keďže časť jej voličov nesúhlasila s rozhodnutím vytvoriť vládu spolu s Hnutím piatich hviezd.

Po druhé, Fratelli d’Italia začala byť vnímaná ako jedna z najkonzistentnejších strán na talianskej politickej scéne. Najmä počas pandémie COVID-19 postupovala v súlade so svojou rétorikou a programom. Odmietala obmedzenia po prvých mesiacoch pandémie a vystupovala proti zavádzaniu očkovacích alebo testovacích certifikátov. Na rozdiel od Ligy a Forza Italia sa nezapojila do technokratickej vlády Maria Draghiho, čím si získala podporu sklamaných stredopravých voličov a odporcov pandemických opatrení.

Súčasne Fratelli d’Italia prešla transformáciou svojho ideologického rámca, najmä v oblasti zahraničnej politiky. V strane od jej vzniku koexistovali atlantizmus aj antiamerikanizmus, pričom druhý menovaný prevládal najmä počas prezidentstiev Baracka Obamu. Samotná Meloniová v tom čase ostro kritizovala Obamovu zahraničnú politiku a sankcie voči Rusku a Vladimira Putina vnímala ako symbol konzervativizmu a obrancu tradičných hodnôt.

S rastúcim vplyvom Republikánskej strany a následným nástupom Trumpovho hnutia MAGA sa však atlantizmus Fratelli d’Italia začal dať zosúladiť s jej konzervatívnymi hodnotami. V čase začiatku ruskej invázie na Ukrajinu už bol tento atlantický obrat v plnom prúde a nová geopolitická realita ho ešte viac upevnila. Napriek tomu, že Meloniová bola v opozícii voči Draghiho vláde, podporovala poskytovanie pomoci Ukrajine aj jeho atlantickú orientáciu.

Napriek proruským postojom Ligy a Forza Italia zostalo Taliansko pod vedením Meloniovej pevnou oporou Ukrajiny. Poskytovalo vojenskú pomoc a podporovalo sankcie Európskej únie voči Ruskej federácii. Táto podpora pokračovala aj po opätovnom zvolení Donalda Trumpa za prezidenta USA v roku 2025.

Na prvý pohľad sa zdalo, že ide o príležitosť posilniť postavenie Talianska v euroatlantickom priestore. Vďaka ideologickej blízkosti Meloniovej k Trumpovi na jednej strane a jednoznačnej podpore Ukrajiny na strane druhej mohlo Taliansko vystupovať ako most medzi Spojenými štátmi a Európou. Snaha profilovať sa ako privilegovaný sprostredkovateľ medzi oboma stranami Atlantiku bola zároveň motivovaná tradičnou orientáciou Talianska na Washington. Istý čas sa zdalo, že táto stratégia prináša výsledky.

Trump mení kurz: čo teraz s talianskou stávkou na Ameriku?

Rozkol medzi USA a Európou sa netýka len Ukrajiny. Už počas svojho prvého funkčného obdobia Trump prejavoval pohŕdanie, ak nie otvorené nepriateľstvo voči NATO, pretože spojenci podľa neho nevynakladali dostatok prostriedkov na obranu. Taliansko patrilo dlhodobo medzi krajiny zaostávajúce v obranných výdavkoch a hranicu 2 % HDP dosiahlo až minulý rok, pričom išlo skôr o účtovné úpravy než o reálne zvýšenie výdavkov.

Nová Trumpova administratíva zašla ešte ďalej. Hrozila anexiou Grónska, opätovne zaviedla clá voči krajinám EÚ a požadovala od Európanov účasť na Trumpovej operácii v Hormuzskom prielive, ktorá nespadala do rámca zakladajúcej zmluvy NATO a bola spustená bez informovania väčšiny spojencov. Keď Európania vrátane Talianska odmietli zapojiť sa s argumentom, že nejde o ich vojnu, Trump reagoval ostrou kritikou.

Následne sa terčom jeho útokov stal pápež Lev XIV., ktorý vyhlásil, že vyhrážanie sa zničením celej civilizácie je nesprávne a v rozpore s katolíckou vierou. Meloniová, katolíčka a líderka katolíckej krajiny, Trumpovu kritiku pápeža odsúdila. Z pohľadu Trumpa sa tak z „jednej z naozajstných líderok sveta“ stala politička, ktorá je neprijateľná, nespoľahlivá a „oveľa odlišnejšia“, než si myslel.

Trump v posledných týždňoch dokonca naznačil možnosť zníženia počtu amerických vojakov v Taliansku a Španielsku s odôvodnením, že Taliansko USA nepomáha a Španielsko sa správa „hrozne“. Tieto škrty by nadväzovali na už oznámené stiahnutie 5 000 amerických vojakov z Nemecka.

Dilema Meloniovej vlády

Vláda Giorgie Meloniovej sa tak ocitla v čoraz zložitejšej situácii. Podobne ako vo väčšine európskych krajín sa aj v Taliansku zhoršuje obraz Spojených štátov, pričom výrazný pokles nastal po začatí leteckej kampane proti Iránu.

Významná časť verejnosti odmieta zvyšovanie obranných výdavkov a má negatívny postoj k vojenským témam vo všeobecnosti. Tí, ktorí obranu podporujú, sa skôr prikláňajú k európskej strategickej autonómii než k pokračujúcej závislosti od Washingtonu.

Meloniová navyše politicky oslabila po neúspešnom ústavnom referende o reforme talianskeho súdnictva. Hoci sa referendum týkalo technických otázok, mnohí ho vnímali ako hlasovanie o samotnej premiérke. Niektorí analytici verejnej mienky naznačili, že k volebnému správaniu mohla prispieť aj jej neochvejne proamerická zahraničná politika v čase, keď Trumpove kroky poškodzovali európske záujmy.

Vzhľadom na rastúce domáce problémy, zhoršujúce sa vnímanie USA doma i v zahraničí a čoraz nepredvídateľnejšieho amerického prezidenta sa pre Meloniovú stalo politickou nevyhnutnosťou – a zároveň príležitosťou – aspoň rétoricky sa voči Trumpovi vymedziť. Takýto prístup dočasne oslabil jednu z hlavných výhrad voči jej zahraničnej politike, teda prílišnú blízkosť k Spojeným štátom a osobitne k Trumpovi.

Možnosti dištancovať sa od Washingtonu však majú svoje limity. Taliansko je stále výrazne závislé od NATO, a teda aj od Spojených štátov, pokiaľ ide o jeho bezpečnosť. Preto bude neochotné zájsť v napätí s Trumpom príliš ďaleko. Kontinuitu vzťahov podporuje aj talianska zahraničnopolitická byrokracia a diplomatický aparát, ktoré si dlhodobo zachovávajú značnú mieru nezávislosti od politických zmien.

Príkladom bol nedávny pobyt amerického ministra zahraničných vecí Marca Rubia v Ríme, ktorý talianske zdroje a samotná Meloniová opísali ako „úprimnú diskusiu“ medzi „dvoma spojencami, ktorí hája svoje národné záujmy, no zároveň si uvedomujú hodnotu jednoty Západu“. Táto diplomatická formulácia odráža snahu nájsť rovnováhu medzi tradičnou lojalitou voči Atlantickej aliancii a rastúcim uvedomením si, že americká zahraničná politika sa čoraz viac dostáva do rozporu so záujmami jej spojencov vrátane Talianska.

Trump, ktorý podľa Rubia osobne riadi zahraničnú politiku USA, však nemá veľkú trpezlivosť pre nejednoznačné postoje a už vôbec nie pre verejný nesúhlas.

Povojnová zahraničná politika Talianska bola postavená na pevnom záväzku voči Atlantickej aliancii a úzkych vzťahoch s Washingtonom. Táto stratégia krajine umožnila obnoviť medzinárodnú legitimitu, zabezpečiť bezpečnosť a zároveň udržiavať relatívne mierne obranné výdavky. S výnimkou niekoľkých zriedkavých momentov napätia fungovalo toto usporiadanie úspešne a bez výrazných politických nákladov.

Dnešné medzinárodné prostredie a neistota ohľadom amerického záväzku voči Európe však spochybňujú doterajšie predpoklady. Meloniová dúfala, že dlhodobý taliansky atlantizmus a jej vlastná ideologická blízkosť k Trumpovi posilnia postavenie Ríma pri riadení vzťahov medzi Európou a Washingtonom. Trumpova zahraničná politika však robí atlantizmus menej výhodným na medzinárodnej úrovni a menej populárnym doma.

Talianska snaha vyvažovať vlastné záujmy s lojalitou voči Washingtonu tak naráža na svoje limity. To vytvára nielen krátkodobé problémy pre Meloniovú, ktorá čelí kritike za svoju proamerickú zahraničnú politiku odporujúcu jej nacionalistickému profilu, ale aj dlhodobú výzvu pre samotné Taliansko. Bez ohľadu na to, či si Meloniová udrží moc aj po ďalších voľbách alebo zvíťazí opozičná koalícia, seriózna diskusia o talianskej atlantickej orientácii sa zdá byť prakticky nevyhnutná.