Hodnotiacej konferencie slovenskej zahraničnej politiky, ktorú zorganizovala SFPA, sa zúčastnilo približne 140 ľudí vrátane diplomatov, zástupcov slovenských inštitúcií, analytikov a akademikov. Už tretí rok po sebe bola konferencia organizovaná bez podpory Ministerstva zahraničných vecí SR, neuskutočnila sa v priestoroch MZV a žiaden zástupca ministerstva sa na nej ako rečník nezúčastnil.

Kontext medzinárodných vzťahov plný neistoty

Rok 2025 sa niesol v znamení ďalšieho zhoršovania medzinárodného prostredia. Dochádzalo k oslabovaniu medzinárodného práva a pravidlami riadeného medzinárodného poriadku, čo viedlo k rastúcemu tlaku na medzinárodné inštitúcie a rámce.

Postupný vzostup Číny spolu s klesajúcou hegemóniou USA – hoci Spojené štáty zostávajú v oblasti vojenských kapacít a projekcie sily naďalej jedinou svetovou superveľmocou – vedie k rastúcej konkurencii veľmocí v juhovýchodnej Ázii a mimo nej.

Na európskom kontinente ruská agresia voči Ukrajine vo februári vstúpila do štvrtého roka, čím už trvá dlhšie než účasť Sovietskeho zväzu v druhej svetovej vojne. Napriek niektorým ukrajinským úspechom Ruská federácia nevykazuje známky ústupu ani zmeny svojich maximalistických cieľov a zároveň eskaluje hybridné operácie proti štátom NATO a EÚ.

Hlavnou novinkou roku 2025 bolo nástup druhej Trumpovej administratívy. Donald Trump, ktorý zvíťazil v prezidentských voľbách 2024 a 20. januára 2025 sa stal prezidentom USA, opäť presadzuje slogan „Make America Great Again“ a politiku „America First“.

Jeho zahraničnopolitická vízia sa výrazne nelíši od tej spred desiatich rokov, pričom novým prvkom je odpor voči americkej podpore Ukrajiny a väčšia ochota prijímať ruské požiadavky. Na rozdiel od prvého mandátu sa však opiera o lojálnych poradcov, čo výrazne znižuje vnútorné obmedzenia zahraničnej politiky.

Zahraničná politika USA v rámci „Trump 2“ sa vyznačuje väčšou predvídateľnosťou, väčšou ochotou používať silu v zahraničí, zásadným odmietaním EÚ, ktorá je vnímaná skôr ako protivník, a NATO, ktoré je považované za nespravodlivé alebo dokonca zbytočné spojenectvo.

Administratíva prejavuje nejednoznačný až otvorene nepriateľský postoj voči Ukrajine, uvalila sankcie na EÚ a pohrozila anexiou Grónska. Samit NATO v Haagu v roku 2025 sa niesol v neistote, čo Trump urobí, avšak spojenci sa napokon zaviazali zvýšiť výdavky na obranu na 3,5 % HDP.

Celkovo americká grand stratégia smeruje k transakčnému a ad hoc prístupu k medzinárodným vzťahom, uprednostňuje jednostranné konanie pred multilaterálnou koordináciou a medzinárodné inštitúcie vníma skôr ako prekážku než stabilizačný rámec.

Medzinárodné prostredie sa ďalej zhoršilo aj v prvom štvrťroku 2026, keď Izrael a Spojené štáty s podporou Saudskej Arábie spustili leteckú bombardovaciu kampaň proti Iránu.

Táto operácia vyvolala energetickú krízu, keď uzavretie Hormuzského prielivu spolu s útokmi na energetickú infraštruktúru v krajinách Perzského zálivu spôsobilo prudký nárast cien ropy a plynu a nedostatok energií, ktorého dôsledky budú pretrvávať niekoľko rokov.

Zároveň slabá reakcia európskych krajín – z ktorých väčšina nebola pred začiatkom kampane konzultovaná – na Trumpove požiadavky na vojenskú podporu viedla k obnoveniu hrozieb USA, že opustia NATO.

Medzinárodná orientácia Slovenska

V posledných troch rokoch je zahraničnopolitické smerovanie slovenskej vlády prinajlepšom nejednoznačné. Riadi sa konceptom zakotveným v programovom vyhlásení vlády – „suverénna zahraničná politika na všetky štyri svetové strany“.

Ten v teórii znamená väčší dôraz na vzťahy s globálnym Juhom a angažovanie v indo-pacifickom regióne, pričom Slovensko zostáva členom NATO a EÚ.

Od roku 2023 vláda Roberta Fica opakovane kritizuje EÚ, členské štáty, NATO a USA za predlžovanie vojny na Ukrajine podporou napadnutého štátu. Premiér Fico sa vyhýba jasnému pripisovaniu zodpovednosti Ruska za inváziu a hrozí blokovaním rozhodovacích procesov EÚ o pomoci Ukrajine.

Najviditeľnejším praktickým výsledkom politiky „štyroch svetových strán“ sa tak stala orientácia na Východ. Vládni predstavitelia navštevujú Moskvu napriek snahám Západu o jej diplomatickú izoláciu, odmietajú sankcie EÚ a hovoria o nevyhnutnom úpadku EÚ, čo vedie k hľadaniu alternatívnych mocností s údajne efektívnejšími (hoci autoritárskymi) modelmi správy.

Zároveň sa Slovensko usiluje o užšiu politickú spoluprácu s Čínou, čo sa prejavuje návštevami Pekingu a oficiálnymi dokumentmi preberajúcimi čínske postoje k „politizácii ľudských práv“ a k Taiwanu. Východ – najmä Rusko a Čína – sa tak javí ako preferovaný smer slovenskej vlády.

Dva hlavné problémy tohto prístupu

Prvým problémom je „dvojtvárny“ prístup, ktorý oslabuje vzťahy so spojencami a znižuje dôveryhodnosť Slovenska. Hoci vláda v praxi zriedkavo blokuje rozhodnutia EÚ, jej rétorika a symbolické kroky majú negatívne dôsledky.

Partneri si nie sú istí dlhodobou spoľahlivosťou Slovenska. Zároveň sa tento naratív šíri v domácej spoločnosti a zvyšuje polarizáciu, čím sa proeurópska politika stáva politicky nákladnejšou.

Panelisti upozornili aj na možné zníženie zdieľania spravodajských informácií so Slovenskom a na to, že krajina nebola pôvodne prizvaná k rokovaniam o projekte „Drone Wall“. Nemožno vylúčiť ani budúce vylúčenie z ďalších iniciatív.

Neistota ohľadom právneho štátu a postavenia Slovenska v EÚ – vrátane scenára, že by krajina v budúcnosti nemusela byť členom Únie – ide proti ekonomickým záujmom Slovenska, keďže jeho hlavnými obchodnými partnermi sú členské štáty EÚ.

Druhým problémom je, že táto politika neprináša očakávané výsledky v podobe hlbších ekonomických a politických vzťahov s inými regiónmi.

Hoci vláda uzatvára „strategické partnerstvá“, pojem sa používa tak široko, že stráca význam. Za strategických partnerov sú označované krajiny ako Taliansko, Francúzsko, Nemecko, Indonézia, Čína, Južná Kórea či Azerbajdžan, bez rozlíšenia medzi dlhodobými spojencami v EÚ a NATO a tretími krajinami.

Ekonomicky sa neprejavuje výrazný nárast priamych zahraničných investícií z ne-západných krajín. Čínske investície zostávajú marginálne a sú sústredené najmä v sektore elektromobility, napríklad závod Volvo na výrobu elektromobilov a gigafabrika Gotion InoBat Batteries.

Zaujímavosťou je, že tieto projekty sa začali pripravovať ešte za vlády Hegera, ktorá posilňovala vzťahy s Taiwanom, čo naznačuje, že investície sa riadia skôr ekonomickou než politickou logikou.

Niektorí panelisti poukázali na to, že rozsah nových investícií z Číny bol rétoricky nadhodnocovaný a že politické zbližovanie s Pekingom neprináša ekonomické výsledky.

Slovenská vláda tak podľa panelistov zbytočne poškodzuje vzťahy s hlavnými partnermi v snahe demonštrovať suverénnu zahraničnú politiku – teda „zahraničnú politiku ako pokračovanie vnútornej politiky“.

Posilňovanie vzťahov s ostatnými regiónmi nevyžaduje znevažovanie spojencov, rovnako ako presadzovanie záujmov v EÚ nevyžaduje predpovedanie jej rozpadu či urážanie jej vedenia.

Aká zahraničná politika pre Slovensko?

Posledný panel sa venoval vízii budúcej slovenskej zahraničnej politiky.

Vychádzal z predpokladu, že súčasné medzinárodné prostredie prináša vysoké riziká, keďže môže spochybniť stabilitu kľúčových inštitúcií ako NATO a EÚ. Slovensko preto nemôže predpokladať, že sa medzinárodný systém „sám stabilizuje“.

Ako malý európsky štát nemôže Slovensko zabezpečiť bezpečnosť a prosperitu iba bilaterálnymi vzťahmi s veľmocami ani neutralitou. Vplyv by bol obmedzený a neutralita by bola finančne veľmi náročná.

Partnerstvá s krajinami s podobným hodnotovým a bezpečnostným ukotvením sú preto kľúčové. Prostredníctvom EÚ a NATO môže Slovensko „prekročiť svoju geopolitickú váhu“.

Súčasná pozícia Slovenska v týchto štruktúrach je však podľa panelistov pasívna a nejednoznačná. Nejasná komunikácia vlády robí krajinu menej dôveryhodným partnerom.

Zahraničná politika by mala byť transparentná, predvídateľná a koherentná. Mala by aktívne spolupracovať v rámci dlhodobých partnerstiev, vrátane formátov ako „Koalícia ochotných“ a E6, a posilňovať obranyschopnosť a odolnosť štátu.

Neznamená to automatický súhlas so všetkými rozhodnutiami partnerov, ale normalizovanie marginalizácie Slovenska oslabuje jeho vplyv na európsku bezpečnostnú architektúru.

Slovensko by malo tiež rozpoznať a čeliť ruským a čínskym vplyvovým operáciám, keďže cieľom Moskvy aj Pekingu je oslabovanie súdržnosti EÚ a jej členských štátov.

Koherentná zahraničná politika je zároveň výsledkom jasnej domácej identity. Panelisti označili vnútornú identitnú krízu za jeden z hlavných problémov slovenskej zahraničnej politiky.

Okrem nejasného medzinárodného postavenia a obáv z demokratického úpadku ide aj o nízky záujem politických strán o zahraničnú politiku a uzavretosť ministerstva zahraničných vecí voči expertom a akademikom.

Záver

Medzinárodné prostredie sa stáva čoraz neistším, s rastúcou konkurenciou veľmocí a prehlbovaním rozdelenia medzi oboma brehmi Atlantiku. Súčasný medzinárodný poriadok je pod rastúcim tlakom a návrat k „normálu“ v strednodobom horizonte je nepravdepodobný.

Pre Slovensko to znamená potrebu väčšej angažovanosti a koordinácie s partnerskými krajinami – najmä v EÚ a NATO. Tieto štruktúry sú prirodzeným priestorom Slovenska, no nejasnosti v zahraničnej politike môžu viesť k strate dôvery a nevyužitiu potenciálu.

Na zvládnutie výziev musí Slovensko investovať do svojej odolnosti a aktívne sa zapájať do existujúcich aj nových multilaterálnych formátov. Izolácia by ohrozila bezpečnosť aj ekonomickú prosperitu krajiny. Kľúčová výzva je vnútorná – absencia jasnej zahraničnopolitickej identity a ambivalentné naratívy vo verejnej debate.