>
Zahraničná politika
>
Zelená energetika: História veľkých európskych plánov v kocke

Zelená energetika: História veľkých európskych plánov v kocke

Veronika Oravcová, 14.12.2022
Zdroj: Pixabay.com

Veronika Oravcová

Je výskumná pracovníčka SFPA a Katedry politológie Univerzity Komenského. Jej výskum je zameraný na energetickú politiku, najmä energetickú tranzíciu v krajinách strednej a východnej Európy.

Plán obnovy prináša i hlbšiu integráciu

Plán obnovy pre Európu, na ktorom sa dohodli lídri členských krajín v júli 2020, prinesie ekonomikám krajín EÚ 750 miliárd eur vo forme grantov a pôžičiek, aby mohli čeliť následkom pandémie koronavírusu. Na podporu obnovy je určený dočasný nástroj NextGenerationEU, ktorý bude spolu s dlhodobým rozpočtom Únie v novom programovacom období na roky 2021 – 2027 predstavovať najväčší stimulačný balík, aký sa kedy z rozpočtu EÚ financoval. Na rozdiel od klasických eurofondov je však v nástroji NextGenerationEU podmienkou financovania schválenie národných Plánov obnovy a odolnosti.

Energetické a klimatické politiky sa v posledných rokoch stali ústrednými témami Európskej únie. Keďže sa EÚ a jednotlivé štáty zaviazali dosiahnuť uhlíkovú neutralitu do roku 2050, nie je až také komplikované si predstaviť, že klímou a energetikou budeme intenzívne žiť aj v nasledujúcich rokoch. Aké sú teda hlavné črty týchto politík? Pred akými výzvami stojíme, keď hovoríme o energetickej tranzícii? A ako sa zmenil náš prístup po ruskej februárovej invázii na Ukrajinu? 

Prechod na uhlíkovo neutrálne hospodárstvo je azda najambicióznejší cieľ, ktorý si stanovila EÚ a jednotlivé krajiny. Zároveň je i jedným z najnáročnejších, pretože si vyžaduje zásadnú transformáciu zahŕňajúcu všetky sektory hospodárstva a spoločnosti. 

Vzhľadom k tomu, že sektor energetiky je hlavným prispievateľom k emisiám skleníkových plynov, práve v tejto oblasti potrebujeme, za relatívne krátke obdobie, spraviť významné zmeny.

Medzi Európskou komisiou a členskými krajinami je tak konštantný dialóg o tom, ako by mal vyzerať proces dosiahnutia uhlíkovej neutrality a aké by mali byť medzikroky, teda čiastkové ciele. 

Keď sa pozrieme na hlavné argumenty pre energetickú tranzíciu, Medzinárodná energetická agentúra i vo svetle vojny na Ukrajine identifikovala tri hlavné línie: tou prvou sú vysoké ceny fosílnych palív, druhou líniou je klimatická zmena a potreba riešení na jej zmiernenie a do tretice práve vojna na Ukrajine, kde EÚ by mala čo najskôr znížiť svoju závislosť od ruského plynu a ropy. 

Klíma a energetika ako spojené nádoby 

Európska rada prijala v roku 2007 ambiciózne ciele v oblasti klímy a energetiky schválením klimaticko-energetického balíčka 2020. Mnohí autori sa zhodujú na tom, že to bola vôbec prvá iniciatíva na prepojenie energetiky EÚ s klimatickou politikou a predstavovala východiskový bod záväzku EÚ dosiahnuť do roku 2050 uhlíkovo neutrálne hospodárstvo. 

Tento balíček predstavoval strednodobú stratégiu zameranú na zlepšenie energetickej účinnosti, zníženie emisií skleníkových plynov a výraznejšieho využívania obnoviteľných zdrojov energie do roku 2020. Keďže vo všetkých oblastiach boli ciele na úrovni 20%, tento balíček opatrení bol nazývaný tiež balíček 20–20–20. 

Len o sedem rokov neskôr, v roku 2014 bol prijatý balíček pre rok 2030 a následne v roku 2018 Európska rada schválila balík, v ktorom sa jednotlivé ciele ešte viac sprísnili tak, aby sa dosiahlo zníženie emisie skleníkových plynov na 40 % úrovne z roku 1990. 

V septembri 2020 potom Komisia navrhla ďalšie zvýšenie cieľa zníženia emisií skleníkových plynov do roku 2030 na úroveň 55 %, čo sa zhmotnilo do prijatia európskeho klimatického zákona v júni 2021, návrhu balíka opatrení Fit for 55 v júli 2021. 

Keď v decembri roku 2019 nastúpila na čelo Komisie Ursula von der Leyen, oznámila svoju vlajkovú iniciatívu, Európska zelená dohoda (European Green Deal), čo prirovnala dokonca k pristátiu na Mesiaci. 

Ako však upozorňujú niektorí akademici, táto iniciatíva prišla preto, lebo hospodárske, klimatické a prírodné podmienky v členských štátoch sa líšia, čo komplikuje jednotné riadenie energetiky a klímy. A práve to je argumentom pre jednotnú iniciatívu, ktorá bude zastrešovať všetky tieto politiky. 

Green Deal sa zďaleka netýka už len energetiky a prechodu k čistým formám energií, ale zahŕňa viacero oblastí hospodárstva, či už nízkouhlíkovú dopravu, udržateľné poľnohospodárstvo, ochranu biodiverzity, obehové hospodárstvo, obnovu budov či čistejšie ovzdušie. Oprávnene to môžeme nazvať najväčšou agendou v rámci EÚ. 

Je i financovanie udržateľné? 

Naplnenie ambícií EÚ v oblasti klímy si bude vyžadovať značné finančné zdroje a prepracovanie existujúcich finančných nástrojov, ako aj spoluprácu so súkromným sektorom. 

Komisia v roku 2019 odhadla, že dosiahnutie súčasných cieľov v oblasti klímy a energetiky do roku 2030 by si vyžadovalo dodatočné ročné investície vo výške 260 miliárd eur a plán na mobilizáciu verejných investícií a súkromných fondov s cieľom vyzbierať v priebehu nasledujúceho desaťročia aspoň 1 bilión eur. 

Niektorí kritici však tvrdia, že možnosť získať takzvanú dvojitú dividendu – pozitívny vplyv na životné prostredie aj pozitívny makroekonomický efekt – je nadhodnotená. Je len špekuláciou, ako by sa vyvíjala situácia, ak by neprišla pandémia Covid-19, ktorú Komisia označila za príležitosť a prišla s nástrojom obnovy a reštartu ekonomiky. 

Nástroj na obnovu a odolnosť, súčasť balíka hospodárskej obnovy Next Generation EU, má za cieľ zmierniť hospodársky a sociálny vplyv pandémie koronavírusu a urobiť európske ekonomiky a spoločnosti udržateľnejšími, odolnejšími a lepšie pripravenými na výzvy a príležitosti ekologických a digitálnych prechodov. 

Nástroj je štruktúrovaný okolo šiestich pilierov, ktorými sú zelený prechod; digitálna transformácia; hospodárska súdržnosť, produktivita a konkurencieschopnosť; sociálna a územná súdržnosť; zdravotná, ekonomická, sociálna a inštitucionálna odolnosť; politiky pre ďalšiu generáciu. 

Na to, aby krajiny mohli čerpať peniaze vo forme grantov a pôžičiek na obnovu, museli vypracovať plány obnovy a zahrnúť do nich zelené investície a reformy. 

Členské štáty vyčlenili takmer 40 % výdavkov vo svojich plánoch na opatrenia v oblasti klímy (presahuje dohodnutý cieľ 37 %) v rámci schválených plánov obnovy. 

Ekonomické oživenie po pandémii nám ukáže, či uprednostnenie klimatickej agendy vo finančných programoch EÚ prinesie i želaný výsledok. Keď sa však pozrieme do minulosti, vidíme, že pomocou EÚ nebola vždy podporovaná len klimatická politika, ale boli podporované i infraštruktúrne projekty v oblasti prepravy ropy a zemného plynu, a to najmä prostredníctvom tzv. Projektov spoločného záujmu.  

Energetická bezpečnosť opäť v centre diania 

Ruská invázia na Ukrajinu zásadným spôsobom ovplyvnila aj energetický sektor a vnímanie Ruska ako spoľahlivého partnera dodávok surovín. Po sérii sankcií voči Rusku a v snahe odstrihnúť sa od ruských zdrojov vyvinuli krajiny EÚ úsilie o zníženie závislosti od ruských fosílnych palív. 

I keď podobná debata tu už bola v roku 2009 v časoch plynovej krízy, vtedajšia pozornosť bola zameraná na budovanie vtedy chýbajúcej infraštruktúry, ale nie na nových dodávateľov. Práve tam sú uprené pohľady dnes a diverzifikácia (nie však trás, ale dodávateľov) sa stáva opäť ostro sledovanou. 

Zároveň je tu i dilema ďalšieho využívania zemného plynu, keďže zemný plyn je považovaný len za dočasné palivo a jeho úloha v budúcnosti je neistá. A preto sa bijú dva pohľady. 

Ten prvý hovorí o potrebe rozvoja ďalšej infraštruktúry, aby sme boli schopní odstrihnúť sa od závislosti na Rusku, pričom sa bavíme najmä o ďalších prepojeniach (ako bol napríklad projekt Eastring, ktorý mal realizovanú štúdiu uskutočniteľnosti, ale stavať sa nezačal), budovania či rozširovania LNG terminálov, domácej ťažbe alebo zväčšovaní podzemných zásobníkov zemného plynu. 

Naopak, druhý pohľad vraví, že práve toto by mal byť koniec všetkých fosílnych palív vrátane zemného plynu a mali by sme sa vydať cestou energetických úspor, najmä v oblasti energetickej efektívnosti a hĺbkovej obnovy budov, alebo využívať bioplyn v oveľa väčšej miere. 

Green Deal je príležitosťou zbaviť sa závislosti od ruských fosílnych palív, a preto prišla Komisia so stratégiou REPower, ktorá zahŕňa diverzifikáciu existujúcich trás, zapojenie obnoviteľných zdrojov a energetickú účinnosť. 

Bude 2022 rokom obnoviteľných zdrojov? 

Obnoviteľné zdroje sú kľúčové nielen z pohľadu plnenia klimatických cieľov či energetickej sebestačnosti, ale stávajú sa i konkurencieschopnými. 

Keď sa pozrieme na obnoviteľné zdroje z pohľadu regiónu vidíme, že všetky krajiny V4 rozvíjajú svoje kapacity a práve balík Fit for 55 by mal pomôcť urýchliť tento proces, pretože navrhuje zvýšiť súčasný cieľ na úrovni EÚ, ktorým je najmenej 32 % podielu obnoviteľných zdrojov na hrubej konečnej spotrebe na najmenej 40 % do 2030 (v kontexte REPower stratégie sa toto číslo zvyšuje na 45%). 

Poľsko plánuje predovšetkým rozvoj veterných kapacít na mori a na pevnine. Česká skupina ČEZ oznámila plány zamerať sa na solárnu energiu. A Maďarsko taktiež pomerne rýchlo rozvíja svoj fotovoltický potenciál. 

Slovensko sa vo veľkej miere spolieha najmä na biomasu, má pritom nevyužitý potenciál v oblasti rozvoja geotermálnej, veternej i slnečnej energie (príkladmi veľkých investícií sú i podniky Duslo a Železiarne Podbrezová, ktoré tento rok ohlásili investície do rozvoja veternej i slnečnej energie priamo vo svojich areáloch). 

Nasadenie väčšieho množstva obnoviteľných zdrojov bude mimoriadne náročné pre všetky krajiny V4, pretože všetky tieto krajiny boli tiež vyhodnotené ako „neambiciózne“ v hodnotení ich národných energetických a klimatických plánov zo strany Komisie a ako možno vidieť z tabuľky, stanovili si nižšie ciele ako tie, ktoré im Komisia odporučila. 

Tabuľka 1. Podiel obnoviteľných zdrojov do roku 2020 a 2030 (v %) 


Národné ciele 2020 Dosiahnuté hodnoty 2020Odporúčané ciele 2030 KomisiouCiele 2030 podľa národných plánovCiele 2030 podľa balíka Fit for 55
Česká republika1317,3232231
Maďarsko1313,9232131
Poľsko1516,12521-2331
Slovensko1417,32419,232
EÚ celkovo20223233,1-33,740

Zdroj: autorka na základe dát Európskej komisie 

Energetická tranzícia je tak rozhodujúca pre plnenie klimatických cieľov EÚ, zlepšenie kvality ovzdušia, ale i v kontexte zbavenia sa závislosti od fosílnych palív či zvyšovaniu cien energií. 

Práve hĺbková obnova budov, dekarbonizácia priemyslu a zlepšovanie verejnej dopravy (v ideálnom prípade na úkor tej individuálnej) budú i naďalej dôležitými oblasťami. 

Zároveň sa však objavujú nové výzvy, a to najmä finančné náklady spojené s energetickou tranzíciou, potreba transformácie ekonomiky na obehové hospodárstvo a lepšia koordinácia energetických a klimatických politík na všetkých úrovniach, vrátane regiónov či samospráv. Vzdelávanie a informovanosť sú absolútne kľúčové, a to i v kontexte decentralizácie energetiky či vytvárania energetických komunít. 

Tento text je súčasťou projektu „Energetická bezpečnosť v časoch klimatickej zmeny a vojny vo východnej Európe“ podporený Nadáciou SPP. Prístupu Európskej komisie k témam klimatickej a energetickej politiky, ako i jednotlivým oblastiam, ktoré boli diskutované na Stredoeurópskej energetickej konferencii, sme sa venovali i v rámci série prednášok na vysokých školách rovnako podporených Nadáciou SPP.