Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí tento rok spustilo celú sériu spomienkových podujatí pod názvom Misia Slovensko 30. Ako si Vy spomínate na zrod tejto inštitúcie? Nezačínali sme na zelenej lúke, v SR sme mali už pred rozdelením ministerstvo medzinárodných vzťahov, ktoré sa následne  pretransformovalo na ministerstvo zahraničných vecí. Ako a kedy došlo k tejto transformácii?

Po voľbách v roku 1992, kedy nastúpila Mečiarova vláda, pokračovali rokovania o formách alebo spôsoboch spolužitia Čechov a Slovákov. Bolo už viac-menej zrejmé, že sa vývoj uberá cestou rozdelenia republiky na dva samostatné štáty. Logicky sa preto spomínané Ministerstvo medzinárodných vzťahov Slovenskej republiky stalo základom inštitúcie, ktorá je pre každý samostatný štát nevyhnutná ako kvalifikovaná agentúra, ktorá zabezpečuje suverenitu štátu navonok a plní všetky úlohy, ktoré s tým súvisia. Keď ste vy, ako minister medzinárodných vzťahov, z ministerstva odchádzali, tak tam bolo 101 zamestnancov a postupne sa naberali ďalší. Samozrejme, s perspektívou doplnenia o zamestnancov vtedajšieho federálneho ministerstva zahraničných vecí, ktorí k nám mali prejsť od 1. januára 1993, kedy sa predpokladalo rozdelenie republiky.

Po vzniku dvoch samostatných republík došlo k deleniu majetku a personálu. Zastavme sa pri týchto dvoch skutočnostiach.

O majetku sa samozrejme dá hovoriť dlho, no treba hneď na úvod spomenúť, že majetok v zahraničí bol podľa zákona o zániku federácie rozdelený v pomere 2 ku 1. Zodpovedalo to skutočnosti, že Slovensko tvorilo rozlohou i počtom obyvateľov zhruba 1/3 Československa. Keďže tento princíp akceptovali obe strany, majetok v zahraničí sa musel ohodnotiť a následne podľa tohto princípu rozdeliť. Išlo o  proces veľmi náročný, pretože sme prirodzene mali záujem mať v zahraničí čo najviac zastupiteľských úradov a pri tej 1/3 to nebola najjednoduchšia úloha. Našťastie Československo malo v mnohých štátoch sveta viac ako jednu budovu, v hlavných mestách to boli obchodné oddelenia či rezidencie veľvyslancov. V každom prípade sme museli rozdeliť majetok funkčne, t.j. aby sme aj my, aj Česi mohli začať pracovať hneď od 1. januára.

Majetok Československa v zahraničí ohodnotila zahraničná firma American Appraisal podľa jednotnej metodiky. Samozrejme aj vtedy bolo na Slovensku mnoho ľudí, ktorí si mysleli, že tento proces nebude spravodlivý a pre Slovensko to nedopadne dobre. Pamätám si na jednu veľmi náročnú debatu na Zahraničnom výbore v parlamente, na ktorom som bol s ministrom Kňažkom. Poslanci ho skúšali, naznačovali, že to určite nebude rozdelené spravodlivo, že môžeme utrpieť a pod. Minister veľmi podrobne vysvetľoval metodiku a všetky procesy, no napriek tomu vtedajší podpredseda parlamentu pán Húska povedal, že „Milanko, ale vieš, tí Česi nás zase oklamú.“ Kňažko veľmi nevedel, ako má na to vecne reagovať, a tak povedal, že „Gusto, ale nech ťa poteší, že to bude poslednýkrát.“ V každom prípadne sme tú 1/3 z majetku nakoniec získali. 

Čo sa týka personálu, bola zriadená komisia, ktorú na federálnom ministerstve viedol mimoriadny diplomat Karel Kovanda. V tom čase bol šéfom personálnej sekcie.  Všetkým zamestnancom ministerstva zaslal list, v ktorom ich informoval o možnosti prihlásiť sa k českej alebo slovenskej zahraničnej službe, pričom treba zdôrazniť, že to nebolo založené na národnostnom princípe. Väčšina Slovákov sa prihlásila k novému štátu a drvivá väčšina Čechov samozrejme k Českej. Celkom prirodzene sa stalo, že v Českej republike ostalo na novom ministerstve asi 20 Slovákov, ktorí jednoducho boli už príliš dlho v Čechách, mali tam rodiny. My sme získali napríklad dvoch českých občanov. 

Od roku 1993 do 1998 sme zažívali množstvo turbulencií. Slovensko bolo uznané, vstúpili sme do všetkých dohôd, ktoré predtým mala federácia, ale rozporuplnosť domáceho vývoja bola taká, že na ministerstve zahraničných vecí sa v priebehu 5 rokov vystriedalo 6 ministrov zahraničných vecí. Ako si spomínate na túto periódu častej obmeny šéfov diplomacie? A ako poznačila vnútorná situácia formovanie ministerstva zahraničných vecí? 

Samozrejme, že najdôležitejšie bolo, ako nový štát vstúpi do medzinárodných vzťahov, s akou víziou resp. koncepciou. Bolo preto nevyhnutné už koncom roku 1992 napísať koncepciu zahraničnej politiky. Na nej sa napríklad podieľal ako hlavný autor mladý politológ Svetoslav Bombík, ktorý bohužiaľ potom nešťastne zahynul, no bol pri tom napríklad aj Rastislav Káčer. Z koncepcie bolo jasné, že sa budeme usilovať o vstup do Európskych spoločenstiev a tiež do Severoatlantickej aliancie. Dokument však v tejto jednoznačnej podobe neprešiel na politických grémiách vtedy vládnúcich HZDS a SNS, hlavne pokiaľ ide o NATO. Prešla len formulácia na úzku spoluprácu s NATO a eventuálny vstup. V českej koncepcii to bolo napísane jednoznačne. Ale nemôžem povedať, že by to niekto do 1998 výrazne spochybnil.

V tomto období bolo dôležité, že sa nám podarilo podpísať základnú zmluvu s Maďarskom. To, ako sme v podstate dali dokopy tento dôležitý bilaterálny vzťah, sa stretlo s pochvalnými reakciami i v Európe. Napríklad v Rumunsku sa to v rámci vtedajšej aktivity Pakt stability v Európe nepodarilo. Veľa slávy sme si za to ako ministerstvo a vôbec Slovensko neužili, kvôli lapsusom vo vnútornej politike. Obzvlášť v zahraničí nebolo jednoduché s kolegami hovoriť o vnútropolitickom vývoji v SR, no obhajovali sme fungovanie nového štátu. Pokúšali sme sa komunikovať, že základy štátu sú demokratické a že nedostatky a problémy sú prekonateľné. Voľby v 1998 nám dali za pravdu. 

Po roku 1998 nastúpili dve vlády Mikuláša Dzurindu s jedným  ministrom zahraničných vecí Eduardom Kukanom. Išlo o najdlhšie obdobie, kedy sme mohli pozorovať súlad domácej a zahraničnej politiky. Súhlasíte?

Áno, to bolo dané orientáciou štátu, vládnou politikou, ktorá bola jednoznačná. Na ceste do euroatlantických štruktúr sme dobiehali tých, ktorí boli pred nami. Inštitúciu viedol skúsený diplomat. Bol od nás všetkých generačne starší, najskúsenejší, v zahraničí uznávaný, ktorý mal absolútny prehľad o fungovaní ministerstva. Vedel ohodnotiť ľudí, vedel, kto sa na čo hodí, vedel ich posúvať vpred. V tom bol neopakovateľný, mal prirodzenú autoritu. Ministerstvo bolo pod jeho vedením stabilné, a dynamicky sa rozvíjalo. Bolo nevyhnutné sa pripraviť na rokovania s EÚ a taktiež sa personálne v tejto téme dobudovať.

Krátka perióda vlády Ivety Radičovej s Mikulášom Dzurindom ako ministrom. Zanechalo to vo vašich spomienkach nejakú stopu?

Ja som bol vtedy veľvyslancom v Sarajeve, a minister Dzurinda sa o západný Balkán veľmi zaujímal. Vedel, že to je oblasť, ktorú potrebujeme približovať k Únii. Mali sme spolu dlhý rozhovor o stave v regióne. 

Nasledovala vláda Roberta Fica a ministri Ján Kubiš, Miroslav Lajčák, obaja profesionálni diplomati mladšej generácie; diplomati, ktorí sa presadili aj na medzinárodnej scéne veľmi výrazne. Miroslav Lajčák sa napokon stal najdlhšie slúžiacim ministrom. Počas tohto obdobia došlo aj k ďalšiemu prehĺbeniu Európskej integrácie. Slovensko vstúpilo do Schengenu a eurozóny. 

V tom čase sa okrem dvoch spomínaných ministrov na medzinárodnej scéne prejavili aj ďalší slovenskí diplomati, získali v medzinárodných organizáciách veľmi zaujímavé pozície a určite sme spomedzi štátov V4 boli v tomto ohľade najúspešnejší. Aj ministerstvo pociťovalo stabilitu, samotná inštitúcia bola vnímaná aj v rámci slovenskej verejnosti ako veľmi kvalitná a profesionálna.

V tomto volebnom období viedli/vedú rezort dvaja ministri – Ivan Korčok a Rastislav Káčer. Diplomati, ktorých ste prijímali na ministerstvo pred zhruba 31 rokmi. V akých podmienkach pôsobia a ako hodnotíte ich pôsobenie? 

Ja ich pôsobenie hodnotím veľmi pozitívne. Typologicky sú trochu rozdielni, no hodnotovo sú úplne totožní. Diplomaciu robia veľmi dobre, som o tom presvedčený. Mali k tomu veľmi dobré predpoklady, obaja sú absolventi Rybárikovej diplomatickej akadémie z Univerzity Komenského. Minister Kňažko prijal v roku 1992 na ministerstvo asi 40 absolventov tejto akadémie a neoľutoval to. Na akadémii prednášali nie len naši špičkoví odborníci z medzinárodného práva, vzťahov, ale aj z viedenskej akadémie, ovládali jazyky. Boli to prakticky hotoví ľudia už len tým výberom, a tam získali motiváciu, ktorá ich neopustila. Za vyše 30 rokov, čo pôsobia v zahraničnej službe, sa ukázali ako špičkoví reprezentanti tejto veľmi kvalitnej skupiny ľudí. Ocitli sa v pozícii ministrov v najťažšom možnom období – vnútropolitickom i zahraničnopolitickom. Závidieť im niet čo.

Boli ste veľvyslancom v Belehrade, v Sarajeve, v Minsku a na záver generálnym konzulom v Užhorode. Do akej miery vojna na Ukrajine z vášho pohľadu zmenila vnímanie občanov na Slovensku kam patríme, respektíve do akej miery vás prekvapili reakcie obyvateľstva, ako sa máme ku krajine v tomto vojnovom konfliktu správať?

Prekvapili ma posledné prieskumy verejnej mienky, že okolo 40 percent občanov SR by bolo za to, aby sa Ukrajina vzdala časti svojho územia výmenou za mier. Je to až trestuhodný naivizmus časti slovenskej verejnosti. Kladiem si otázku, keďže som prežil turbulentné obdobie na Balkáne, ako by dopadol podobný prieskum tam. Keby takúto otázku položili napríklad Chorvátom, som presvedčený, že by sme s podobnou odpoveďou našli iba jednotlivcov, a to z jednoduchého dôvodu. Chorvátsko si svoju nezávislosť vybojovalo; bola to krvavá vojna a ľudia si vážia svoj štát a vedia čo to je územná celistvosť. Ak si niekto myslí, že je akceptovateľné vzdať sa časti svojho územia, tak to svedčí o ľahtikárskom prístupe k vlastnému štátu. Prišli sme k nemu tak v porovnaní s inými ľahko a obyvatelia majú pocit, že zrejme to tak má byť. To ma dosť nemilo prekvapilo. Zrejme je čo ľuďom vysvetľovať. Bol predsa porušený princíp, ktorý je absolútne kľúčový – nedotknuteľnosť, územná celistvosť štátu, zvrchovanosť. Pokiaľ bude možné tento princíp narušovať vonkajšou silou, alebo len hrozbou použitia sily, tak nás dobrá budúcnosť nečaká. Jednoducho to je axióma. 

Celý rozhovor autora s M. Mojžitom v rámci relácie CD Klub v tasr.tv je dostupný na https://youtu.be/EX6AZGv6Jz8 Prepis vznikol pri príležitosti konania XXI. ročníka Hodnotiacej konferencie zahraničnej a európskej politiky Slovenskej republiky, ktorá sa uskutoční 27. marca 2023.