.svg)
Zdroj: Facebook: Rastislav KáčerEva Mihočková
Autorka je šéfredaktorka portálu Zahraničná politika od septembra 2021. Ako novinárka začala pracovať v STV v roku 1998 a odvtedy postupne pôsobila v redakciách televízií TA3, RTVS, portálu Euractiv.sk a týždenníkov Plus7dní a Trend. Okrem SFPA spolupracuje aj s Nadáciou Zastavme korupciu.
Medzinárodný poriadok, ktorý sa opieral o multilaterálne inštitúcie, medzinárodné právo a globálnu integráciu, prechádza zásadnou transformáciou. Podľa Michala Onderča, profesora medzinárodných vzťahov na Erasmovej univerzite v Rotterdame, nejde o náhlu zmenu, ale o dlhodobý proces, ktorý dnes len nadobúda viditeľnejšiu a tvrdšiu podobu.
EÚ ukončí dovoz ruských fosílnych palív do konca roku 2027. Energetická bezpečnosť tak nadobúda strategický aj geopolitický význam osobitne pre Slovensko, ktoré je stále silne závislé od plynu. Plynové prepojenia v rámci V4 mu umožnili diverzifikovať trasy i dodávateľov.
Je nový zákon o mimovládkach bič na neziskovky alebo nástroj k väčšej transparentnosti? Tretí sektor vníma novú legislatívu ako šikanóznu a výhrady má aj verejný ochranca práv Robert Dobrovodský, ktorý sa obrátil na Ústavný súd. Splnomocnenkyňa vlády pre občiansky sektor Zuzana Zacharová vidí priestor pre zlepšenie, ale obhajuje potrebu transparentnosti.
Poľnohospodárska a kohézna politika i boj proti klimatickým zmenám sú na strane porazených, ak sa pozeráme na návrh nového sedemročného finančného rámca, ktorý predstavila Európska komisia. Víťazmi sú zatiaľ konkurencieschopnosť európskych podnikov, obrana a energetika. Ako sa zmení čerpanie eurofondov pre Slovensko?
Myšlienka rakúskej neutrality fungovala pred 50 rokmi, ale dnes to už nedáva zmysel, hovorí rakúsky publicista Robert Misik. Ak je totiž krajina súčasťou EÚ a jej spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, tak sa stráca logika vojenskej neutrality. V prípade Slovenska ešte negatívne vstupuje do hry aj hranica s Ukrajinou a významne zvyšuje riziko ohrozenia krajiny.
Slovensko si v roku 2023 pripomína 30 rokov svojej štátnosti a budovania nezávislej zahraničnej politiky. Zároveň ho čaká predvolebná kampaň, v ktorej bude zrejme dominovať zahraničná politika, pomoc Ukrajine a vzťah k Rusku. Minister zahraničných vecí Rastislav Káčer sa domnieva, že krajina stojí na križovatke:
„Tentokrát to bude horšie ako v roku 1998, pretože situácia je dramatickejšia. V roku 1998 nebola naša voľba až taká fatálna. Dnes nám hrozí totálna kontrarevolúcia hodnôt a priklonenie sa na stranu vojnového agresora – Ruska. V roku 1998 to bolo tiež na hrane, ale neboli sme vo vojnovom stave a nemali sme kompletne rozbité susedské vzťahy. Dnes je úroveň rizík oveľa horšia, ako aj agresivita spoločnosti,“ hovorí R. Káčer v rozhovore.
Ak by nová vláda skĺzla na cestu vládnutia v štýle Viktora Orbána, ako to avizuje Robert Fico, tak by podľa šéfa slovenskej diplomacie Európska únia nemala so Slovenskom toľko trpezlivosti ako s Maďarskom.
„Orbán ešte stále ťaží z kapitálu, ktorý si vybudoval v minulosti, keď mal imidž demokratického liberálneho politika 90-tych rokov, ktorý strihal drôty pre nemeckých utečencov na Západ. Slovensko je iný prípad. My sme mali od začiatku imidž zlého žiaka, v roku 1993 sme odchádzali zo spoločného štátu s Čechmi ako ten, kto rozbil Československo, následne sme boli mečiarovská krajina s túžbou po autokracii, potom sme to napravili a stal sa z nás tatranský tiger. Ale keby sme to teraz pokazili, tak už nikto s nami nebude mať trpezlivosť,“ hovorí R. Káčer.
Slovensko by sa podľa neho dostalo do horšej izolácie ako Viktor Orbán a oveľa rýchlejšie by prišlo aj o európske zdroje. V rámci NATO by sa stalo len tolerovanou krajinou, s ktorou by nikto nemal žiadne sympatie.
„Podceňovať dnes to, čo môže s krajinou urobiť Robert Fico, je rovnako nebezpečné, ako keď v roku 1948 niektorí podcenili Klementa Gottwalda a umožnili mu ústavnou cestou uchopiť moc. Dnes nejde o nič menej ako o to, že máme na dosah možnosť demokratickej kontrarevolúcie a priklonenie sa k autoritárnemu Rusku.“
Minister dodáva, že EÚ a NATO sú garantom nášho zahranično-politického ukotvenia len do tej miery, do akej je krajina dôveryhodný partner. „To nie sú mechanizmy garantované automaticky na veky vekov. NATO nás nebude brániť proti našej vôli. Ak by sme mali vládu otvorene kolaborujúcu s Putinom, tak strácame všetko, čo sme tam mali.“
Politické strany hlásajúce proruské postoje sa vezú na vlne antiamerikanizmu, ktorý sami podnecujú. Aké sú však korene tohto fenoménu? Prečo ešte krátko po vzniku samostatnej republiky bolo populárne mať rád Ameriku a globálny Západ, zatiaľ čo dnes mnohí takéto sympatie už radšej verejne nepriznávajú?
„Čiastočne za to môžu USA samé a čiastočne za to môže ruská propaganda. Amerika urobila veľa zahranično-politických chýb, arogantných rozhodnutí, necenila si spojenectvá a sama sa odklonila od Európy, vysvetľuje R. Káčer. Ako sa on sám dnes pozerá napríklad na inváziu do Iraku, sa dozviete v priloženom videorozhovore.
Rozhovor organizovala Paneurópska vysoká škola v spolupráci s SFPA, s podporou Nadácie SPP a mediálnym partnerom denníkom Sme. Prepis vznikol pri príležitosti konania Hodnotiacej konferencie zahraničnej politiky, ktorá sa uskutoční 27. marca.
