>
Zahraničná politika
>
V4: V čom pomáha a v čom škodí

V4: V čom pomáha a v čom škodí

Juraj Sýkora, 31.03.2021
V3

Juraj Sýkora

Je výskumný pracovník SFPA. Špecializuje sa na svetovú ekonomiku a bezpečnostnú politiku. Je absolventom odboru Medzinárodné ekonomické vzťahy na Fakulte medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity v Bratislave.

Schopnosti roja bezpilotných lietadiel sú fascinujúce v obrane i útoku

Hoci ide o špičkovú technológiu, bezpilotné lietadlá útočia podobne ako pred stovkami rokov mongolské hordy - dokážu obkľúčiť a zmiasť nepriateľa, sú schopné navzájom efektívne komunikovať a dokonca aj obetovať niekoho z vlastných radov. Ich využitie však má svoje riziká.

Vladimír Putin opäť urobil svet menej bezpečným miestom

Moskva sa rozhodla pozastaviť svoju účasť na zmluve New START, čím sa vážne narušil posledný pilier kontroly jadrových zbraní medzi USA a Ruskom. Putin urobil toto rozhodnutie aj s cieľom vytvorenia politickej páky, ktorou by chcel dotlačiť Západ k ústupkom. Čo sa však zmení v praxi a aké to môže mať následky?

Prečo dezinformácie ovládajú krajiny V4 a ako ich poraziť?

Slováci, Česi, Maďari a Poliaci sú obzvlášť ľahkým terčom hoaxov a dezinformácií. Situácia v jednotlivých krajinách sa líši a najlepšie sú na tom Česi. V ostatných troch krajinách však chýba výraznejšia politická vôľa bojovať proti zavádzajúcim naratívom a politici dezinformácie sami často vytvárajú a šíria. Aké je riešenie?

Rusko už oficiálne nie je pre NATO partner, ale hrozba

Severoatlantická aliancia sa počas summitu v Madride adaptovala na novú bezpečnostnú situáciu vo svete prijatím aktualizovanej strategickej koncepcie. Posilňuje svoju odolnosť voči hybridným útokom, ktoré môžu aktivovať článok 5 a zriaďuje aj miliardový Inovačný fond.

Vojenský potenciál NATO sa po vstupe Fínska a Švédska značne zvýši

Vyššia kyberbezpečnosť, vedenie vojny v arktických podmienkach i sofistikované obranné spôsobilosti - to všetko môže priniesť vstup Fínska a Švédska do Severoatlantickej aliancie, o ktorý obe krajiny požiadali. V ceste im stojí len Turecko.

Vyšehradská štvorka oslávila vo februári jubilejných 30 rokov, počas ktorých zaznamenali Česko, Maďarsko, Poľsko a Slovensko viacero spoločných úspechov, ale aj zakopnutí. Aký má pre nás význam V4 dnes? Mali by sme Vyšehradu vypísať úmrtný list alebo naopak posilniť jeho fungovanie? Diskutovali sme s riaditeľom SFPA Tomášom Strážayom.

Foto: Strednutie lídrov V4 / Zdroj: Vláda Českej republiky

Diskusný klub alebo hľadanie spoločných riešení?

Za posledných 30 rokov zaznamenala spolupráca v rámci V4 viacero významných úspechov, medzi ktoré sa radí napríklad integrácia do Európskej únie, vstup do NATO, pripojenie sa k Schengenskej dohode, či založenie Medzinárodného vyšehradského fondu. Prínosnom pre Slovensko je aj neformálna spolupráca vo forme pravidelných konzultácií pozícií predstaviteľov V4 pred stretnutiami Európskej rady a Rady EÚ.

Ako uviedol v diskusii Zahraničnej politiky riaditeľ SFPA Tomáš Strážay, je potrebné rozlišovať konzultácie od koordinácie. V4 nie je žiaden blok a ani ním nikdy nebola a teda nerobí spoločné rozhodnutia a nemusí hlasovať jednohlasne. Je dôležité vyzdvihnúť aj umenie nesúhlasu, ktoré poskytuje predstaviteľom krajín možnosť zaujať vlastné stanovisko bez ohľadu na stanoviská zvyšných lídrov vyšehradského formátu. Tento bod je podľa Strážaya veľmi dôležitý, pretože sa tak V4 naučila prekonať pozície, na ktorých neexistuje zhoda a venovať sa oblastiam, kde zhoda je.

Vďaka slobode rozhodnutí vzniká koncentrácia na celý rad sektorov, kde krajiny vedia nájsť spoločnú pridanú hodnotu. Jedná sa napríklad o infraštruktúru, energetiku alebo aj bezpečnostnú politiku, kde je možné pozorovať pomaly sa napĺňajúci potenciál.

Pri posudzovaní funkčnosti spolupráce je dôležité oddeliť politickú rovinu od praktickej roviny, ktorú tvoria sektorové politiky a robustná spolupráca v rámci mimovládneho sektora. Všetky krajiny V4 si však uvedomujú, že praktická rovina by bez politického krytia stratila zmysel. Práve politický dáždnik vytvára priestor pre rozvoj ďalších aktivít a bez neho by mohla V4 realizovať len tzv. “soft” aktivity v oblastiach, akými sú vzdelávanie, zahraničná mobilita, či kultúra.

Imidž V4

Udalosťou, pri ktorej prišlo k výraznejšej zmene vnímania V4 smerom dovnútra i navonok, bola migračná kríza, počas ktorej V4 nadobudla imidž blokovacej koalície v rámci EÚ. Podľa Tomáša Strážaya na tom majú zásluhu v prvom rade jednotliví predsedovia vlád, ktorí vniesli migračnú tému do politickej diskusie svojich krajín. Pred krízou bol Vyšehrad primárne v rukách ministrov zahraničných vecí a vyšehradských koordinátorov a predstavoval spoluprácu v spomínaných sektoroch od štátnej správy až po mimovládnu sféru. Tieto aktivity síce nezanikli, ale politizácia V4 ich značne zatienila.

Vyšehrad je rôzne vnímaný nie len zvonka, ale aj zvnútra. Niektoré krajiny využívajú viacero formátov regionálnej spolupráce a niektoré sa upierajú najmä na V4, ako napríklad Maďarsko. Nebolo by na tom nič zlé, ak by stanoviská maďarskej vlády neboli príležitostne prezentované pod značkou V4 aj napriek tomu, že ide primárne o pozície Maďarska a nie o pozície celého zoskupenia. V takýchto prípadoch je kľúčové, aby boli krajiny schopné si podobné problémy interne vydiskutovať. V opačnom prípade hrozí strata vzájomnej dôvery, ktorá je nevyhnutným predpokladom fungujúcej spolupráce.  

Potrebuje V4 inštitúcie?

Vyšehradská štvorka vznikla pred 30 rokmi na základe spoločných hodnôt, od ktorých sa v priebehu rokov niektoré krajiny začali odchyľovať. Už v zakladajúcej deklarácii sú spomínané spoločné hodnoty, akými sú orientácia na európske štruktúry a demokratické hodnoty, ku ktorým sa všetky krajiny hlásili. Pozície vyšehradských krajín sa postupom času začali meniť a to je práve dôvodom, prečo by podľa Tomáša Strážaya bola inštitucionalizácia V4 skôr problémom ako riešením rozdielnosti pozícií.

Súčasná flexibilita dovoľuje jednotlivým krajinám zaujať postoje na opačných názorových póloch a umožňuje suverénnu tvorbu zahraničnej politiky. Je to veľmi dôležité, keďže krajiny zoskupenia v niektorých otázkach spoločný postoj nemajú. Dôkazom je aj rôznorodosť názorov vo vzťahu k Rusku alebo postoj Maďarska a Poľska k Plánu obnovy a odolnosti. Formalizovanie V4 by znamenalo unifikáciu jednotlivých postojov za každú cenu, čo by mohlo obmedziť skutočné štátne záujmy a tým aj ohroziť samotnú existenciu V4.

Regionálna spolupráca a bilaterálne spory

Cieľom každej spolupráce je dosiahnutie čo najviac benefitov pre všetky zúčastnené strany. Pri viacstrannej regionálnej spolupráci, akou je V4, by bolo kontraproduktívne sústrediť sa na bilaterálne problémy, keďže by len spomalili až znemožnili identifikáciu a implementáciu spoločných cieľov. Dodržanie tohto princípu sa ukázalo aj v praxi v rokoch 2006-2010, kedy boli vzťahy medzi Slovenskom a Maďarskom mimoriadne vyhrotené, avšak V4 fungovala neprerušene a vládni predstavitelia riešili bilaterálne otázky až potom, ako bola prijatá deklarácia na vyšehradskej úrovni.

Neovplyvnené fungovanie V4 však podľa Tomáša Strážaya nestačí. Za posledných 10 rokov evidujeme veľmi nízku úroveň bilaterálnej komunikácie v otázke riešenia sporov medzi Slovenskom a Maďarskom. „V podstate sa Slovensko a Maďarsko dohodlo, že sa zmení štýl komunikácie, ukončia sa slovné prestrelky ponad Dunaj, vyhlásia sa navzájom za partnerov a budeme sa tešiť z rastúcej obchodnej výmeny. Samotná komunikácia o problémových otázkach však išla do stratena,“ vysvetlil v diskusii riaditeľ SFPA.

Dlhodobé ignorovanie problému vyústilo napríklad do toho, že minister zahraničných vecí Maďarska Péter Szijjártó prišiel diskutovať s občanmi Komárna a dostal sa do sporu s jeho slovenským náprotivkom Ivanom Korčokom. Môžeme spomenúť aj problematiku sčítania obyvateľstva a spôsob, akým je položená otázka národnosti.

Na základe uvedeného môžeme preto konštatovať, že regionálna spolupráca je veľmi dôležitá a vítaná, avšak nie je všeliekom a nenahradzuje bilaterálnu komunikáciu medzi jednotlivými krajinami o ich vzájomných problémoch.

Alternatívy pre Slovensko

V4 je síce najstarším, nie však jediným formátom, v ktorom Slovenská republika môže pôsobiť i pôsobí. Dôležité je však participovať v zoskupeniach, ktoré krajine prinášajú výhody a reflektujú štátne záujmy. V rámci Slavkovského formátu s Českom a Rakúskom, dokáže napríklad Slovensko vo väčšej miere presadzovať myšlienky európskej integrácie. Ďalším formátom, presadzovaným najmä Poľskom je tzv. Trojmorie, ktoré sa týka až 12 krajín a zahŕňa množstvo oblastí. Najmladším a podľa Strážaya zatiaľ aj najkontroverznejším formátom je C5 (krajiny V4 + Slovinsko), kde je pridaná hodnota zatiaľ ťažko viditeľná.

Či už pôsobenie v rámci C5 ako aj v iných formátoch je vítané, pokiaľ dokáže Slovensku prinášať výhody. Je tiež podstatné, aby fungovala synergia medzi jednotlivými formátmi, za pomoci ktorej Slovensko dokáže reprezentovať svoje záujmy v čo najvyššej možnej miere.

Vyšehrad je dnes pre Slovensko aj naďalej najintenzívnejším formátom regionálnej spolupráce, kde dokáže realizovať svoje záujmy. Je však dôležité pracovať na zachovaní krehkej dôvery, ktorú sa rokmi podarilo vytvoriť. Situácia momentálne síce nie je najpriaznivejšia, bolo by však krátkozraké roky spolupráce vo V4 zahodiť. Ako vhodnejšie východisko sa preto núka prečkať kritické obdobie a spoluprácu opäť zintenzívniť neskôr, keď nastane správny čas.


Text vznikol v nadväznosti na diskusiu „Je Vyšehrad mŕtvy?“, ktorú usporiadala Zahraničná politika 29. marca 2021 v spolupráci s Friedrich Ebert Stiftung a MZVEZ SR. Diskusiu s riaditeľom a výskumným pracovníkom SFPA Tomášom Strážayom moderoval analytik SFPA Patrik Kováč.