>
Zahraničná politika
>
Američania už vedia, že ignorovať spojencov v Afganistane bola chyba

Američania už vedia, že ignorovať spojencov v Afganistane bola chyba

Eva Mihočková, 28.09.2021
Autor: Lucia Hanusinová

Eva Mihočková

Autorka je šéfredaktorka portálu Zahraničná politika od septembra 2021. Ako novinárka začala pracovať v STV v roku 1998 a odvtedy postupne pôsobila v redakciách televízií TA3, RTVS, portálu Euractiv.sk a týždenníkov Plus7dní a Trend. Okrem SFPA spolupracuje aj s Nadáciou Zastavme korupciu.

Nord Stream 2 nesmie byť výnimkou pre Rusko


Nemecký regulátor pozastavil certifikáciu plynovodu Nord Stream 2. Expert SFPA Karel Hirman vo videorozhovore vysvetľuje, ako to ovplyvní trh s plynom a za akých podmienok by ruský projekt mohol dostať zelenú.


Ako Poľsko prekrúca právny štát a prečo nepožiada Frontex o pomoc

Poľský ústavný súd odmietol uznať nadradenosť európskeho práva nad poľskou ústavou. Europoslanec za Progresívne Slovensko Michal Šimečka v rozhovore vysvetľuje, prečo je to len zástupný problém a ako by EÚ mohla pomôcť riešiť migračnú krízu na poľsko-bieloruských hraniciach.

Aj pracovníci online platforiem musia mať nárok na dovolenku, PN a minimálnu mzdu

Európska legislatíva prijíma zásadné opatrenia, ktoré reagujú na zmenenú sociálnu situáciu pracujúcich ľudí v čase pandémie koronavírusu a rastu cien energií. Čo sa zmení?

Lukašenko je ako šialenec. Sankcie proti Bielorusku treba nastaviť inak

Ales Alachnovič je blízky spolupracovník bieloruskej opozičnej líderky Svetlany Cichanovskej. V rozhovore vysvetľuje, prečo sa Bielorusi nepustili do generálneho štrajku a ako by mali vyzerať efektívne sankcie EÚ proti Lukašenkovmu režimu.

Nová česká vláda môže mať podobné problémy ako slovenská

V Prahe sa formuje nová vládna koalícia, ktorá sľubuje zmenu politického štýlu. Vláda zložená z piatich strán však môže čeliť názorovým rozporom.

Afganistan ako zlyhanie

Republikánski kritici označujú stiahnutie sa spojeneckých vojsk z Afganistanu doslova za najväčšie vojenské zlyhanie v dejinách Ameriky. Mnohí to porovnávajú dokonca s odchodom Američanov z Vietnamu. Súhlasíte s tým?

Ja tieto názory úplne nezdieľam. Afganistan bol dlhou operáciou, ktorá mala svoj vývoj a aj ten záver z niečoho vyplýval. Stretlo sa množstvo negatívnych faktorov, ktoré v zlom čase zapadli do seba. Sú nimi napríklad vplyvy vnútornej americkej politiky alebo unilaterálne rozhodnutia, ktoré americká administratíva za prezidenta Trumpa urobila počas rokovaní s Talibanom. 

Do hry tiež vstúpilo nie dobré načasovanie a naplánovanie odchodu vojsk. A napokon európski členovia NATO sa dostali do príliš podriadenej pozície voči rozhodnutiu Spojených štátov. Na jednej strane to nie je úplne zdravé, ale na druhej strane to bolo prirodzené, keďže tá operácia, tak ako vznikala a tak ako sa vyvíjala, bola vždy americkou. 

Predsa len ten pohľad na chaotický odchod spojencov z krajiny, ktorí neboli ani schopní zobrať so sebou všetkých, ktorí chceli, bol dosť tristný. Otvorene sa hovorí o tom, že to bolo totálne zlyhanie spravodajských služieb, respektíve politického vedenia, ktoré ich nepočúvalo.

S touto časťou súhlasím. Faktom je, že bol stanovený jasný časový rámec odchodu, čo sa ukázalo ako chyba. Jednoducho Taliban sa dokázal na odchod spojencov dlhodobo pripravovať a vlastne len čakal na stanovenie termínu. 

A súhlasím, že nastalo zlé vyhodnotenie situácie. Či už je to nepočúvanie spravodajských služieb, alebo jednoducho zlé strategické zhodnotenie situácie. Všetko, čo po tom nasledovalo, bolo len operatívne hasenie problémov, ktoré z toho vyplynuli. Celá evakuácia i odchod sa javili ako veľmi nepripravené a chaotické.

Nemali by sme sa teraz vrátiť späť do roku 2001 a rozmýšľať nad tým, či bolo vôbec správne zotrvávať v Afganistane po roku 2001, keď padla vláda Talibanu, respektíve po roku 2011, keď zabili Usamu bin Ládina?

Po vojne je každý generál. Súhlasím, že bol istý čas, kedy bolo potrebné sa na budúcnosť tejto operácie a na jej priebeh pozrieť zo strategického pohľadu. To bolo približne okolo toho roku 2010-2011, ale treba povedať, že k určitej transformácii aj došlo. 

Operácia ISAF sa zmenila na operáciu Resolute Support (RS), na čo sa veľakrát zabúda. V podstate už niekoľko posledných rokov bola tá operácia len podporná a tréningová. Reálne bolo v krajine už len niekoľko tisíc vojakov. To znamená, že napríklad aj Slovensko znížilo počet svojich vojakov z takmer 350 na niekoľko desiatok. Preto si myslím, že problém nebol to, že sme tam boli príliš dlho, ale skôr transformácia krajiny, ktorá sa nevyvíjala tak, ako sa niekedy v roku 2001 čakalo. Dnes hovoríme, že sme porazili terorizmus, to sa nám aj podarilo, aj keď možno…

Je pravda, že sme porazili terorizmus, keďže Taliban sa vrátil späť k vláde?

Dnes nevieme, či je to pravda, to ukážu najbližšie roky alebo mesiace. Ja v tomto nie som optimista. Taliban je stále Talibanom a skôr alebo neskôr začne spolupracovať s teroristickými skupinami, ak to nerobí už dnes. Jednoducho tá krajina nebude ohniskom bezpečia. 

Možno to nebude mať také dopady, ako sme videli 11. septembra, ale minimálne sa stane ohniskom napätia tento región. Môžeme povedať, že sme porazili teroristickú hrozbu v danom čase a na danom mieste, ale to, čo sa ukázalo ako najväčší problém, je to, čo už dnes aj americká administratíva prehodnocuje, teda budovanie demokracií vo vojensky obsadených krajinách.  

Americký izolacionizmus

Prezident Joe Biden vyhlásil, že USA sa už nebudú zapájať do misií, ktorých cieľom je zvrhnúť nejaký režim v danej krajine. Je to zlomovým bodom v medzinárodnej politike?

Teraz sa to tak javí, ale zároveň treba povedať, že nie je jedno, kto to hovorí. Povedal to prezident Biden, ktorý je zároveň predstaviteľom demokratickej strany, ktorá má dlhodobo isté nastavenie. Dianie v roku 2001 a aj počas následných rokov bolo pod vedením prezidenta Busha, ktorý bol predstaviteľom republikánskej strany so silnými podporovateľmi myšlienky budovania demokracie v zahraničí. Spomeňme si na viceprezidenta Dicka Cheneyho alebo Donalda Rumsfelda a ďalších.

Spomínate éru jastrabov, ale neskôr aj republikánsky prezident Donald Trump začal raziť politiku America First. Preto sa zdá, že americký izolacionizmus začal prevládať na oboch stranách spektra. Prezident Biden teraz povedal aj to, že budúce americké intervencie sa budú konať len pod zámienkou záujmov národnej bezpečnosti. Nie je to dôkaz, že Amerika sa skutočne sťahuje do izolacionizmu?

To sa dostávame do roviny hypotéz, lebo aj udalosti po 11. septembri a následné útoky na Afganistan boli vedené ako otázka národnej bezpečnosti. Nevieme, čo budúcnosť prinesie. 

Môže to znamenať, že takýto postoj bude v budúcnosti limitovať ochotu USA angažovať sa v nejakých problémov svojich spojencov v Európe? 

Môže, samozrejme, že môže. Čo som tým chcel povedať bolo, že nemali by sme dnes dávať nejaké príliš fatálne vyjadrenia, či už na úrovni Spojených štátov, alebo európskych krajín, či NATO. Jednoducho Afganistan skončil ako zlyhanie. Nemyslím si však, že celá operácia bola zlyhaním, lebo to by sme popreli všetko, čo sme tam robili a celý posun, ktorý tam nastal. 

Európska bezvýznamnosť

Prezidentka Zuzana Čaputová povedala, že Afganistan je pre nás ponaučením a na pôde NATO by mal prebehnúť nejaký proces sebareflexie. Ako by to malo vyzerať? 

Skutočne sa musíme dostať do debaty rovný s rovným v rámci NATO. Na jednej strane platí, že USA sú prirodzeným lídrom NATO. Vypovedá o tom aj pomer spôsobilostí, financií a politická sila. Na druhej strane si dnes aj americká administratíva si uvedomuje, že niektoré jej kroky boli príliš unilaterálne, respektíve stavali svojich spojencov pred hotovú vec. 

Jednoducho tá debata musí byť otvorená a Spojené štáty musia počúvať aj svojich spojencov vrátane Slovenska, ktoré je z hľadiska vojenskej sily zanedbateľné v porovnaní s USA.

Ako dosiahnuť rovnocenný dialóg, keď aj odchod z Afganistanu ukázal, že Američania absolútne nekonzultovali svoje kroky s európskymi spojencami. Nie je to dôkaz európskej vojenskej bezvýznamnosti v očiach Ameriky?

To má tiež dva rozmery. Jeden rozmer je ponaučenie, či by to takto malo byť aj do budúcnosti. Myslím si, že aj Američania dnes vedia, že urobili chybu a nevyužili všetky nástroje vzájomnej konzultácie…

Na základe čoho tvrdíte, že si to tak sebakriticky uvedomili?

Vychádzam z určitých vnemov a diplomatických rozhovorov. Samozrejme, čas ukáže, či to tak bolo, alebo či to tak bude v budúcnosti. A potom je tu európska bezvýznamnosť… Áno, Európa jednoducho nehrá rolu, ktorú by hrať mala v otázkach globálnej bezpečnosti. Toto je vec, ktorú počúvam celú svoju kariéru a kde nenastáva veľký posun. Spojené štáty majú stále 75% rozpočtu NATO. Toto sa nijako výrazne nemení. 

Aktuálne vznikol vojenský pakt AUKUS medzi Amerikou, Austráliou a Veľkou Britániou, kde nikto európskych spojencov ani len neinformoval, nehovoriac o zranených francúzskych záujmoch. Nie je to ďalším dôkazom toho, že Európa sa dostáva absolútne na okraj záujmu USA?

Nemyslím si , že táto konkrétna vec by to úplne potvrdzovala. Na druhej strane súhlasím, že pokiaľ Európa nebude dostatočne sebavedomá so skutočnou vojenskou silou a politickou ochotou ju využívať, tak jednoducho bude z pohľadu Spojených štátov na druhej koľaji. To je jednoducho fakt. 

Je možné vnímať AUKUS ako zradu európskych spojencov, ktorí o tom neboli ani len informovaní?

Určite to malo celé prebehnúť inak a Európa mala byť informovaná. Ak sa máme baviť o nejakej zrade, tak by som povedal, že to bola skôr bilaterálna záležitosť. Po mojich skúsenostiach s vyjednávaním kontraktov to vnímam menej citlivo. Určite to však môže mať strategický dopad na ďalšiu spoluprácu USA s európskymi krajinami a aj na možnú spoluprácu NATO s EÚ. 

Zároveň sa snažím rozumieť aj pohnútkam Austrálie a Spojených štátov, lebo v konečnom dôsledku je to biznis a je to multimiliardový projekt.

Šéf európskej diplomacie Josep Borell vyhlásil, že situácia v Afganistane by mala posunúť EÚ ďalej v budovaní spoločných vojenských jednotiek, ktoré by boli schopné nasadenia pod jednotným velením. Doteraz chýbala politická vôľa. Začína sa niečo v Európe meniť?

Ja s touto výzvou hlboko súhlasím, ale obávam sa, že tá ochota tu veľká nie je. Napriek tomu, že vznikli niektoré iniciatívy, napríklad PESCO, tak stále nie sme v cieli. Z môjho pohľadu je to skutočne o nemecko-francúzskom motore, lebo ak ten nebude fungovať, tak európska obrana bude stagnovať.

Problém je, že členské štáty majú nesmierne fragmentované vlastné zahranično-politické a obranné záujmy. Viete si predstaviť, že Slovensko by vedelo zakaždým nájsť rovnakú reč napríklad s Francúzmi alebo s Grékmi? 

Neviem si to predstaviť a preto je legitímne baviť sa o spôsobe rozhodovania v prípade európskej bezpečnostnej a obrannej politiky. Tu sme v podstate vazalom celkového rozhodovania v rámci EÚ. Hovoriť o nejakej európskej obrane je absolútne nezmyselné bez toho, aby sme sa bavili o väčšej integrácii a spôsobe rozhodovania kvalifikovanou väčšinou.

Na to by sa však museli meniť zakladajúce zmluvy, čo by bolo mimoriadne náročné.

Samozrejme, bavíme sa o tom, akú úlohu Európska únia chce hrať. Ak to má byť naozaj strategický formát, tak to nemôže byť len zoskupenie 27 štátov. Potom sa však dostávame do politologickej debaty, že čo vlastne z tej Európskej únie chceme. 

Prebieha takáto debata na úrovni slovenskej vládnej koalície?

Neprebieha.

Je tu vôbec nejaká predstava, ako by sa Slovensko postavilo k téme väčších kompetencií EÚ, ak by sa o nej malo rokovať?

V mnohých krajinách momentálne prebiehajú skôr odstredivé tendencie ako tie dostredivé. Čiže v tomto prípade sa obávam, že toto nie je na stole, ale netvrdím, že to tak má byť. Očakávať väčšiu integráciu v akejkoľvek oblasti bez tohto zásadného posunu v rozhodovaní EÚ je nemožné. 

Spolupráca s Talibanom

Američania sa ešte ani úplne nestiahli z Afganistanu a už sa odohral krvavý útok na Kábulskom letisku, ku ktorému sa prihlásil Islamský štát. Dá sa to podľa Vás označiť za prvý dôkaz, že Taliban jednoducho nedokáže mať pod kontrolou militantné vojenské skupiny, ktoré na jeho území operujú? 

Myslím si, že Taliban ich pod kontrolou nemá. A nie len preto, že nechce. Dnes stále nevieme, či je to Taliban 2.0, alebo je len inak prefarbený. Čiže jedna otázka je či chce, alebo nechce mať týchto militantov pod kontrolou a druhá vec je, či to vôbec dokáže. Ja som v tomto veľmi skeptický. 

Myslím si, že Taliban bude mať problémy s kontrolou územia. Vďaka autoritárskemu štýlu vládnutia to bude o niečo ľahšie, ale je veľmi otázne, že dokáže kontrolovať sto percent Afganistanu. A napokon, otázne je aj to, či mu vlastne aktivita týchto teroristov nebude hrať do karát.

Môžeme sa teda pripraviť na ďalšiu vlnu teroristických útokov? 

Musíme byť obozretní. Myslím, že nie je iná možnosť ako s Talibanom v nejakej forme rokovať a viesť s ním dialóg, aby k tomu nedošlo. Najväčšie riziko terorizmu však dnes spočíva na území Afganistanu a priľahlého regiónu. Teroristické aktivity v Európe nevyhnutne nepotrebujú vládu Talibanu v Afganistane.

Určite je dôvod byť obozretný a využívať bezpečnostné a spravodajské štruktúry. Nič sa nedá vylúčiť, ale nie je ani dôvod na paniku. 

Vy ste povedali, že s Talibanom je nevyhnutné nejakým spôsobom rokovať. Je možné, že sa Taliban napokon stane spojencom USA v boji proti teroristom?

Poviem to na príkladoch Severnej Kórei alebo Iránu. Môžeme si o ich režimoch myslieť svoje, ale dialóg s nimi priniesol isté pozitíva. Preto si myslím, že je potrebné aj udržiavanie dialógu s Talibanom. To neznamená jeho akceptáciu. Bavíme sa o výmene informácií a snahe aspoň nejako ovplyvňovať vývoj v Afganistane, hoci nepredpokladám, že sa nám to úplne podarí.

A nie je to len taká hra so slovíčkami, či s nimi spolupracujeme alebo ich rovno uznáme? Lebo v konečnom dôsledku, ak s nimi chcete debatovať a chcete nejakú súčinnosť, tak ich v podstate legitimizujete.

Dobre. Ak sa bavíme o tom, či spolupráca je to správne slovo, tak spolupracujme. Aj s Ruskom máme zásadné rozdiely v množstve tém a v niektorých témach, napríklad Afganistan v minulosti, sme spolupracovali. Netvrdím, že slovo spolupráca je neprijateľné, ale aj tá spolupráca môže mať rôznu formu a každý si to môže vysvetliť iným spôsobom.

A kde sú v tom celom tie slová o tom, že neuznáme vládu Talibanu kým nebudú rešpektovať ľudské práva a špeciálne ženy?

Samozrejme, preto hovorím, ujasnime si, čo znamená spolupráca. Uznáme štát? Budeme akceptovať utláčanie žien? Kde sú tie hranice? Európa by nemala ustúpiť zo svojich pozícií, ale na druhej strane – čo vieme robiť s tým, keď to nebude podľa našich predstáv?

Môžeme viesť ďalšiu vojenskú operáciu. Ale to nie je reálne, lebo dnes do toho nikto nepôjde. Je to ako so Severnou Kóreou. Vieme zvrátiť alebo nejakým spôsobom zastaviť severokórejský jadrový program? Bohužiaľ, nevieme, ale to neznamená, že nemôžeme viesť s tým režimom nejakú debatu a smerovať ho aspoň istým žiadúcim smerom. 

To isté je prípad Ruska. Nechcem porovnávať Rusko s Talibanom alebo so Severnou Kóreou, ale jednoducho to neznamená, že sa tu každý zabarikáduje vo svojich pozíciách a s nikým sa nebaví. Nemyslím si, že v dnešnej medzinárodnej politike je to možnosť, ktorá by mala byť preferovaná.

Marian Majer

Je štátnym tajomníkom Ministerstva obrany SR od roku 2020. V rokoch 2016 – 2020 bol riaditeľom Kancelárie štátneho tajomníka MO SR. V rezorte obrany pôsobil v rôznych vedúcich funkciách aj v rokoch 2006 – 2012. Pracoval tiež ako riaditeľ Slovenského inštitútu pre bezpečnostnú politiku (2015 – 2016) a riaditeľ Stredoeurópskeho politického inštitútu (2014 – 2015).