>
Zahraničná politika
>
Koniec romantiky v globálnej politike. Súboj veľmocí o moc je späť

Koniec romantiky v globálnej politike. Súboj veľmocí o moc je späť

Eva Mihočková, 10.02.2022
Zdroj: Pixabay.com

Eva Mihočková

Autorka je šéfredaktorka portálu Zahraničná politika od septembra 2021. Ako novinárka začala pracovať v STV v roku 1998 a odvtedy postupne pôsobila v redakciách televízií TA3, RTVS, portálu Euractiv.sk a týždenníkov Plus7dní a Trend. Okrem SFPA spolupracuje aj s Nadáciou Zastavme korupciu.

Európske riešenie cien elektriny neprinesie Slovensku žiadne peniaze

„Chýba nám európska solidarita a spoločný nákup plynu,“ hovorí štátny tajomník ministerstva hospodárstva Karol Galek. Členské štáty sa podľa neho v energetickej kríze starajú primárne každý sám o seba a slovenské návrhy nemajú veľkú podporu. Aké sú možnosti riešenia?

Cezhraničná spolupráca s Ukrajinou skrýva netušené možnosti

Prešovský a Košický kraj by mohli zažiť podobný rozkvet, ako sa to podarilo rakúskemu Burgenlandu vďaka spolupráci so slovenským pohraničím. Kľúčom je rozvoj úzkych vzťahov s ukrajinskými regiónmi, čo sa dá už dnes. K dispozícii sú aj veľké peniaze. Prečo to nefunguje?

V EÚ kriticky chýba pracovná sila. Aké sú riešenia?

Letiská obmedzujú prevádzku, verejní dopravcovia rušia spoje, nemocnice zatvárajú oddelenia a reštaurácie krachujú. Na Slovensku i v celej EÚ chýba pracovná sila. Kam sa strácajú kvalifikovaní zamestnanci a ako ich pritiahnuť späť? Odpovedá ekonóm Martin Kahanec z inštitútu CELSI.

Hranica a kufre plné peňazí. Prečo Ukrajinci privážajú hotovosť?

Na slovensko-ukrajinskej hranici colníci opakovane riešia Ukrajincov, ktorí na Slovensko privážajú veľkú hotovosť. Objavili sa aj prípady, keď išlo o milióny eur v kufri. Advokát Andrej Leontiev vysvetľuje, kedy sú to špinavé peniaze a kedy životná nevyhnutnosť.

Kvóty na ženy v EÚ – Slovensko sa pri hlasovaní zdržalo

EÚ prijíma aktuálne niekoľko dôležitých smerníc, ktoré sa týkajú rodovej rovnosti. Ide o kvóty na ženy, platové rozdiely i domáce násilie. Oľga Pietruchová vysvetľuje, čo to prinesie do praxe a aká je slovenská pozícia.

Tohtoročný jubilejný 20. ročník Hodnotiacej konferencie zahraničnej politiky SR bude hodnotiť obdobie zmeny geopolitiky, vytvárania nového bezpečnostného a zahraničnopolitického prostredia, či globálne transformačné procesy. Na súvisiace otázky odpovedal v rozhovore pre Zahraničnú politiku aj analytik a člen Správnej rady SFPA Karel Hirman.

Jednou z kľúčových tém Hodnotiacej konferencie zahraničnej politiky Slovenska bude zmena globálneho bezpečnostného prostredia. V čom spočíva podstata tejto zmeny?

Definitívne sa skončilo “romantické obdobie” globálnej politiky, ktoré trvalo od pádu Berlínskeho múru v roku 1989 do zhruba roku 2008, kedy vypukla veľká finančná kríza. Svetové dianie sa vtedy uberalo mierovou cestou, padli dva bloky, skončila sa Studená vojna a svet vyzeral z pohľadu západných demokracií veľmi perspektívne. 

Teraz sme sa však vrátili naspäť do tradičnej éry geopolitických záujmov veľkých hráčov, ktoré sú dané rôznymi historickými a geografickými faktormi a mocenskými záujmami. Dá sa povedať, že sme naspäť v období globálneho súperenia veľmocí a mocenských bezpečnostných blokov, ktoré budú určovať ďalší bezpečnostný vývoj v tomto storočí.

Prejavuje sa to viacerými spôsobmi – invázia Ruska do Gruzínska a na Ukrajinu, agresívnejší postup Pekingu v Juhočínskom mori a jeho globálna geoekonomická politika, Erdoganov odklon od Atatürkových svetských princípov smerom k náboženským a čoraz sebavedomejšie presadzovanie postavenie Turecka ako regionálnej veľmoci. Ale aj Brexit či nedávna Trumpova administratíva v Spojených štátoch, ktorá sa snažila zmeniť niektoré zásadné princípy zahraničnej politiky Washingtonu.

Vidíme, že dve kľúčové mocnosti s jadrovým arzenálom a kreslom stáleho člena BR OSN – Rusko a Čína – vznášajú nielen svoje globálne ekonomicko-bezpečnostno-mocenské záujmy, ale čo je pre svetovú stabilitu oveľa horšie, prejavujú čoraz agresívnejšie územné nároky voči svojim susedom. 

Bol rok 2021 niečím z hľadiska zmeny globálneho bezpečnostného prostredia špecifický?

Minulý rok potvrdil trendy, o ktorých som hovoril. Vidíme Čínu, ktorá sa stala agresívnejšia vo vzťahu k svojmu okoliu. Doslova “prevalcovala” Hongkong, ktorý už prakticky nie je samostatnou entitou a pôvodné ubezpečovanie o zachovaní princípu “jedna krajina – dva systémy”, je definitívne na smetisku dejín. Zároveň je čoraz viac útočná voči Taiwanu. 

Popri tom sledujeme zvýšenie napätia na rusko-ukrajinskej hranici, čo je spolu s ovládnutím Bieloruska ďalší prejav ruskej ambície stať sa regionálnou veľmocou, ktorá poprie výsledky rozpadu Sovietskeho zväzu.

Na druhej strane je tu nezvládnutý odchod Spojených štátov a NATO z Afganistanu, pričom „nezvládnutý“ je pomerne jemný výraz. Je viditeľná aj bezpečnostná a ekonomická slabosť Európskej únie, ktorá sa prejavuje napríklad aj teraz vo vzťahu k energetickým surovinám, osobitne k plynu.

Európska únia je skutočne rozdrobená v zahraničnej politike a môže byť vnímaná ako slabý súper. Ide o jeden z faktorov, ktorý pomáha Rusku nadobúdať čoraz väčšie sebavedomie a stupňovať svoje revizionistické požiadavky? 

Áno, pretože to je prirodzený jav. Čím je regionálny súper slabší, tým je druhá strana agresívnejšia a sebavedomejšia. Ruská mocenská elita otvorene hovorí o úpadku západnej spoločnosti – nazýva nás „Gayropa“, teda pojmom, ktorý pozostáva zo slov „gay“ a „Európa“. V bezpečnostnej oblasti nás považujú za veľmi slabých, ak nie nulových a hlavným protihráčom sú pre nich naďalej Spojené štáty. Lenže administratívu Joea Bidena považuje Kremeľ po nezvládnutom odchode z Afganistanu takisto za slabú a málo akcieschopnú.  

Má potenciál meniť sa to iniciatívami, ktoré sa začali minulý rok? Myslím tým napríklad práce na Strategickom kompase EÚ, ktorý by mal oživiť myšlienku spoločnej obrany a vytvoriť jednotky rýchleho nasadenia. Aj francúzsky prezident Emmanuel Macron sa intenzívne snaží, aby sa Európa vzchopila v bezpečnostnej a obrannej politike.

Áno, prezident Macron sa síce snaží, ale otázkou je, nakoľko je toto snaženie dlhodobé a nakoľko je dané prezidentskými voľbami, ktoré naňho tento rok čakajú. Je teda ťažké odhadnúť, nakoľko to je len predvolebná agenda a nakoľko strategická. Tento proces sa však skutočne nenaštartuje a nenadobudne určitý koncept bez toho, aby sa zmenila politika v Berlíne. Myslím tým jeho nazeranie na postavenie Nemecka v rámci Európskej únie a jej bezpečnostných zahranično-politických vzťahov navonok. Pokiaľ bude Berlín naďalej zastávať súčasnú pozíciu, o silnejšej spoločnej bezpečnostnej politike ani nemá veľký zmysel diskutovať.

Nemecko sa snaží intenzívne sa nezapájať do zahranično-politických obranných stratégií, ktoré by mohli byť vnímané ako agresívne, z historických dôvodov. Je možné, že sa niekedy dostane do bodu, keď tento historický blok prekoná?

Presne takto to Berlín odôvodňuje a mnohí to takto vidia. Realita je však v mnohom úplne iná, čoho príkladom je energetická politika a toľko omieľaný plynovod Nord Stream 2. To, čo sa teraz deje vo vzťahu k ukrajinskej kríze, z hľadiska Nemecka pripomína staré postupy z prvej polovice 20. storočia – ochotu istej časti berlínskych elít dohodnúť sa s Moskvou na prerozdelení vplyvu v priestore, ktorý leží medzi nimi, výmenou za lukratívne ekonomické benefity.

Takýto postup však nakoniec viedol v 20.storočí ku krvavým konfliktom. Je to trochu paradoxné. Na jednej strane časť elít okolo sociálnych demokratov a niektorých predstaviteľov CDU-CSU hovorí, že Nemecko by sa nemalo príliš angažovať, práve vzhľadom na hriechy v minulosti. Na strane druhej u tých istých kruhov vidíme jasné príznaky pokusov postupovať v tých istých intenciách, ktoré v prvej polovici 20. storočia viedli ku katastrofálnym následkom. Zo strany Berlína je to z môjho pohľadu tak trochu schizofrenické. 

Čo na tom mení skutočnosť, že nemecký kancelár Olaf Scholz vyhlásil, že ak by Rusko naozaj napadlo Ukrajinu, pozastavil by plynovod Nord Stream 2, ktorý ani nebol spustený do prevádzky?

Toto vyjadrenie kancelára sa môže stať precedensom, ak sa potvrdí v ďalších dňoch a týždňoch. Budeme sledovať, či je tento postoj trvácny, alebo či išlo len o politickú reakciu a snahu o zníženie tlaku na Nemecko, pretože ten stúpal nielen zo strany Spojených štátov, ale aj mnohých ďalších krajín Európskej únie. Nemecko sa dostáva do naozaj prekérnej situácie vzhľadom na to, aký prístup zaujalo voči ukrajinskej kríze. 

Sme na začiatku roka 2022 a reálne sa hovorí, že na ukrajinsko-ruských hraniciach hrozí riziko ostrého konfliktu. Do akej miery je scenár ruského vpádu na Ukrajinu reálny a do akej miery ide len o žolíka, ktorý si Moskva vytvorila, aby ho mohla vložiť do hry vyjednávania so Západom s cieľom dosiahnuť svoje požiadavky? 

Ostrý konflikt medzi Ruskom a Ukrajinou prebieha už od februára 2014, od anexie Krymu a útoku na východný Donbas, keď takzvaní „zelení mužíčkovia“ alebo “ruskí dovolenkári“ obsadili tieto územia a Kyjev nad nimi stratil kontrolu.

Hovorme o tom, že sa možno chystá nová masívna ruská ofenzíva. Experti hovoria, že táto téma je relevantná. Počas celého roka 2021, ako aj v prvých týždňoch tohto,  prebiehajú masívne pohyby vojsk, a to nielen pri ukrajinskej hranici, ale doslova v celom priestore od rusko-ukrajinskej hranice až po Vladivostok, odkiaľ sa presúvajú smerom k Ukrajine. To všetko nasvedčuje tomu, že ide o reálnu možnosť, ktorú prezident Putin zvažuje. 

Po veľkej zimnej ofenzíve ruskej armády v priestore východoukrajinského Debaľceva začiatkom roka 2015, bol vtedajší ukrajinský prezident Porošenko nútený podpísať Minsk II. Podmienky tejto dohody boli naformulované tak, že ak by sa mali doslova naplniť, tak by Kyjev, vzhľadom na silnú autonómnu pozíciu proruského východného Donbasu v ukrajinskej najvyššej politike pod kuratelou Moskvy, vlastne stratil značne suverenitu vo svojom rozhodovaní a de facto by sa znemožnili ukrajinské integračné snahy nielen do NATO, ale hlavne plnenie asociačnej dohody s EÚ. 

Možnosť opakovania tohto scenára je na stole, lebo Kremeľ naplnenie Minsku II nedosiahol. Ak teda chce dosiahnuť svoj dlhodobý strategický cieľ, ktorým je práve eliminovanie integračných snáh Ukrajiny do EÚ a NATO a nedarí sa mu to politicko-diplomaticky, môže zase siahnuť aj k použitiu sily.

Je možné, že opäť budeme vidieť, ako na Ukrajinu napochodujú neoznačení „zelení mužíčkovia“ s ruskou výzbrojou?

Takýto podobný scenár sa môže zopakovať, aj keď nie je ešte nevyhnutný. Ale ak by sa Putin predsa rozhodol zaútočiť, asi sa z východného Donbasu začnú posúvať smerom ďalej do vnútrozemia Ukrajiny či popri pobreží Čierneho a Azovského mora oddiely „dovolenkárov,“ alebo  „zelených mužíčkov,“ teda neoznačených vojakov a Kremeľ bude oficiálne tvrdiť, že to nie sú ruskí regulárni vojaci, ale nejakí bojovníci z východného Donbasu. Je to jedna z možností. 

Bude podstatné, či vtedy uzná Západ, na čele s Nemeckom, že ide v skutočnosti o ozbrojenú agresívnu akciu regulárnej ruskej armády. Myslím, že potom máme len možnosť tvrdých a veľmi cielených ekonomických sankcií, ktoré by podlomili ekonomickú stabilitu Ruska, čo by bohužiaľ pocítila nielen moskovská elita ale všetci Rusi. 

Do toho musia patriť aj sankcie proti spomínanému Nord Stream 2 a masívna podpora obranyschopnosti Ukrajiny bez vyslania našich vojakov. Ale sem určite patrí aj posilnenie obrany východného krídla NATO, vrátane územia Slovenska.

Rusko by však na tvrdé ekonomické sankcie mohlo reagovať recipročne, čo by mohlo byť veľmi bolestivé aj pre Európu, ak by sa napríklad privrel kohútik s plynom.

Energetika je skutočne najcitlivejšia, pretože to je jediná oblasť, kde vlastne máme nejakú intenzívnejšiu ekonomickú spoluprácu s Ruskom. Sú to kľúčové komodity v podobe plynu, ropy a jadrového paliva. Ak sa bavíme o zemnom plyne, tak zhruba 40 percent našej spotreby v EÚ pochádza z Ruska. Na druhej strane Rusi majú viac ako 70 percent príjmov z exportu plynu od európskych spotrebiteľov, takže fungujúci obchod je aj v ich záujme.

Je tu ale jeden nový a zásadný faktor. Európa oficiálne odchádza od fosílnych palív a to vytvára konfliktnú situáciu s ruskými dodávateľmi energetických surovín. Európska zelená transformácia bude Rusom prinášať miliardové straty. Málokto si v Európe dnes uvedomuje, že táto skutočnosť nám bude veľmi komplikovať vzťahy už v nasledujúcich rokoch nielen s Ruskom ale aj s inými dodávateľmi energetických komodít. 

Snaha o zelenú revolúciu nás v konečnom dôsledku má zbaviť energetickej závislosti na Rusku a posilniť Európsku bezpečnosť a autonómiu. Do akej miery a kedy sa to Európe môže podariť?

Tu nejde len o energetickú závislosť od Ruska, tu ide o celkovú závislosť EÚ od importov kľúčových energetických komodít.

Rusko je však aktuálne problémový partner.

Možno aktuálne je to tak, kvôli ukrajinskej kríze, ale nezabudnime, že v 70. rokoch vtedajšia západná Európa čelila ropnému embargu  krajín Perzského zálivu a zablokovanie dodávok sa môže kedykoľvek zopakovať, napríklad ak sa vyhrotí kríza okolo Iránu. Toto je naša najväčšia slabina a náš najväčší problém, nielen bezpečnostný ale aj ekonomický – závislosť od dovozu energetických komodít. 

Druhá strana mince sú klimaticko-ekologické dôvody. Musíme si jednoducho uvedomiť, že sme vstúpili do veľmi citlivého prechodného obdobia. Sme na začiatku konca fosílnej éry a toto obdobie bude veľmi turbulentné nielen z pohľadu cien, ale aj z  medzinárodno-bezpečnostného hľadiska. 

Bohužiaľ, obávam sa, že aktuálne rýchlejšie obmedzujeme používanie fosílnych palív, ako nám reálne narastá podiel obnoviteľných zdrojov a hlavne technológií, ktoré nám umožnia ten prechod rozumným spôsobom zvládnuť. A tento problém sa ešte vystupňuje unáhleným a vlastne iracionálnym zatváraním funkčných jadrových elektrární. A opäť sme pri Nemecku. Toto je naša veľká slabina, ktorú celkom logicky budú chcieť využiť naši dodávatelia surovín či medzinárodní konkurenti,  samozrejme vrátane Ruska.